Dokumentujeme

Memoriál Stopami ukrývaných detí: emócie, priateľstvá a radosť

 

V týždni od 23. do 30. augusta sme absolvovali prvý ročník memoriálu Stopami ukrývaných detí. Päť dní sme kráčali miestami, ktoré sú späté so životom pamätníka Pavla Eliho Vaga, jeho sestry Esti a ďalšej rodiny a priateľov, ktorí mohli prísť každý deň o život. Našou jedinou možnosťou je pripomínať si toto nedávne temné obdobie a robiť čo je v našich silách, aby sa už neopakovalo. 

Eli sa so sestrou skrývali pred deportáciami v lesoch, boli zavretí v seredskom pracovnom tábore a od potlačenia SNP až do oslobodenia sa ukrývali v drevorubačskom zrube hlboko v horách na Hrončeku, neďaleko Čierneho Balogu. Pomohla im statočná rodina Vaculčiakovcov.

Za týždeň sme prešli veľa kilometrov, lepšie spoznali nielen príbeh Eliho Vaga a jeho blízkych, ale aj seba a krásne kúty Slovenska. Vznikli nové, určite trvanlivé priateľstvá a prežili sme silné momenty aj veselé chvíle.

 

Prvý deň: Z Vrútok do Martina

Memoriál sa už v predvečer začal zrazom účastníkov a vzájomným zoznámením sa; komunikácia bola podstatnou súčasťou memoriálu. Sprievodca Róbert Schmidt, ktorý trasu naplánoval, nám povedal, čo nás čaká celý týždeň.

Začali sme vo Vrútkach na mieste, kde stál hotel Wachsberger, Eliho domov.

Úplný začiatok výpravy na vrútockej stanici. Foto Jana Hrdličková

Po šťastnom, ale krátkom detstve tu Eli prežil veľmi zlé časy. Protižidovské zákony boli čoraz drastickejšie, až priši deportácie a rozhodnutie Eliho rodičov, že rodina sa načas rozdelí, aby sa aspoň niekto zachránil. Eli so sestrou sa vybrali do lesov. Eli mal skúsenosti z dlhých výletov po horách, takže bol na svoj vek (12 rokov) veľmi samostatný.

Prechádzali sme miestami, kde sa Eli so svojou sestrou Ester skrývali pred transportom do koncentráku – židovský cintorín, v ktorom je pochovaná ich mama a kde sa deti živili mrkvou a kapustnými hlúbmi zo záhrad. Toto miesto si vybrali, pretože na židovských cintorínoch je stále zdroj vody.

Prešli sme lesmi na úpätí Minčolu a Veľkej lúky. Celá prvá trasa viedla z Vrútok do Martina. Viackrát sme sa cez videohovor skontaktovali s Elim, čo sa potom opakovalo až do konca memoriálu, na veľkú radosť všetkých zúčastnených. Eli sa z celej akcie veľmi tešil a bolo mu ľúto, že nás nemôže prísť pozrieť aj osobne. O rok sa to hádam podarí.

 

Druhý deň: Sereď – Nitra

Eliho so sestrou Ester napokon žandári chytili, zavreli do väzenia, vzápätí pustili a po dramatických peripetiách ich chytili znova a zavreli do seredského koncentračného tábora. V tom čase tu nešlo o život – bol to pracovný tábor. Tam sa deti stretli s otcom, o ktorom vôbec nevedeli, že žije. Po vypuknutí SNP väzni prinútili gardistov otvoriť bránu. Spolu s ďalšími ľuďmi začali utekať smer Nitra a podľa Eliho výpovede doslova klusali. Týmto smerom sme vykročili aj my.

Ale ešte predtým sme navštívili Múzeum holokaustu v Seredi, zriadené v objekte seredského tábora, kde sme sa porozprávali s riaditeľom múzea Martinom Korčokom.

Na trase zo Serede do Nitry sme prešli 26 kilometrov, po rôznych povrchoch väčšinou po rovine.

Jeden z početných videohovorov s Elim po ceste

Večer sme sa s Elim spojili cen notebook na dlhšie. Zoznámil sa so všetkými účastníkmi a ako vždy pri diskusii s ním sme sa veľmi zabavili.

 

Tretí deň: Zvolen – Banská Bystrica

Tretí deň sme začali prehliadkou Parku ušľachtilých duší vo Zvolene, pamätníka židovským obetiam holokaustu a súčasti komplexu starého židovského cintorína vo Zvolene. Venovaný je aj Slovákom, ktorí sa cez druhú svetovú vojnu podieľali na záchrane Židov pred deportáciou. Na samotnom cintoríne sú aj masové hroby, ktoré si museli vykopať samotní Židia predtým, ako ich zavraždili. To bol veľmi silný zážitok.

Sprevádzal nás Jozef Klement z banskobystricko-zvolenskej židovskej náboženskej obce a ukázal nám aj Park stratených susedov, na vzniku ktorého participoval.

K našej výprave sa na celý deň pridala aj konzulka štátu Izrael Naomi Eldar a jej asistentka Katarína Pánisová. Pani konzulka sa, samozrejme, s Elim osobne porozprávala.

Foto Jana Hrdličková

Potom sme (takmer) po stopách Eliho a celej skupinky prešli od stanice Radvaň, kde vystúpili po ceste vlakom z Nitry, do centra Banskej Bystrice. Tento úsek bol krátky (3,50), ale úvodné stúpanie dalo zabrať, takže úplne oddychový deň to nebol.

