V projekte Tipsport pre legendy spracúvame životné príbehy športovcov a športovkýň. Ide o spoločný projekt Nadácie Tipsport a Post Bellum. Prostredníctvom neho predstavujeme životné príbehy slovenských športových legiend rôznych športových disciplín aj období.
Príbehy všetkých športovcov a športovkýň si môžete prečítať na stránke Memory of Nations.
Niektoré z príbehov si môžete pozrieť na videu TU.
Ján Švehlík
Ján Švehlík sa narodil v roku 1950 v Lovči. Futbal začal hrávať ako žiak v Lovči. Prvé zápasy odohral za Žiar nad Hronom. Vyštudoval Spojenú priemyselnú školu spojovej techniky v Banskej Bystrici. Za futbalom dochádzal do Žiaru. Vyštudoval právo na UK Bratislava. V roku 1969 hrával v ŠK Slovan, ako útočník, v roku 1969. Najprv v B mužstve a potom prestúpil do A mužstva, kde získal tri tituly Majstrov ČSSR. Štvrtý titul pridal počas vojenčiny v Dukle Praha. V najvyššej súťaži odohral 296 zápasov a strelil 79 gólov. Československo reprezentoval už v juniorských kategóriách, v roku 1972 prispel k zisku titulu Majstrov Európy vo výbere do 23 rokov. V rokoch 1974 až 1979 pôsobil v československej reprezentácii. V roku 1976 v Belehrade získal s tímom titul Majstra Európy. V závere kariéry hral v belgickom druholigovom klube KSC Hasselt a v nižších rakúskych súťažiach. Po ukončení hráčskej kariéry pôsobil v Slovane v rôznych funkciách – ako asistent trénera, hlavný tréner i športový riaditeľ klubu. Dnes je vedúcim mužstva ŠK Slovan. Viac si prečítate tu.
Ján Plachetka
Ján Plachetka sa narodil 18. februára 1945 v Trenčíne Bohuslavovi Plachetkovi a Gabriele, rod. Mojtovej. Otec pracoval ako geodet, mama ako vedúca učtárne v odevnom závode Nehera, neskôr v kníhkupectve Chovanová. Mal mladšieho brata Jozefa a sestru Oľgu. Plachetkovci sa politicky neangažovali, no zmena politického režimu a nástup komunizmu ich rodinu zasiahli. Kvôli náboženskému presvedčeniu a angažovanosti v cirkvi odsúdili Jánovu tetu na osem rokov a tiež perzekvovali jeho starého otca Fraňa Mojtu, ktorý počas druhej svetovej vojny pôsobil ako starosta Nitry. Jánovi učaroval šach už na základnej škole, neskôr na gymnáziu ako 16-ročný hral simultánku s majstrom sveta Michailom Taľom, s ktorým remizoval. Šach hrával i počas vysokoškolského štúdia v Prahe, kde ho zastihol aj vpád vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Po skončení vysokej školy, kde vyštudoval fyziku pevných látok, sa zamestnal v Košiciach a oženil sa. Ako šachista precestoval celý svet a v roku 1978 sa stal prvým slovenským šachovým veľmajstrom. S rodinou sa presťahoval do Trnavy a pracoval v jadrovej elektrárni. Ako hráč a neskôr ako tréner sa zúčastnil množstva majstrovstiev sveta aj šachových olympiád. November 1989 ho zastihol na majstrovstvách sveta družstiev v Izraeli. Po rozpade Československa dostal ponuku trénovať šachistov v Tunisku, kde spolu s manželkou prežili štyri roky. V roku 2021 napísal životopisnú knihu „Osem stretnutí s Michailom Taľom“. Viac si prečítate tu.
Ján Pivarník
Ján Pivarník, bývalý slovenský futbalista a futbalový tréner, sa narodil 13.novembra 1947 v hornatej oblasti krajiny v obci Cejkov. Otec Ján Pivarník sa do Cejkova priženil, keď mal vyše 27 rokov a stal sa z neho vychýrený stolár. Mamička Anna, za slobodna Šemigová, sa starala spolu so svojou matkou o spoločnú v domácnosť. V rodine sa narodilo päť detí, pričom Ján bol z nich najmladší. V roku 1954 Ján začal navštevovať miestnu deväťročnú základnú školu, kde sa status iskričky či pioniera veľmi nenosil, pretože nešlo o výrazne angažovanú komunistickú obec. Keďže v Cejkove bolo len jedno futbalové družstvo, a to pre mužov, Ján hľadal futbalové šťastie v Trebišove. V klube Slavoj Trebišov pôsobil v rokoch 1965 až 1966 a bol to veľmi rýchly postup, keďže ani nie za rok prešiel od dorastencov k mužom. Okrem toho, že reprezentoval futbalové družstvo Trebišova, stal sa aj členom reprezentácie do osemnásť rokov. Po dobrých výsledkoch nasledoval prestup. Futbalový klub VSS Košice Jánovi navrhol, že ak k nim prestúpi, dostane možnosť štúdovať na atraktívnejšej strednej priemyselnej škole. Dovtedy navštevoval učilište so zameraním automechanik. Vo VSS Košice pôsobil od roku 1966 a rovnako bol členom reprezentácie Československa. Ako reprezentant zažil aj Majstrovstvá sveta v roku 1970 v Mexiku, ktoré síce nedopadli podľa ich predstáv, ale už účasť na MS bol veľký úspech. Po neúspešnom prestupe do Sparta Prahy sa v roku 1972 konal prestup do Slovana. Bolo to aj kvôli jeho nastávajúcej, herečke Jarmile Koleničovej, ktorá v tej dobe pôsobila v divadle Nová scéna v Bratislave. Ján sa stal najlepším futbalistom Československa v rokoch 1973 až 1975. V roku 1976 bol súčasťou tímu, ktorý reprezentoval Československo na Majstrovstvách Európy a tieto majstrovstvá vyhral. Ján, i keď bol známy a úspešný futbalista, nezostal len pri ukončenom štúdiu strednej priemyselnej školy. Právnickú fakultu začal navštevovať už v Košiciach, kde absolvoval prvé dva ročníky. Zostávajúce roky kvôli prestupu do Slovana vychodil v Bratislave. Dres Slovana odložil v roku 1978 a po rôznych peripetiách nastúpil na povinnú vojenskú službu, ktorej výkon trval desať mesiacov. V rokoch 1978 až 1979 sa stal súčasťou futbalového klubu Dukla Banská Bystrica. V roku 1979 Ján pôsobil ešte v rakúskom futbalovom tíme SC Neusiedl am See, avšak už len na dva roky. Vo veku 35 rokov vďaka stretnutiu s Kuvajťanmi, ktorí vtedy v Piešťanoch súrne hľadali dobrého trénera, získal možnosť vycestovať do krajín Blízkeho východu. Ako tréner pracoval v Kuvajte, v Saudskej Arábii, Katare, Ománe a Spojených arabských emirátoch vyše dvadsať rokov. Viac si prečítate tu.
