Príbehy

Bol v porevolučnej vláde: Mečiar nikomu neveril, nikoho si k sebe nepustil. Zászlós tvrdí, že politik má stavať mosty.

Na Vladimíra Mečiara si porevolučný podpredseda Slovenskej národnej rady Gábor Zászlós spomína ako na človeka, ktorý síce intelektom zaostával za mnohými predstaviteľmi Nežnej revolúcie, no jeho sila tkvela najmä v tom, že dokonale ovládal organizáciu štátnej správy a praktické otázky výkonu moci, čo bolo ľuďom z akademického, literárneho či umeleckého prostredia celkom cudzie.

Vo vláde s Mečiarom chýbala – ako hovorí Gábor – ľudská dimenzia. Mečiar nikomu neveril, nikoho si k sebe nepripustil a komunikácia s členmi vlády prebiehala výhradne len na vládnych rokovaniach.

Gábor Zászlós, zakladateľ Maďarskej nezávislej iniciatívy, je ďalším predstaviteľom maďarskej komunity v našich príbehoch ľudí, ktorí menili náš svet.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

From Czechoslovakia to Australia: The story of successful Slovak musician Albín Berky Jr.

Only a few days after the occupation in 1968 Albín Berky Jr., at that time 15-year-old, rode on his motorbike to Februárka [a colloquial term for today’s Račianska Street in Bratislava, previously known as Victorious February Street] to get his visa at the passport department. Albín crossed the border only with his violin and a suitcase. He began to study violin at the Royal Music Academy in Ireland, however he longed to return home and spend Christmas with his mom. But Albín‚s exit permit was no longer valid at the time, so immediately after he arrived to Prague, police officers pushed a knob and took him to a hearing.
“Where have you been? Who did you meet? Where did you live? Names!” 
“Do you smoke, comrades?” Albín asked them, while they were jotting down what he said. They nodded. Albín took a box of Benson Hedges out of his pocket.
“And do you drink sometimes?” Albín went on, pulling a Black Label whiskey out of his bag. He gave them all the presents he had bought in Ireland.
“Well, do not worry, comrade. Everything will be alright,” they said to Albín. But only two days later, two secret agents turned up at Albín’s mother’s house, withdrawing his passport.

The fact that Albín’s father had emigrated put Albín’s name on a blacklist, therefore he submitted an application to move out. The application was rejected three times, it worked out for the fourth time. Albín then flew to Australia, where his musical career could fully develop.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ján Chudík: Pri bojoch v spojeneckej armáde ho zasiahla črepina granátu tesne pri srdci

„V čase od 14. marca 1939, keď vznikol Slovenský štát, ľudia prejavovali určitú nespokojnosť, čo sa prejavilo najmä, keď sa organizovalo SNP, ďaleko pred 29. augustom 1944. Bola tu postupne nahromadená nespokojnosť s podmienkami, ktorá po vzniku Slovenského štátu narastala,“ spomína Ján Chudík, účastník SNP, ktorý napokon vstúpil do Červenej armády. Črepina z granátu ho takmer zabila, ale našťastie minula žilu o niekoľko centimetrov a po vojne mohol vyštudovať Právnickú fakultu UK. Prečítajte si príbeh odvážneho muža.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ilona Németh bola pri vzniku Maďarskej nezávislej iniciatívy, vývoj po roku 1990 ju však sklamal

„Keď mi dnes niekto hovorí, že sa dá nejakú stranu ‚reformovať zvnútra‘, tak je mi zle,“ hovorí výtvarníčka a kultúrna promotérka Ilona Németh o svojom otcovi, ktorý bol síce komunista, ale veril v reformovanie strany. Sama sa pridala k opozičným umeleckým komunitám. Nikdy sa nevyrovnala s nacionalizmom, ktorý vyvrel po revolúcii.

