Počas roka neprestávame dokumentovať príbehy pamätníkov a pamätníčok. Vyhľadávame a dokumentujeme aj príbehy pamätníkov a pamätníčok maďarskej národnostnej menšiny žijúcich na Slovensku. V rámci toho sme zdokumentovali aj príbeh Ľudovíta Kossára.

Ľudovít Kossár sa narodil 5. mája 1965 v Komárne, v čase ničivej povodne. Preto aj s rodinou odišiel do Bratislavy. Ľudovítova mama sa ako slobodná volala Kokošová a pochádzala zo slovensko-maďarského páru. Jeho otec, Štefan Kossár, bol maďarskej národnosti a korene jeho rodiny siahajú až do pätnásteho storočia. Pochádza zo šiestich súrodencov, z ktorých traja sú z druhého manželstva jeho matky. Navštevoval výlučne maďarské inštitúcie, slovenský jazyk sa naučil až vďaka výmenným pobytom medzi severom a juhom Slovenska, počas ktorých navštívil napríklad Duchonku či Banskú Bystricu. V rámci jeho detstva nikdy výrazne nepociťoval tlak slovenskej strany, kvôli jeho maďarskej národnosti. Prvé náznaky slovenské šovinizmu prišli až v časoch puberty, v rokoch 1974-1975. Po základnej a srednej škole v Komárne sa rozhodol pre Filozofickú fakultu univerzity Komenského v Bratislave, pre odbor zaoberajúci sa historiografiou. Hneď na začiatku zaregistroval rozdiel medzi rozdielnou výučbou slovenskej a maďarskej historiografie. Počas vysokoškolského štúdia sa Ľudovít stretol aj s pedagógmi, ktorí sa označovali za rasistov voči Maďarom. Absolvoval diplomovou prácou na tému slobodomurárstvo. V roku 1990 úspešne ukončil univerzitu. Po vysokej škole sa venoval práci redaktora v denníku NAP. Neskôr v roku 1994 sa stal zástupcom riaditeľa Slovenského filmového ústavu v Bratislave, kde prvýkrát sa stretol s diskrimináciou a kvôli jeho maďarskej národnosti sa nemohol stať riaditeľom ústavu. Približne v trojročných intervaloch nasledovali zamestnania ako zástupca riaditeľa kultúrneho domu v Pezinku, post riaditeľa oblasti Štrkoveckého jazera a zaujímavá pozícia konateľa vydavateľstva Kalligram. V roku 2010 začal podnikať v gastronómii. Ľudovít Kossár sa verejne priznáva k homosexualite a so svojim súčasným partnerom je pätnásť rokov. Považuje sa za menšinu v menšine, keďže je maďarskej národnosti a gej. Napriek tomu, že v jeho živote bola aj žena, nevydržal to a oficiálne sa priznal až po revolúcii. Pamätník žije v Bratislave už 37 rokov, a práve preto sa považuje za Bratislavčana s maďarskými koreňmi. Napriek tomu má stále v Maďarsku veľkú časť svojej rodiny, takže časté návštevy sú samozrejmosťou.

Príbehy pamätníkov a pamätníčok maďarskej národnostnej menšiny žijúcich na Slovensku sa nám podarilo zdokumentovať vďaka projektu Príbehy maďarskej národnostnej menšiny, ktorý finančne podporil Fond na podporu kultúry národnostných menšín.