Jaroslav Kozák
Jaroslav Kozák, bývalý učiteľ a profesionálny hráč bedmintonu, sa narodil 29. augusta 1943 v Betlanovciach. Otec Pavel Kozák, pôvodom z Liptova, pracoval ako telegrafný stavebný robotník, ale kvôli nehode bol neskôr preškolený na poštového úradníka s pracoviskom v Hrabušiciach. Pavel ako poštár pomáhal partizánskemu hnutiu na Spiši. Uvedomoval si, že partizáni musia z niečoho žiť a ako poštár mal možnosť zabezpečiť im financie. Pomáhal najmä v oblasti Chočského pohoria. V roku 1945 sa rozhodol presťahovať celú svoju rodinu do Košíc. V roku 1949 začal Jaroslav navštevovať základnú školu. Od roku 1957 chodil na 11-ročnú strednú školu na Šrobárovej ulici. Po úspešnom absolvovaní prijímacieho konania sa stal študentom Pedagogickej fakulty na vtedajšom Pedagogickom inštitúte v Košiciach, štúdium ukončil na rovnakom inštitúte v Prešove. Po absolvovaní štúdia sa Jaroslav zamestnal ako učiteľ na základnej škole v Ruskove. V roku 1973 sa oženil a narodili sa mu dve deti. Počas svoje učiteľskej kariéry vystriedal viacero škôl, na ktorých učil. V roku 1978 získal funkciu zástupcu riaditeľa Základnej školy Galaktickej. Keďže vo svojej funkcii postupoval, nutnosťou sa stalo členstvo v komunistickej strane. V rámci úspechov v bedmintone sa Jaroslav stal 20-krát majstrom Slovenska a jedenkrát, v roku 1975, aj majstrom Československa. Od roku 1968 až po rok 1974 bol Jaro členom reprezentačného kádra. Dodnes je pamätník považovaný za jedného z najúspešnejších slovenských hráčov bedmintonu. Donedávna sa zúčastňoval aj Medzinárodných majstrovstiev veteránov, All England senior badminton v Anglicku, kde ešte minulý rok získal bronzovú medailu. Viac si prečítate tu.
Jozef Golonka
Jozef Golonka pochádza z robotníckej rodiny. Rodičia ho odmalička viedli k športu. Otec bol robotník a futbalista, mama pracovala ako šatniarka a učila ho krasokorčuľovať. Jozef sa dlho nemohol rozhodnúť, či sa bude venovať profesionálne tenisu alebo hokeju. Ako junior vyhral trikrát majstra Slovenska v tenise, ale bavil ho aj hokej. Ten napokon zvíťazil v jeho ďalšej športovej kariére. Svoju úspešnú hráčsku kariéru začínal v klube Sokol NV Bratislava, v ktorom pôsobil v rokoch 1955 až 1957. Neskôr vyštudoval Ekonomickú univerzitu a potom aj trénerstvo na Univerzite Komenského. V drese Slovanu Bratislava pôsobil počas rokov 1959 a 1969 a zažil tam najlepšie roky svojej dlhej hokejovej kariéry. Od konca 50. rokov mu chodili ponuky hrať do NHL. Lákali ho napríklad do kanadského klubu v Toronte. V klube ho však varovali, že keď emigruje, budú postihovať komunisti jeho rodičov a aj sestru. Aj preto nikdy neemigroval a ostal hrať za Slovan. Pamätník mal napokon problémy s režimom po legendárnom zápase hokejistov Československa so Sovietskym Zväzom. Uskutočnil sa v marci 1969. Hokejisti urobili symbolické gesto, keď po zápase odmietli podať ruky hráčom ZSSR. Ukázali tak odmietavý postoj k okupácii Československa z augusta 1968. Po ukončení hráčskej kariéry v polovici 70. rokov sa Jozef venoval aj trénerstvu asi 20 rokov. Pôsobil v klube Zetor Brno, v Slovane Bratislava, viedol aj československú reprezentáciu do dvadsať rokov. Trénoval aj viaceré nemecké mužstvá. Za svoje životné úspechy považuje aj stretnutia s anglickou kráľovnou či švédskym kráľom. Dnes je dôchodcom v Bratislave. Viac si prečítate tu.
Ľubomír Ftáčnik
Ľubomír Ftáčnik sa narodil v Bratislave v roku 1957 ako druhé dieťa z jednovaječných dvojčiat. Vyštudoval fyziku pevných látok. Od 13 rokov hral šach v bratislavskom šachovom klube Slovan. V roku 1977 vyhral juniorské majstrovstvá Európy a stal sa juniorským majstrom sveta. V roku 1980 sa stal veľmajstrom. Štyrikrát bol majstrom Československa. Ľubomír hral za ČSSR sedemkrát na šachovej olympiáde a rovnako zodpovedne a úspešne pristupuje aj k reprezentácii SR. V roku 2002 bol majstrom Slovenska. Do r. 2003 sa pravidelne nachádzal vo svetovej stovke. Už dlhé roky pracuje pre firmu ChessBase, kde vytvára databázu šachových partií. Už ich tam je vyše 9 miliónov. Dnes učí ľudí z celého sveta hrať šach. Viac si prečítate tu.