Zaujíma sa aj o židovskú kultúru v Nových Zámkoch. Židia pred 2. svetovou vojnou tvorili viac ako polovicu miestneho obyvateľstva. Dunajskej Strede sa hovorilo „malá Palestína“. Veľká väčšina sa z koncentračných táborov nevrátila. „Vždy som mala pocit, že Dunajská Streda je akoby ‚nemesto‘, lebo tam niečo chýba, ale nebolo jasné, čo tam chýba. Chýba tam kontinuita histórie a kultúry.“ Ešte pred novembrom 1989 spoluiniciovala prvý pamätník holokaustu na Slovensku.

Ilonin príbeh je ďalším exkurzom do sveta maďarských intelektuálov na Južnom Slovensku.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Neveril som v rozpad Československa, hovorí účastník Nežnej revolúcie László Barak

„Revolúcia sa skončila a vznikol nový systém, na ktorý ľudia neboli zvyknutí. Nesocializovali sa v slobode. Sme závistliví a nenásytní,“ hovorí jeden z popredných maďarských intelektuálov žijúcich na Slovensku, László Barak. Za revolúcie sa dištancoval od profesie novinára, lebo nechcel byť vystavený neustálej kontrole.

Po revolúcii vstúpil aj do politiky, pretože cítil potrebu meniť veci k lepšiemu. Práve z tohto dôvodu urobil v živote aj chyby, ktoré si sám nemilosrdne priznáva, ale v konečnom dôsledku žil užitočný život a jeho príbeh je hodný zaznamenania, lebo hovorí veľa aj o našich maďarských spoluobčanoch. Prečítajte si ho.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Bola v prvom slovenskom transporte do Osvienčimu, prežila aj pochod smrti

„Čo vy viete, koľko mladých, detí odišlo zo Slovenska, ktorí keby vyrástli, by boli veľkí umelci a vyzdvihli ten národ do výšky. Alebo lekári, ktorí by vynašli lieky proti rakovine, alebo proti alzheimeru. Slováci si vlastných lekárov a umelcov poslali do plynu. Svoju vlastnú budúcnosť, krásnu budúcnosť si poslali do plynu. Tak čo z toho? Čo z toho vzniklo?“

Takto spomína pani Edita Grosmanová Friedmannová, ktorá bola v prvom transporte slovenských Židov, výlučne dievčenskom, z Popradu. Práve dnes si pripomíname jeho výročie. Slováci takto pred 77 rokmi začali vyvražďovať svojich spoluobčanov. Našťastie, pani Edita sa nestala jednou zo 70-tisíc židovských obetí holocaustu zo Slovenska, podarilo sa jej prežiť. Jej sestre, žiaľ, nie.

„Spomienka na sestru je pre ňu najhorším zážitkom z celej vojny. Lea dostala škvrnitý týfus. ,Neviete si predstaviť, nie sú slová si predstaviť, čo sa vo mne robilo, ako tam tie potkany behajú vedľa nej. Ona ležala na spodnej kóji, na podlahe. Ja som tam pri nej stála. Z práce som sa vracala, nezostalo z nej nič, tam bola taká kôpka, ako tam ležala… a ja som jej povedala: nehnevaj sa na mňa, že žijem. Vyčítala som si, že ja som prežila.‘“

Leu poslali do plynovej komory v noci zo 4. na 5. decembra 1942. Bola jednou z posledných z prvých transportov, ktorých Nemci poslali na smrť.“

Nezabúdame.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Hudobník Albín Berky odišiel do cudziny niekoľkokrát, usadil sa v Austrálii, kde založil konzervatóriá, učil aj hral

Pár dní po okupácii v 1968 sa pätnásťročný Albín Berky mladší (dnes zakladateľ známej Berky Music Academy), tak ako vtedy mnoho ľudí, vybral na pasové oddelenie vybaviť si víza. V noci s kamarátom prekročili hranice, dostali sa najprv do Viedne. Albín si so sebou vzal len husle a kufor. Práve hru na husle začal následne študovať v Írsku na Royal Music Academy, no na Vianoce ho to ťahalo domov. Jeho výjazdná doložka však už bola v tom čase neplatná, a tak ho okamžite po prílete do Prahy zobrali na výsluch.
 