V Bystrici nás čakala veľmi kompetentná a zaujímavá prehliadka mesta a Pamätníka SNP. Sprevádzali nás historička Lucia Sotáková a historik Juraj Lepiš.

 

Štvrtý deň: Strelníky – Tri Vody

Naša rekonštrukcia putovania pamätníka Pavla Eliho Vaga pokračovala obdobím, keď museli po potlačení SNP utiecť z Banskej Bystrice tak, ako mnoho ďalších ľudí, do hôr. Strýko zohnal voz a spolu so skupinou ďalších dvanástich ľudí sa ním odviezli do dediny a šli pešo do vrchu.

Eli si názov dediny nepamätal, ale sprievodca Robo Schmidt, ktorý cestu naplánoval, podľa geografických aj historických indícií odhadol, že by to mohla byť obec Strelníky (známa aj ako Šajba). Odtiaľ sme teda vo štvrtok ostro vystúpali na vrch Bukovinka (1194 m), po hrebeni Veporských vrchov pokračovali do Jasenovského sedla a zostúpili smerom na severovýchod na lokalitu Tri Vody nad Osrblím, kde sa kedysi spracovávala železná ruda. Túto etapu, dlhú 18 kilometrov (550 nastúpaných výškových metrov) s nami absolvoval novinár Mirek Tóda (Denník N), ktorý o memoriáli pripravuje reportáž.

 

Piaty deň: Tri Vody – Sihla

Počas prvej etapy piatkového úseku nás sprevádzala veľvyslankyňa USA na Slovensku pani Bridget Brink a jej tím. Celý deň s nami strávil aj riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok.

Foto Jana Hrdličková

Z Chaty štátnych lesov Tri Vody sme vyrazili ostrým stúpaním smerom na juh na chrbát hory Turníky. Po krátkej túre po hrebeni sme zostúpili strmými severnými zalesnenými svahmi Turníkov. Toto je jeden z kľúčových priestorov – nachádzala sa tu drevorubačská chatka, v ktorej skupinu ukryla rodina Vaculčiakovcov. Vďaka ním všetci prežili, mali úkryt a 15-ročná Valika Vaculčiaková im nosila jedlo, ktoré chodila striedavo (kvôli utajeniu) nakupovať do okolitých obcí, vzdialených 11 a 14 kilometrov. Mnohí miestni si určite všimli, že nakupuje viac potravín, ako spotrebuje štvorčlenná rodina, ale nikto ich neudal. Rodina Vaculčiakovcov dostala za svoju ľudskosť a hrdinstvo ocenenie Spravodliví medzi národmi. „Horská etapa“ mala niečo vyše 11 km.

Následne sme zostúpili do Kyslej doliny a prešli k niekdajšiemu strážnemu domu úzkokoľajnej železnice, kde Vaculčiakovci bývali. Tu sme sa rozlúčili s pani veľvyslankyňou a ukázali účastníkom obrazy, ktoré oveľa neskôr namaľoval Eli popamäti – domček Vaculčiakovcov, drevorubačský zrub a jeho interiér.

Foto Jana Hrdličková

No a potom sme sa proti prúdu Kamenistého potoka vybrali 11 kilometrov do malebnej dedinky Sihla, kde sa naše putovanie skončilo.

 

Šiesty deň: Čierny Balog

Pochod sa skončil, takže šiesty deň sme si dožičili oddych v krásnom Čiernom Balogu. Podvečer sme v miestnom kultúrnom dome zorganizovali program, ktorý bol vyvrcholením memoriálu, ale hlavne spomienkou na SNP, ktoré v tomto kraji horelo naplno.

Podujatie moderoval Michael Szatmary, o hudobnú zložku sa postarala fantastická skupina Mojše Band a vystúpili aj účastníci memoriálu. Privítali sme vzácnych hostí. Pozvanie prijali verejná ochrankyňa práv Mária Patakyová, podpredseda Národnej rady SR Juraj Šeliga a župan Banskobystrického kraja Ján Lunter.

Za pomyselným vrchstolom však sedel Eli, pripojený videočetom. Sledoval celý program ako divák a Michael sa s ním aj porozprával. Tiež sme premietli film s jeho príbehom, v ktorom veľmi pekne spomína na Čierny Balog, presnejšie, jedného dobrého Baločana, ktorý spočiatku vyzeral veľmi hrozivo, keď na Štedrý deň prišiel k ich skrýši, ale doniesol im jedlo.

Počas týždňa sa vytvorila skvelá, rôznorodá spoločnosť, na svetlo sveta vyšli dôležité témy a emócie. Prešli sme veľa kilometrov a veľa sme toho zažili. Prvým ročníkom sme chceli založiť tradíciu. Zo srdca ďakujeme všetkým, ktorí k tomu prispeli.

Foto Jana Hrdličková

Za podporu sme vďační Ambasáde Spojených štátov amerických na Slovensku a fondu European Jewish Fund. Sprievodné vozidlo poskytla spoločnosť Hyundai Slovensko a prístup do chránených oblastí nám umožnili Štátne lesy. Sprievodné vozidlo sme si objednali v spoločnosti Slovak Lines. Za perfektný servis ďakujeme vodičovi Miroslavovi Antálkovi.

Foto Marian Jaslovský, ak nie je uvedené inak

Zdieľať

Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomáhajú zaznamenať životné osudy pamätníkov 20. storočia a rozprávať ich ďalej.