Jozef Čapkovič
Jozef Čapkovič sa narodil ako jedno z dvojčiat 11. januára 1948 v Bratislave. Spolu so súrodencami vyrastal v Petržalke a so svojím bratom – dvojčaťom Jánom – hrával vo futbalovom klube Červená hviezda. Po absolvovaní základnej deväťročnej školy sa vzdelával na elektrotechnickej priemyslovke a po maturitnej skúške na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. V roku 1967 si spolu s dvojčaťom Jánom obliekol dres futbalového klubu Slovan Bratislava. V belasých farbách vybojoval najväčší klubový úspech – 21. mája 1969 Slovanisti v Bazileji porazili vo finále Pohára víťazov pohárov FC Barcelona 3:2. V reprezentačnej kariére dosiahol najväčšie víťazstvo v roku 1976 v Belehrade, a to získaním titulu Majster Európy. Jozef Čapkovič patril k najrýchlejším obrancom, pričom stovku dokázal zabehnúť tesne pod 11 sekúnd. Po ukončení športovej kariéry, koncom sedemdesiatych rokov, pracoval ako ekonóm. Po čase nastúpil do zamestnania v Inšpektoráte bezpečnosti práce v Bratislave, kde od roku 1996 pôsobil ako riaditeľ. V rokoch 1992-1994 bol poslancom SNR, neskôr NR SR za Slovenskú národnú stranu. Počas výkonu svojho mandátu hlasoval v prospech prijatia Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky a následne Ústavy Slovenskej republiky. V roku 1998 mu bol udelený Rad Andreja Hlinku I. triedy. V septembri 2010 odišiel do dôchodku. Žije v Bratislave, kde morálne podporuje a povzbudzuje futbalový dorast. Viac si prečítate tu.
Ján Čapkovič
Bývalý slovenský futbalista a reprezentant Československa Ján Čapkovič sa narodil 11. januára 1948 v Bratislave v jednom z petržalských rodinných domov. V roku 1954 začal Ján navštevovať základnú školu v Bratislave, kde sa rovnako ako ostatné deti venoval rôznym školským aktivitám, akými boli napríklad návštevy divadiel či účasť na matematických olympiádach. V roku 1956 bol prijatý do klubu Červená hviezda Bratislava. V roku 1963 nastúpil na Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú na Zochovej ulici v Bratislave a v tom čase už bol súčasťou dorasteneckej ligy. V apríli 1967 sa uskutočnil prestup do Slovana. Jano sa s bratom dostali do družstva ako mladí chlapci a pôsobili tam desať rokov. Ján odohral 286 ligových zápasov, pričom chýbal len v šiestich. Nikdy nebol zranený a ako útočník a jeden z najrýchlejších futbalistov Slovana hrával vždy ľavé krídlo. Po strednej škole nastúpil na telovýchovnú fakultu Univerzity Komenského. Nasledujúci školský rok prestúpil na ekonomickú fakultu, ktorú úspešne doštudoval v roku 1979. Snáď najväčší klubový úspech Slovana vybojoval jeho tím v roku 1969 v Bazileji, kde porazili vo finále Pohára víťazov pohárov FC Barcelona. Ján im uštedril záverečný tretí gól. Viac si prečítate tu.
František Kunzo
František Kunzo, bývalý slovenský futbalista a olympijský víťaz, sa narodil 17. septembra 1954 v Spišskom Hrušove ako jedno z piatich detí do rodiny miestneho baníka. František sa naplno začal futbalu venovať až na strednej škole. Keď mal šestnásť rokov, dostal sa do tímu v Rudňanoch, kde aktuálne prebiehali krajské majstrovstvá. Všimli si ho a ocitol sa v Spišskej Novej Vsi, už v tretej lige. František pôsobil aj v dorasteneckej reprezentácii, do ktorej sa dostal v roku 1972. V oboch tímoch pôsobil do roku 1973. Pamätník sa ako československý reprezentant po stretnutí futbalistov v Tachove dostal do tímu Dukla Banská Bystrica. Po roku prišla zmluva, a tak František v Dukle Banská Bystrica pôsobil oficiálne od roku 1974 až do zimy 1982. V roku 1977 sa tím prebojoval do prvej ligy. František sa stal súčasťou reprezentácie Československa a tiež súčasťou olympijského výberu. Po úspešnom zdolaní prípravných zápasov, ktoré prebiehali od januára 1979, sa dostali až na samotnú Olympiádu v roku 1980. Po výhrach a remízach v skupine v Leningrade sa prebojovali do štvrťfinále s Kubou a potom na semifinále v Moskve so vtedajšou Juhosláviou. Vo finálovom zápase, v ktorom sa stretli s NDR, nakoniec vyhrali tesne 1:0. Domov sa vracali ako víťazi, čo bolo pre Československo prvýkrát. Viac si prečítate tu.