„‚Kde si bol? Koho si stretol? Kde si býval? Mená!’ Oni si to všetko zapisovali a zapisovali a ja im hovorím: ‚Súdruhovia a vy fajčíte?‘ A oni že: ‚Noo!‘ Tak som vybral kartón cigariet Benson Hedges. ‚A vypijete si trošku?‘ a vybral som Black Label whisky. Všetko, čo som doniesol ako darčeky, som im dal. A oni: ‚Noo, súdruh nebojte sa, všetko bude v poriadku.” O pár dní na to mu však prišli dvaja príslušnici Štátnej bezpečnosti zobrať pas.
 
V Československu bol Albín kvôli otcovej emigrácii v nemilosti, preto si časom opäť podal žiadosť o vysťahovanie, ktorú mu nakoniec na štvrtý krát povolili. Odletel do Austrálie, kde začal nový život a naplno sa tam rozbehla jeho hudobnícka kariéra.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

I lost my sister in Auschwitz, Slovakia lost its future


Edita spent her childhood in Humenné, she recollects her early memories as happy and beautiful: “We believed that we lived in a paradise.”

However, everything changed radically in 1938 when Slovak anti-Jewish laws came in force and they led to the moment when Edita and her sister Lea found themselves on a train to Auschwitz, in one of the first transports from Slovakia. The sisters had no idea about the concentration camps, they thought they were travelling to Poland for work, not to die in the gas chamber. Due to the poor conditions, Lea suffered from spotted fever and her body was weakening. Edita experienced how her sister was sent to death and hopelessly she begged her: “Don’t be mad at me for being alive.”

Even today, Edita still doesn’t understand where does such hatred come from and she does not want other people to experience it again. “I do not know what is wrong with people. I do not know why they have not learned the lesson. I do not know why they do not understand there is no winner in a war…”

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Karol Gémesi: Mohol som zostať vo Francúzsku, ale vrátil som sa domov, lebo bolo vidieť, že sa tu niečo stane.

Karol Gémesi podporoval pražskú jar a napriek tomu, že aktívne sledoval médiá, najmä maďarský rozhlas, bol z príchodu maďarských vojakov na naše územie 21. augusta 1968 prekvapený. V tom čase Karol pracoval v Lodeniciach v Komárne. V maďarskom rozhlasovom vysielaní sa o okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy nezmienili.

Sklamanie z vývoja v spoločnosti prekonával prácou a o pár rokov neskôr sa mu podarilo služobne vycestovať do Paríža. Štátna bezpečnosť si však samozrejme túto jeho cestu všimla a hneď po návrate si ho predvolali a pokúšali sa ho presvedčiť na spoluprácu. Karol mal ale odvahu povedať im nie. Do zahraničia sa mu však podarilo dostať znovu. Pracoval v železiarňach v Alžírsku od roku 1983 do 1988 a každý deň mal možnosť sledovať zahraničné vysielanie. Pochopil, že smerovanie Československa speje k zmene. Práve to bol dôvod, pre ktorý sa rozhodol vrátiť domov. Keď prišiel rok 1989, Karol bol medzi tými, ktorý sa aktívne zapojili do politického diania. Aj vďaka nemu sa aj v Nových Zámkoch organizovali revolučné mítingy.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Horský šéfoval v auguste 1968 rozhlasovému spravodajstvu, ilegálne vysielali ešte desať dní po vpáde

