Pri príležitosti DŇA VOJNOVÝCH VETERÁNOV, ktorý si každoročne pripomíname 11. novembra, vyjadrujeme úctu hrdinom a hrdinkám, ktorí bojovali za slobodu a demokraciu.
V tento deň sa oficiálne skončila 1. svetová vojna v roku 1918. Symbolom tohto sviatku sa stali 
kvety vlčieho maku. Na Slovensku si pripomíname hlavne príbehy vojnových hrdinov a hrdiniek, ktorí bojovali počas druhej svetovej vojny na našom území počas Slovenského národného povstania, ale aj v zahraničných jednotkách.
Post Bellum pri tejto príležitosti organizuje verejnú zbierku, ktorej cieľom je vyzbierať finančné prostriedky na dokumentovanie príbehov pamätníkov protifašistického a protikomunistického odboja.
❤️Ďakujeme.
Dominik Praženica (*1924) „Vyhadzovali sme mosty, cesty a tak podobne. Robili sme všetko preto, aby sme Nemcom zabránili postup.“
Dominik Praženica, rodák z Liptovských Revúc, počas druhej svetovej vojny narukoval ako dvadsaťročný na vojenskú prezenčnú službu. Neskôr sa zapojil do Slovenského národného povstania.
V lesoch dolného Liptova spolu s druhmi strávil takmer pol roka a viackrát bol v priamom ohrození života. Vojaci aj civilisti prežívali najťažšie chvíle, keď nemecké vojská prišli do horských dedín s ťažkou technikou. Vtedy museli utekať vyššie do hôr.
Hoci mnohokrát čelili veľkej prevahe, častokrát využili znalosť terénu na maskovanie či na útek. Jednotka sa na Veľkú noc 1945 presunula do Korytnice a odtiaľ do hôr na hrebeň Nízkych Tatier, na Veľkú Chochuľu: „Nemci boli z nás zúfalí. Keď prišli do Korytnice, kde sa naši ukrývali, hovorili si medzi sebou: ‚Achtung! Achtung! Každá čačina strieľa!‘“
V horách sa dočkal oslobodenia, avšak po vojne si musel skrátenú vojenčinu doslúžiť. Ako ženista v roku 1947 odmínovával polia pod Duklou, kde mu hrozila taktiež smrť: „To bola náročná úloha, lebo nášľapné míny boli skryté veľmi starostlivo a husto. Niekedy sme za celú službu prešli len niekoľko metrov, museli sme to robiť veľmi opatrne.“
Hynek Zmítko (*1916 †︎2004) „Chodil som do prvej línie ako prieskumník a zase som sa vracal na veliteľstvo.“
Hynek Zmítko nastúpil v roku 1937 na povinnú vojenskú službu: „Aj napriek tomu, že som sa hlásil do Vysokého Mýta k ťažkému delostrelectvu, bol som zaradený do telegrafného práporu 3 v Trnave.“ Istý čas pôsobil aj na východnom Slovensku, kde sa v marci 1939 odohral konflikt medzi Slovákmi a Maďarmi – tzv. Malá vojna, po ktorej Slovensko stratilo ďalšie územia.
V auguste 1939 Hynka zatkla slovenská polícia a odsúdila ho za velezradu. Zdieľal totiž informácie o pohybe rádiovozidiel, ktoré vyhľadávali vysielačky. „Ten, ktorý ma vypočúval, si odpľul a povedal: ‚To je aj tak sviňa česká.‘“ Jeho mama bola totiž Češka. S pomocou kamarátov sa mu však podarilo utiecť. Rozhodol sa pre útek cez severné hranice do Poľska. Keď prekračoval hranice, symbolicky sa rozlúčil s domovom i rodičmi.
Na poľskej strane išiel rovno k hraničnej stráži, odkiaľ ho odviezli do Malých Bronowic, kde sa sústreďovali československí utečenci. Odtiaľ sa dostal do Krakova k 1. československému armádnemu zboru pod vedením Ludvíka Svobodu. Po sérii presunov odišiel vo februári 1941 s československým 11. východným peším práporom cez Odesu a Čierne more do Istanbulu, odkiaľ pokračovali do Haify, Alexandrie a Líbye.
Bojoval aj pri Tobruku, kde „sa každú chvíľu bombardovalo“. V tom čase pôsobil v protilietadlovom delostrelectve. V roku 1943 odišiel spolu s ďalšími československými vojakmi cez Afriku do anglického Liverpoolu. Tam pôsobil ako veliteľ mechanikov pri 54. motoprápore, s ktorým sa zúčastnil bojov pri francúzskom Dunkerque. Po skončení vojny bol 30. septembra 1945 demobilizovaný a následne pracoval pre medzinárodnú organizáciu UNRRA až do jej zániku.
Ľubomír Kolenčík (*1948) „Dvadsať rokov som sa pokúšal, aby sa postavilo pre veteránov nejaké zázemie…, aby mali aspoň trošku istotu, že majú kde ísť dožiť, keď prídu.“
V roku 1993 bol Ľubomír Kolenčík vybraný za prvého veliteľa slovenského ženijného práporu v mierovej misii UNPROFOR počas občianskych vojen v bývalej Juhoslávii, kde strávil celkovo štyri polročné obdobia.
Už príprava misie bola mimoriadnym výkonom v šibeničnom termíne, keďže sa za menej ako dva mesiace mal vytvoriť ženijný oddiel schopný samostatných operácií v bojových podmienkach. To znamená: „600-členný kontingent, desiatky, stovky vagónov materiálu, techniky a ľudí.“
Mnohí nezvládli šok zo zdevastovanej, vojnou poznačenej a vyľudnenej krajiny. O to náročnejšia bola úloha veliteľa. Všetky sťažnosti aj problémy končili pri ňom. Na jeho pleciach ležala celá zodpovednosť. Napriek ťažkým začiatkom získali Slováci medzinárodné uznanie, čo potvrdzuje aj Čestné uznanie Hlavného veliteľa UNPROFOR – prvé udelené jednotke v tejto misii.
Po príchode na Slovensko Ľubomíra Kolenčíka v podstate degradovali na funkciu, ktorú zastával pred 30 rokmi. Preto odišiel v roku 1995 do civilu. Na svojich spolubojovníkov však nezabudol. Stal sa spoluzakladateľom a čestným predsedom Únie vojenských veteránov SR (ÚVV SR), ktorá sa popri združovaní snaží o skvalitnenie ich života.