Marcel Miček
Marcel Miček sa narodil 21. marca 1943 v Záhorskej Vsi. Zápaseniu sa začal venovať v roku 1959 na Strednom odbornom učilišti chemickom vo Svite pod vedením trénera Emila Karabáša. Neskôr si doplnil maturitu na SPŠ dopravnej v Košiciach (r. 1974 – 1978). Vzdelanie zavŕšil šesťsemestrálnym diaľkovým štúdiom trénerov pri FTVŠ v Bratislave (1975 – 1978). V roku 1962 v rámci základnej vojenskej služby (ZVS) narukoval do pohraničnej stráže. Bol členom klubu Rudá hvězda (RH) Brno a zápasil v prvej lige. Po reorganizácii RH zápasil v druhej lige za Mikulov na Morave. V roku 1964 ukončil ZVS a vrátil sa do materského oddielu vo Svite, kde pôsobil ako tréner tretej triedy. V januári 1965 pamätník prestúpil do TJ Lokomotíva VSŽ Košice, kde pod vedením trénera Borisa Attilu zápasil až do konca roku 1974. V roku 1975 prešiel do Strediska vrcholového športu (SVŠ). Viac si prečítate tu.
Pavel Schenk
Pavel Schenk sa narodil 27. júna 1941 v juhomoravskej dedinke Borotín, no od šiestich rokov žil v Brne, kde mal jeho otec František Schenk sochársky ateliér. Pavlova volejbalová kariéra odštartovala po tom, čo si ho na ihrisku všimol tréner Karel Láznička. Už ako 19-ročný získal prvý zo svojich šiestich titulov majstra ČSSR. V rokoch 1962 až 1972 odohral asi 400 zápasov v československej reprezentácii. Stal sa majstrom sveta v Prahe, medaily zbieral aj na olympijských hrách v Tokiu či Mexiku. Táto olympiáda sa odohrávala po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, a tak boli v zápase so Sovietmi československí športovci pod veľkým tlakom. Po skončení reprezentácie mu režim neumožnil angažmán v bruselskom klube, preto prijal ponuku z Bratislavy. Ako tréner doviedol svojich zverencov k ďalším medailám. Trénovať mládež prestal len pred pár rokmi, žije v bratislavskej Dúbravke. Viac si prečítate tu.
Irena Mikócziová
Irena Mikócziová-Bosá sa narodila 19. januára 1945 vo Vinohradoch nad Váhom v okrese Galanta, vyrastala však v Bratislave. Z jej rodnej obce pochádzali aj obaja rodičia. Celá rodina bývala na štadióne a už od malička teda mala možnosť venovať sa športu. Jej otec bol bývalý vesliar, dcéra sa však na veslovanie nedala. Irena začala aktívne športovať ako desaťročná. Najprv sa venovala basketbalu a volejbalu. Napokon prišiel čas, kedy sa musela rozhodnúť, ktorý konkrétny šport uprednostní. Vybrala si stolný tenis. Už ako dvanásťročná sa stala prvýkrát dorasteneckou majsterkou Československa v dvojhre. Tento úspech dokázala zopakovať aj v nasledujúcich troch rokoch. Už po získaní prvého titulu sa Irena Bosá dostala do ženskej kategórie, hoci mala stále len 13 rokov. Prvé reprezentačné úspechy dosahovala ešte ako juniorka. V rokoch 1961 – 1962 získala na ME juniorov 4 zlaté a jednu striebornú medailu. Družstvo Československa, ktorého súčasťou bola aj Irena, dosiahlo veľký úspech na ME 1966 v Londýne. Reprezentácia senzačne vybojovala striebornú medailu. V roku 1966, kedy Irena oslavovala veľký úspech z Londýna, prišlo aj pre ňu najdôležitejšie víťazstvo na domácej pôde. Stala sa majsterkou ČSSR v dvojhre, keď vo finále zdolala svoju kolegyňu z reprezentácie, Martu Lužovú. S ňou na rovnakom turnaji oslávili aj titul vo štvorhre. Rovnaký úspech spoločne dosiahli aj v rokoch 1963 a 1964. Po okupácii Československa v roku 1968 Irene ponúkali vstup do strany. Ona to odmietla. V roku 1970 sa vzdala reprezentácie. Viac si prečítate tu.
Gabriel Kollár
Gabriel Kollár sa narodil v roku 1952 v Bratislave, do rodiny maďarskej národnosti. Otec bol športový novinár. V roku 1969 založil Slovenský šermiarsky zväz. Mal 15 rokov, keď vypukla invázia vojsk Varšavskej zmluvy. V roku 1971 sa stal juniorským majstrom Československa. Šermu sa dodnes aktívne venuje. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Na vojne bol v Dukle Olomouc, za ktorú šermoval. Na Karlovej univerzite si urobil trénerstvo I. triedy. Po desiatich rokoch odišiel z československej reprezentácie a začal pracovať ako športový redaktor v Slovenskej televízii. V roku 1980 absolvoval postgraduálne štúdium žurnalistiky na Komenského univerzite v Bratislave. Rok pred vypuknutím Nežnej revolúcie odišiel do Kuvajtu. Pracoval tam ako šermiarsky tréner. Keď bol v roku 1989 na dovolenke na Slovensku, začali demonštrácie. Natáčal ich na súkromnú kameru. V rokoch 1994 až 1996 bol prezidentom Slovenského šermiarskeho zväzu. Viac si prečítate tu.
Peter Veselovský
Peter Veselovský, talentovaný hokejista z čias ČSSR, sa narodil 11. novembra 1964 v Liptovskom Mikuláši do robotníckej rodiny. Pre Petra bol vždy veľkou inšpiráciou jeho už nebohý otec, ktorý bol tiež prvým impulzom pre výber kariéry športovca. V roku 1984 prišiel do Košíc, kde sa črtali začiatky jeho hokejovej kariéry. Riaditeľ ho ubytoval v hoteli Aréna a pretože v tej dobe museli byť všetci zamestnaní, jeho zamestnali papierovo, v košických železiarňach. Pamätník začiatkom roku 1985 narukoval na vojnu a až v polovici augusta 1985 nastúpil do klubu Dukla Michalovce, kde s hráčmi tvorili perfektnú partiu. Po prvej sezóne v Michalovciach si Petra všimli v Trenčíne a dostal ponuku, aby prestúpil do ich klubu. Túto ponuku kvôli novej známosti neprijal. Spomína si, že ako športovcovi sa mu najlepšie pôsobilo v Košiciach a v Plzni. Pre Petra Veselovského bol snáď najvýznamnejší rok 1992, keď zažil dva veľké triumfy, avšak určite nebol jediný. Rád spomína na rok 1984, v ktorom nastúpil do Košíc, či rok 1987, keď hral veľmi úspešne v zápase proti Slovanu, a mnoho ďalších. Vo federálnej lige Peter odohral 253 zápasov, dal 84 gólov a mal 104 asistencií. Viac si prečítate tu.