Juraja Horského po invázii v roku 1968 odvolali z pozície šéfredaktora Hlavnej redakcie spravodajstva, k živému vysielaniu sa už potom nikdy nedostal. Po vpáde ruských tankov v utajení vysielal jeho štáb ešte desať dní. Počas normalizácie mu účasť nemohli nijako priamo dokázať, pomohli mu aj záruky kolegov, tak ho neperzekvovali úplne na sto percent, ale aspoň ho „odpratali“ zo živého vysielania do Metodicko-výskumného kabinetu. Prečítajte si príbeh človeka, ktorému komunisti zobrali kvôli šíreniu pravdy prácu, ktorú miloval.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Helena Kobzová milovala ruskú kultúru. O to silnejšie bolo pre ňu sklamanie z okupácie Československa

Milovala ruskú kultúru, učila ruštinu, ktorú vyštudovala spolu so slovenčinou. O to silnejší bol jej šok z okupácie v roku 1968. Tú našťastie prežila na materskej dovolenke, pretože inak by ju, podľa vlastných slov, vyhodili za rebelstvo. Po návrate do zamestnania si svoju frustráciu kompenzovala láskavým prístupom k študentom, ktorých viedla k empatii a dobrovoľníctvom v červenom kríži, a práve Slovenský červený kríž nám sprostredkoval príbeh Heleny Kobzovej. Príbeh o tom, ako stráviť život užitočne.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Marta Ličková: S manželom sa im podarilo získať Solženicynov rukopis románu Rakovina.

Prekladateľka Marta Ličková je manželka novinára Pavla Lička, ktorý zo ZSSR do Československa a ďalej do Británie prepašoval rukopis svetoznámeho románu Rakovina od Alexandra Solženicyna – s autorom sa osobne zoznámil v roku 1967.

Je to príbeh presvedčených a aktívnych komunistov, ktorí precitli už pri politických procesoch v 50. rokoch a stranícke knižky vrátili po invázii v roku 1968. Samozrejme sa to neobišlo bez následkov – stali sa cieľom nepretržitej policajnej šikany. Pavol Ličko bol aj uväznený a v podstate mal zakázané pracovať v akejkoľvek relevantnej profesii. Táto frustrácia a vyčerpanosť spôsobila, že sa nedožil revolúcie.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Z Osvienčimu ich dostal Schindler: Považovali sme ho za všemohúceho

Keď mala Helena Borská šesť rokov, presťahovali sa s rodinou do Krakova. Odtiaľ ich poslali do židovského geta na druhej strane rieky Visly. Helena tam prežila do svojich pätnástich rokov, videla ako niektorých ľudí z geta „posielali do vzduchu“.

„Bývali sme v dome oproti nemocnici a pamätám si, ako z tej nemocnice vynášali ľudí na nosidlách na ulicu a tam ich postrieľali.“
V roku 1943 geto zlikvidovali a pani Borskú s rodinou presunuli do Płaszowa, lágra vedľa Krakova. Neskôr, spolu s ostatnými Židmi, začala Helena pracovať v továrni Oskara Schindlera, čo jej zachránilo život.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Juraj Krupa dostal za svätenie soboty vyše sto dní trestov

Juraj Krupa pochádza z luteránskej rodiny, no keď spoznal spolužiaka z Cirkvi adventistov siedmeho dňa, nastal v jeho viere zlom.

„Začal mi rozprávať o pánovi Ježišovi, čo som doteraz od nikoho nepočul. S nikým som sa o tom nemohol baviť. On mi však dokázal líčiť, ako nás pán Ježiš má rád a podobne, a to bolo niečo, čo pritiahlo moje srdce a čo mi bolo sympatické.”

S nástupom do zamestnania začal mať Juraj ako veriaci adventista problém. V päťdesiatych rokoch bola totiž sobota ešte pracovný deň, ktorý však adventisti svätili, a teda nesmeli pracovať. Neskôr bol Juraj povolaný k základnej vojenskej službe, kde bolo odmietnutie rozkazu v sobotu zločinom.