Mária Labayová
Mária Labayová sa narodila 18. februára 1953 v Prešove. Pochádza z piatich súrodencov a je dcérou Michala a Márie (rodenej Benčíkovej) Labayovcov. V Prešove prežila viac-menej celé svoje detstvo, až po nástup na strednú školu. Jej ďalšou voľbou bola Stredná pedagogická škola v Nitre. Už ako 16-ročná sa stala juniorskou reprezentantkou v hádzanej. Hneď od začiatku bola veľmi úspešná, získala množstvo titulov, dokonca sa nachádza v sieni slávy a má za sebou 99 odohraných zápasov za ČSSR. V roku 1973 v Prešove postúpila do prvej ligy, kde nastali zdravotné ťažkosti s ramenom. Avšak bolo to niečo, čo rýchlo prešlo, i napriek tomu ju Prešov zrazu nepotreboval. Prestúpila do Plastiky Nitra. Kvôli narušenej sietnici oka sa po piatich rokoch znovu vrátila do Prešova. Odohrala jednu sezónu a opäť bola odstavená. Počas pauzy pracovala v ZVL Prešov, v závode na výrobu valivých ložísk. V roku 1983 sa začala formovať nová generácia hráčok v Prešove a Mária sa znova stala členkou reprezentácie. Pôvodne chcela odohrať len jednu sezónu, no z jednej sa stali štyri a za Prešov hrala až do roku 1987. Kvôli nenominovaniu v tom istom roku prestúpila a začala hrať za Hypobank v Rakúsku. V tomto klube oficiálne ukončila svoju kariéru ako 35-ročná. Viac si prečítate tu.
Katarína Ráczová-Lokšová
Katarína Ráczová-Lokšová sa narodila v roku 1950 v Košiciach. Otec bol riaditeľ maďarskej školy. Počas II. svetovej vojny falšoval doklady a pomohol prežiť aj svojej budúcej manželke. V roku 2020 bol vyznamenaný titulom Spravodlivý medzi národmi. Katarína vyštudovala gymnázium v Košiciach a farmaceutickú fakultu v Bratislave. Od detstva súťažila v šerme. Vrcholom jej kariéry bolo získanie striebornej medaily vo fleurete na Majstrovstvách sveta 1978 v Hamburgu. Na svetovej Univerziáde 1977 získala zlatú medailu. Zúčastnila sa troch olympijských hier. V Moskve (1980) získala siedme miesto, v Mníchove (1972), kde boli vtedy zavraždení izraelskí športovci, skončila jedenásta a v Montreale (1976) postúpila do semifinále. Vrcholovému športu venovala 15 rokov. Počas dlhej kariéry sa 13-krát stala majsterkou ČSSR. Po skončení športovej kariéry začala v Bratislave trénovať deti. Zakladala slovenský Klub fair play a stala sa národnou ambasádorkou pre šport, toleranciu a fair play Rady Európy. Viac si prečítate tu.
Mária Mračnová
Pamätníčka, Mária Mračnová, rodená Faithová, sa narodila v Košiciach, 24. septembra 1946 ako tretie dieťa. Aj napriek tomu, že pochádza z úradnickej rodiny, od útleho veku inklinovala k športu. Na školách mala veľké šťastie na učiteľov telesnej výchovy, ktorí ju podporovali a dokonca pedagóg Stopka sa venoval aj jej úspešnej príprave na talentové skúšky na vysokú školu. Mária tak študovala na Fakulte telesnej výchovy a športu, kombináciu telesnej výchovy a biológie, učiteľský smer. Prijímanie podliehalo prísnemu výberu. Promovala v júni 1970, v dobe keď už bola tehotná. Síce mala končiť v roku 1969, ale nakoľko veľa chýbala kvôli reprezentácii a individuálny plán nebol možný, skončila o rok neskôr. Od domáceho súťaženia – skoku do výšky – prešla pamätníčka k medzinárodnému, už počas pôsobenia v Košiciach – na súťaži v Užhorode. Neskôr v roku 1965, už súťažila v Holandsku. Rok 1966 bol veľmi úspešný a absolvovala takmer 30 súťaží, čo si aj odniesli jej achilovky. Veľkým zlomom boli Majstrovstvá ČSSR v Jablonci, kde sa zišlo päť adeptiek na tri miestenky na Olympijské hry do Mexika (október 1968). S výkonom 178 cm, Mária patrila medzi ne. V roku 1969, pokračovala Majstrovstvami Európy v Aténach, a v roku 1976 olympiádou v Montreale, kde získala osobný rekord, 190 cm. Máriinu aktívnu kariéru ukončila havária v roku 1980 pri Liptovskej Mare. Viac su prečítate tu.
Boris Mlsna
Boris Mlsna sa narodil 25. júna 1962 v Modre. Prvé dva roky svojho života prežil v Pezinku. Keď mal dvanásť rokov, prišiel na školu nový učiteľ, ktorý sa venoval karate a prebudil aj v Borisovi záujem o tento šport. Začal v trinástich a o tri roky neskôr už športoval vrcholovo v rámci športového klubu Telovýchovná jednota Rapid, oddiel karate. V roku 1987 absolvoval Fakultu telesnej výchovy a športu v Bratislave. Po škole získal pozíciu vedúceho metodicko-organizačného oddelenia vo vtedajšom Dome pionierov a mládeže Klementa Gottwalda, po mesiaci však musel narukovať. Po vojne, v roku 1989, prijal ponuku miesta odborného asistenta na katedre gymnastiky Fakulty telesnej výchove a športu. Neskôr zabezpečoval ochranu Milanovi Kňažkovi a všetkým akciám VPN. Boris Mlsna prešiel po najvyšší technický stupeň v karate, po štvrtý dan. Karate vždy bral ako šport, teda preferoval smer kumite. Nikdy sa nezamýšľal nad karate ako nad umením. Je prvonosičom medaily v karate pre ČSSR, ktorú získal na Majstrovstvách sveta v Paríži v roku 1982. Išlo o bronzovú medailu. Viac si prečítate tu.
Peter Šťastný
Peter Šťastný sa narodil 18.9. 1956 v Bratislave. Kresťanské a vlastenecké zázemie formovalo jeho svetonázor, ktorý bol v príkrom rozpore s komunistickým režimom. Ako dvanásťročný začal hrávať hokej za bratislavský klub Slovan. Postupne sa vyprofiloval na československého reprezentanta, v rokoch 1975 a 1976 získal titul majstra sveta. V ligovej sezóne 1978/79 figuroval v zostave Slovana, ktorý ako prvé slovenské družstvo získal titul v najvyššej československej súťaži. Postupom času sa čoraz viac prehlbovali Šťastného rozpory s režimom, čo vyvrcholilo emigráciou do Kanady v roku 1980. V NHL sa stal hráčom Quebecu Nordiques, kde vytvoril útok spolu s bratmi Mariánom a Antonom, rovnako emigrantmi. V osemdesiatych rokoch 20. storočia bol druhým najproduktívnejším hráčom celej súťaže. Angažoval sa vo Svetovom kongrese Slovákov a po osamostatnení Slovenska prispel výraznou mierou k reprezentovaniu krajiny na medzinárodnom fóre po športovej i politickej stránke. Žije a pracuje striedavo na Slovensku i v zámorí. Viac si prečítate tu.
Anna Chmelková
Anna Chmelková (rodená Blanáriková) sa narodila 26. júla 1944 v Špačinciach, no vyrastala v Bratislave. Od detstva sa venovala atletike, začínala v atletickom oddieli TJ Iskra Závod Mieru, do ktorého sa aj sama prihlásila. Iba ako 19-ročná zabehla slovenský a československý juniorský rekord v behu na 400 metrov, vďaka čomu sa nominovala na olympijské hry do Tokia v roku 1964. Kvôli neočakávanému tehotenstvu však do Japonska necestovala. Po materstve sa k atletike rýchlo vrátila a už v roku 1966 získala senzačne titul majsterky Európy v behu na 400 m. Dodnes je prvou a jedinou Slovenkou s titulom z majstrovstiev Európy a taktiež držiteľka štyroch titulov majsterky Československa v tej istej disciplíne. Anna sa napokon zúčastnila olympijských hier v Mexiku v roku 1968, kde však nedosiahla významnejší úspech. Popri športe aj študovala a vyštudovala knihovníctvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení športovej kariéry pracovala ako knihovníčka vo viacerých knižniciach na Slovensku. Dnes žije na dôchodku v Bratislave. Viac si prečítate tu.
Alica Chladeková
Alica Chladeková-Grofová sa narodila 2. apríla 1952 vo Vajnoroch. Už od detstva s bratom hrávala stolný tenis, najprv ho brala ako koníček. Svoju športovú kariéru začala v Rači, kde sa prvýkrát zapojila do súťažného kolotoča a už v trinástich rokoch pôsobila v celoštátnej stolnotenisovej lige. V roku 1965 sa prvýkrát zúčastnila európskeho šampionátu v Maďarsku. Ako juniorka získala osem medailí a získala si tak miesto v reprezentácii Československa. Najväčší úspech v kariére dosiahla na stolnotenisových Majstrovstvách sveta v Sarajeve v roku 1973. Alica na ňom získala striebornú medailu v dvojhre a bronzovú v zmiešanej štvorhre. Odvtedy sa žiadnej Európanke nepodarilo prebojovať na svetovom šampionáte do finále. Ako reprezentantka nikdy nevstúpila do Komunistickej strany Československa a nestala sa ani členkou Socialistického zväzu mládeže. Počas kariéry ju sledovala ŠtB, jej vylúčenie z reprezentácie v roku 1976 bolo vykonštruované. Od roku 1987 pôsobila v rakúskom stolnotenisovom klube. V tomto období bola aj viackrát vypočúvaná Štátnou bezpečnosťou. Počas kariéry získala 30 medailí na šampionátoch po celom svete. Od roku 2018 organizuje v rámci Slovenska podujatia ku Svetovému dňu stolného tenisu, ktorý sa koná vždy 6. apríla. Viac si prečítate tu.
Nataša Lichnerová
Nataša Lichnerová-Dekanová sa narodila 30.8.1949 v Bratislave. Rodina patrila do zabezpečenej strednej triedy, rodičia pracovali ako úradníci bez komunistickej príslušnosti. Pamätníčka sa na vážnu športovú kariéru vydala v pomerne neskorom veku, vďaka fyzickým predpokladom však dokázala ako 14-ročná dobehnúť rovesníčky a po krátkej, ale intenzívnej príprave začala hrávať basketbal za dorastenky TJ Lokomotíva Bratislava. Titul majsteriek ČSSR v kategórii starších dorasteniek jej otvoril dvere do reprezentácie. Medzinárodná konfrontácia so sebou priniesla možnosť porovnať západný a východný blok. V roku 1968 bola pamätníčka maturantkou a očitou svedkyňou vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Bratislavy. Normalizácia znamenala zostrený dozor nad športovcami; príslušníci Štátnej tajnej Bezpečnosti cestovali s basketbalovou reprezentáciou aj na Majstrovstvá Sveta do Brazílie 1971, kde získala striebro. Pamätníčka do komunistickej strany nikdy nevstúpila. Kariéru ukončila na sklonku osemdesiatych rokov v drese rakúskej DBB Viedeň. Nežnú revolúciu aktívne podporila na manifestáciách a uvítala aj rozpad ČSFR, v ktorom videla príležitosť pre slovenský národ na rýchlejšie napredovanie. Viac si prečítate tu.