Ako politicky nespoľahlivý nenarukoval k zbrani, ale k technickému práporu v Komárne, spolu s ďalšími troma adventistami. Ich žiadosti, aby namiesto v sobotu, mohli pracovať v nedeľu, nadriadení nevyhoveli, a keď Juraj nenastúpil, nechali ho zavrieť. Potrestali ho štyrmi mesiacmi v trestnej rote, kde, ako hovorí, bolo síce viac buzerácie, ale prekvapivo im velil dôstojník, ktorý mal pre adventistov pochopenie.

„Bol to frontový vojak, vedel, kto sú adventisti, a nechával nás na pokoji. Pracoval v knižnici a môj kamarát Martin v kotolni. A skutočne nám takto vychádzali v ústrety. Prokurátor však položil otázku, či došlo k náprave a či pracujeme aj v sobotu, a veliteľ nám otvorene povedal, že mu musí napísať pravdu. Po mesiaci nás teda odvelili späť k nášmu útvaru, prerušili nám výkon vojenskej služby a išli sme do basy.“

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ladislav Goral: Jediná spravodlivosť sveta je, že všetci musíme umrieť

Ladislav Goral sa narodil na začiatku druhej svetovej vojny v rómskej osade na strednom Slovensku. Veľkú časť rodiny, vrátane matky a súrodencov mu brutálne zabili nacisti ako odplatu za to, že jeho otec bol partizánom. V štrnástich rokoch odišiel sám do Prahy a z ničoho vybudoval kariéru, ktorú zavŕšil na úrade vlády Českej republiky.

Profesionálny hudobník, nadšený sociálny pracovník, odborník na rómske dejiny, ktorý prekonal hendikep krutého osudu a naplno využil svoje schopnosti, možnosti a ochotnú pomoc ľudí, s ktorými sa stretol na svojej kľukatej životnej ceste.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ako dieťa zažila dedinu obsadenú Nemcami. Pred bojmi sa skrývala v pivnici

Príbeh Kláry Kostelnej, ktorá ako dieťa zažila dedinu obsadenú Nemcami, by sme bez vašej podpory nemohli zdokumentovať.

Do života Klárinej rodiny zasiahla druhá svetová vojna. Najviac spomienok má pamätníčka na Slovenské národné povstanie, ktoré prerušilo jej školskú dochádzku. Pre potreby Povstania otvorili v Podbrezovej sklady potravín. Aj Klárin otec domov doniesol dve vrecia ryže, z ktorých sa potom rozdávalo podľa potreby. Niečo pre partizánov, niečo pre rodinu.

Klárin otec, na výzvu Slovenskej národnej rady v septembri 1944, vstúpil do povstaleckej armády.

„Veru ani neviem, kedy odišiel a ako sa lúčil. Viem len, že sme sa ho nevedeli dočkať, keď sa mal vrátiť z frontu. Nemci ich hnali od Tisovca. Predpokladali sme, že Nemci obsadia aj našu dedinu. Väčšina ľudí ušla do hôr. No my sme akurát boli u starej mamy – sestra mala len pol roka, starý otec bol na smrteľnej posteli a mamin brat u partizánov. Otec nakoniec prišiel, oblečený ešte vo vojenskom, zobral sestru na ruky a šli sme hore dedinou, až v jednej kolibe, kde už bolo veľa ľudí, sme strávili noc. Deti so ženami boli dnu, chlapi vonku. Zo všadiaľ sa ozývala strašná streľba.“

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Na túto stránku postupne pribúdajú staršie príbehy. Všetky zatiaľ nájdete

Zdieľať

Rozprávajte!
My budeme počúvať

Máte tip na zaujímavého pamätníka, ktorého životný spomienky nesmú zmiznúť? Napíšte nám na pamatnici@postbellum.sk

E-shop Memory of Nations –
Príbehy 20. storočia domov alebo na cesty

Natáčanie pamätníkov podporíte tiež nákupom kníh alebo CD s   pútavým rozprávaním na eshop.pametnaroda.cz

Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomáhajú zaznamenať životné osudy pamätníkov 20. storočia a rozprávať ich ďalej.