Viliam Polakovič
Viliam Polakovič sa narodil počas 2. svetovej vojny, 13. októbra 1943 v Rači. K stolnému tenisu sa dostal vďaka susedom, s ktorými trénoval. Začínal v legendárnej krčme Peklo, už ako deväťročný hrával v račianskom klube a v trinástich rokoch sa predstavil v lige dospelých. Ako jediný Slovák sa dostal s československou výpravou na sústredenie do Číny, kde strávil tri mesiace. V roku 1958 sa ako pätnásťročný prebojoval na ME v Prahe, kde Československo získalo striebro vo štvorhre. Najväčší úspech prišiel v roku 1961, keď na ME juniorov v Berlíne Polakovič získal titul majstra Európy vo dvojhre, štvorhre, zmiešanej štvorhre aj v družstvách. To sa odvtedy žiadnemu stolnému tenistovi nepodarilo. Už ako dvadsaťsedemročný ukončil aktívnu kariéru, aby sa mohol stať trénerom. Dlhé roky pôsobil pri československej a neskôr aj slovenskej reprezentácii juniorov. Ako tréner bol aj pri veľkom úspechu Alice Grófovej, ktorá získala striebro na MS 1973 v Sarajeve. Viac si prečítate tu.
Felicitas Babušíková
Felicitas Babušíková, rod. Kállayová, sa narodila v roku 1940 do významnej bratislavskej rodiny. Chodila na základnú osemročnú školu na Hlbokú ulicu v Bratislave. V rokoch 1962 – 1967 študovala na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Od skončenia školy pracovala v zdravotníctve ako biochemička až do roku 2000, teda do svojho penzionovania. Po ukončení aktívneho korčuľovania v roku 1958 sa začala popri zamestnaní venovať rozhodcovskej a funkcionárskej činnosti. Od roku 1969 pracovala ako šéfka komisie rozhodcov v Československom krasokorčuliarskom zväze. V roku 1970 sa stala medzinárodnou rozhodkyňou za Československo. Od roku 1981 do roku 2004 pôsobila ako medzinárodná rozhodkyňa ISU. V roku 2006 ju menovali za riaditeľku krasokorčuľovania Medzinárodnej korčuliarskej únie (ISU Director for Figure Skating). V roku 2009 začala znovu pôsobiť v slovenskom krasokorčuliarskom dianí. Od roku 2013 do júna 2017 pôsobila ako predsedníčka Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu. Viac si prečítate tu.
Miroslav Rehák
Miroslav Rehák sa narodil 14. februára 1935 v Bratislave. Ako chlapec zažil bombardovanie Bratislavy aj oslobodenie mesta sovietskými vojskami. Na strednej škole začal hrávať basketbal, po prijatí na Vysokú školu pedagogickú začala jeho aktívna kariéra. Basketbal hrával 22 sezón, do roku 1967. V roku 1957 promoval a následne sa zamestnal na Lekárskej fakulte UK. Pôsobil ako pedagóg a športový lektor. V rokoch 1967-1969 vycestoval do Sudánu, kde trénoval basketbalový tím hlavného mesta Chartúm. Po návrate do ČSSR ďalej trénoval – konkrétne v Slovane, Slávii SVŠT a Interi, s ktorým dvakrát získal titul majstra ČSSR (1983 a 1985). Bol trénerom reprezentácie kadetov a juniorov ČSSR v Jeseníku. Od roku 1986 až do začiatku 90. rokov pôsobil vo Fínsku. Po páde režimu trénoval aj slovenský národný tím, pričom bol činný aj ako akademik a pedagóg. Viac si prečítate tu.
Karol Fako
Karol Fako sa narodil 24. novembra 1931 v Bratislave. Jeho športové začiatky sa viažu k ružinovským saleziánom, kde ako chlapec začínal športovať. Časom sa rozhodol pre hokej, spočiatku hrával za ŠK Bratislava, v roku 1952 sa ako záklaďák dostal do vojenských hokejových klubov v Prahe. Ešte v roku 1949 dostal reprezentačnú pozvánku, keď sa uvoľnil káder počas perzekúcie bývalého národného mužstva. V roku 1956 sa vrátil hrávať do bratislavského Slovana. S útočníkmi Jánom Starším a Júliusom Černickým postupne sformovali legendárne útočne trio. V roku 1959 reprezentoval Československo na MS – vďaka jeho prihrávke na gól Miroslava Vlacha získalo národné mužstvo na domácej pôde bronz. V roku 1960 sa zúčastnil ZOH v Squaw Valley v Spojených štátoch. Po skončení hráčskej kariéry sa venoval trénerstvu, napríklad aj v Taliansku, Rakúsku a hlavne v Švajčiarsku. Od roku 2004 je zaradený do Siene slávy slovenského hokeja. Viac si prečítate tu.
Miroslav Ihnačák
Miroslav Ihnačák sa narodil 19. februára 1962 v Poprade. Po vzore svojho brata Petra od útleho detstva čias hrával ľadový hokej a postupne sa vypracoval na jedného z najlepších útočníkov v československej federálnej lige, kde hrával najmä za VSŽ Košice. V roku 1982 však jeho brat Peter emigroval do Kanady, kvôli čomu mu bola znemožnená účasť v československej reprezentácii, odobrali mu pas a nemohol chodiť hrávať so svojím klubom do zahraničia. V danej situácii sa rovnako rozhodol emigrovať, čo sa mu podarilo za veľmi dramatických okolností počas vianočných sviatkov roku 1985. Od polovice 80. rokov hrával v NHL za Toronto Maple Leafs a neskôr v drese Detroit Red Wings. Po Nežnej revolúcii sa rozhodol vrátiť do Európy, hrával vo viacerých známych európskych kluboch, pričom sa stal aj platným členom slovenského reprezentačného družstva. V súčasnosti pôsobí ako tréner v prvej slovenskej hokejovej lige. Viac si prečítate tu.
Milan Kužela
Milan Kužela sa narodil 27. apríla 1946 v Bratislave. Od mladosti inklinoval k športu, v dorasteneckom veku začal hrávať hokej za Slovan Bratislava. Ako 18-ročný debutoval v prvej československej lige. Drvivú väčšinu profesionálnej kariéry odohral v drese bratislavského Slovana. V roku 1972 sa v reprezentačnom tíme podieľal na zisku zlatej medaily z MS v Prahe. Ako nestraník a osobnosť s nevhodnými politickými postojmi nemohol v roku 1974 vycestovať na majstrovstvá do zahraničia. Nasledujúcich šiestich rokov bol podozrievaný z potenciálnej emigrácie, preto nemohol hrávať zápasy mimo hraníc Československa. Začiatkom 80. rokov ho kvôli nezhodám s vedením a trénerom poslali na sezónu do Bučiny Zvolen. V sezóne 1982/83 hral opäť za Slovan, avšak poslednýkrát v prvej lige. Do roku 1992 pôsobil ako hrajúci tréner v HK Nové Zámky, HC Piešťany aj v Spolkovej republike Nemecko (HC Burgau). V roku 1992 ukončil aktívnu hráčsku činnosť a ďalej trénoval, najmä dorast Slovanu, neskôr v Švajčiarsku a Taliansku. V roku 2004 bol uvedený do Siene slávy slovenského hokeja. Viac si prečítate tu.
Ján Zachara
Ján Zachara sa narodil 27. 8. 1928 v Kubrej pri Trenčíne. V roku 1943 sa prihlásil do miestneho boxerského tímu. Jeho otca bol počas vojny poslali do koncentračného tábora Ravensbrück, z ktorého sa vrátil s podlomeným zdravím. Po vojne pamätník pracoval v textilnom závode Merina a popri práci súťažne boxoval. V roku 1946 vo finále Všeslovanských majstrovstiev remízoval so sovietskym šampiónom. O dva roky neskôr sa nepochopiteľne nedostal na olympiádu v Londýne. V roku 1952 už nastupuje v tzv. perovej váhe (od 54 do 57 kg) na LOH v Helsinkách, na ktorých získal zlatú medailu. Do roku 1959 získal štyri československé majstrovské tituly. Viac si prečítate tu.
Mariana Némethová
Marianna Némethová, rodená Krajčírová, sa narodila 1. júna 1948 v Košiciach. Napriek vážnym zdravotným problémom, ktoré zažila v ranom detstve, v nej rodičia odmalička pestovali lásku k športu. Otec, vojak z povolania, bol cvičiteľ a bývalý gymnasta a matka sa venovala krasokorčuľovaniu a stolnému tenisu. Jej školské časy boli plné aktívnych tréningov a cestovania, nakoľko sa od svojich deviatich rokov naplno venovala športovej gymnastike. Už ako 16-ročná sa v roku 1964 po boku československej reprezentácie predstavila na OH v Tokiu a úspechy v súťaži družstiev zožala aj v ďalších dvoch olympiádach (1968 v Mexico City a v 1972 v Mníchove). Je držiteľkou titulu Gymnastka Slovenska 20. storočia a okrem mnohých športových ocenení má vo svojej zbierke šesť medailí z vrcholných podujatí. Viac si prečítate tu.
Kamil Haťapka
Kamil Haťapka sa narodil v roku 3. marca 1932 v Spišskej Novej Vsi. Kamil od mladosti športoval, najprv ako hokejista, neskôr bol cyklistom, čomu sa ako tréner venoval celý život. V roku 1961 založil československý cyklistický oddiel Inter Bratislava v podniku Slovnaft, v ktorom v tom čase pracoval. Kamil Haťapka sa vypracoval na špičkového medzinárodne uznávaného trénera. Ako tréner reprezentácie československých cyklistov získal dve strieborné medaily na Majstrovstvách sveta v Leicestri v roku 1970 a v Giavera del Montello 1985, podieľal sa aj na celkovom víťazstve Vlastimila Moravca na Pretekoch mieru 1972. Okrem toho predsedal aj Slovenskému cyklistickému zväzu a tiež bol riaditeľom populárnych cyklistických pretekov Okolo Slovenska. Od roku 1989 až 1992 pôsobil v Mexiku, kde založil Panamerickú cyklistickú školu. Viac si prečítate tu.
Vladimír Hopka
Vladimír Hopka sa narodil 25. 3. 1937. Jeho otec bol príslušníkom pohraničnej stráže, prvé roky života preto prežil Vladimír na colnici v slovensko-nemeckom pohraničí. V roku 1950 sa s rodinou presťahovali do Bratislavy, kde sa pamätník začal systematicky a neskôr súťažne venovať plávaniu. Jeho hlavným trénerom bol Otokar Urban, jeden z najúspešnejších trénerov Československa. V priebehu svojej kariéry sa Vladimír Hopka stal sedemnásobným plaveckým majstrom ČSSR. V roku 1961 sa mu podarilo vytvoriť európsky rekord na 100 m motýlik, o rok neskôr dokonca aj svetový, o tejto skutočnosti sa však dozvedel až neskôr a náhodne. Po skončení aktívnej plaveckej kariéry sa stal učiteľom technického zamerania, keďže jeho druhou vášňou bola strojárčina. Naďalej sa však zúčastňoval aj plaveckých pretekov, a to ako rozhodca. Viac si prečítate tu.