NA ČÍSLA ZVYKNEME ZABÚDAŤ, NA OBETE NESMIEME!
Dňa 27. januára si celý svet pripomína Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Približne okolo 15-tej hodiny, v sobotu 27. januára vstúpili do vyhladzovacieho tábora prví vojaci, príslušníci 60. armády 1. ukrajinského frontu. Po ich vstupe prišli do tábora filmové štáby, ktoré podali celému svetu svedectvo o skutočných hrôzach, ktoré v tomto koncentračnom tábore prebiehali.
Tých, ktorí prežili a mali silu podať svedectvo o tragických udalostiach a masovom vyvražďovaní nebolo veľa. V Post Bellum sme mali možnosť a dostali dôveru na zdokumentovanie ich silných príbehov.
Krátke filmy o ženách, ktoré prežili
Ponúkame vám krátke videá z nahrávaní rozhovorov štyroch ženských hrdiniek, ktoré nám rozprávali o veľkej krutosti, bolesti a smútku, ale aj veľkom šťastí, že ako jedny z mála prežili.
Pozrite si príbeh Alice, Lily, Kláry a Marty. Nezabudnime na ich mená a na ich príbehy.
Alica Weiszfeiler (*1933)
réžia, strih: Dominik Janovský
Alica Weiszfeiler, rod. Goldman, sa narodila 28. novembra 1933 v Moravskej Ostrave. Jej rodina bola židovského pôvodu a prisťahovala sa zo Slovenska. V roku 1939 bola nútená sa vysťahovať späť na Slovensko. Tam ju čakali neisté časy kvôli vzrastajúcej sile antisemitizmu.
V Bratislave sa Židom žilo čoraz ťažšie, preto sa otec rozhodol, že sa s rodinou presťahujú do Kežmarku. Rodina bola neskôr nútená v Kežmarku sa skrývať, aby sa vyhla transportom do koncentračných táborov. Otca a brata Alice však chytili a dali do žalára. Napokon v ňom skončila aj Alica s mamou a rodina sa neskôr nevyhla ani transportom.
Skončila pred krematóriami tábora Auschwitz-Birkenau, kde nacisti rodinu rozdelili. Alica s mamou pokračovali do koncentračného tábora v Ravensbrücku. Pred oslobodením sa ocitli v Bergen-Belsene v otrasných životných podmienkach, kde ich nacisti nechávali o hlade a smäde. Tábor oslobodili britské jednotky. V tom čase v ňom bolo asi 60-tisíc väzňov. Briti zriadili tábor pre chorých, do ktorého umiestnili aj Alicinu mamu. Tá tam však zomrela na týfus.
Alica sa preto ocitla v detskom domove. V tom čase veľa detí smerovalo na adopciu do Švédska k miestnym rodinám. Malá Alica to však odmietala, pretože sa chcela dostať späť na Slovensko. Bola presvedčená, že sa stretne so svojím otcom a bratom. Najskôr sa dostala do Prahy, kde ju v detskom domove našiel strýko a potom rýchlo putovala do Kežmarku.
Alicin otec sa druhýkrát oženil a Alica dostala nevlastnú sestru. Neskôr sa presťahoval do Izraela a Alica išla študovať do Belgicka. Po štúdiách sa ocitla v Izraeli, kde začala nový život a napokon sa tam aj vydala za Alfreda Weiszfeilera. Do jej rodiny sa narodilo 10 vnúčat a 11 pravnúčat.
Celý príbeh si môžete prečítať tu
Lívia Herzová (*1926)
réžia, strih: Dominik Janovský
Lívia Herzová, rod. Kazárová, pochádza z Tornale, kde sa narodila 22. 4. 1926 ako jediné dieťa do maďarskej židovskej rodiny. Otec vlastnil drogériu s lekárenskými potrebami, matka mu pomáhala. Po Prvej viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa Tornaľa stala súčasťou Maďarska.
Vďaka vynikajúcim známkam a otcovým vplyvným známostiam mohla Lívia pokračovať v štúdiu na dvojročnej kláštornej obchodnej škole a neskôr v roku 1943 ako jediná Židovka na obchodnej akadémii v Rožňave napriek vtedy platnému numero nullis pre Židov.
V júni 1944 bola spolu s matkou deportovaná v transporte s tornaľskými Židmi do Auschwitzu. Tu absolvovala selekciu doktorom Mengelem, v ktorej poslal na smrť jej príbuzné. Po troch mesiacoch mali s matkou šťastie a boli vybrané do pracovného transportu maďarských a slovenských žien do koncentračného tábora Münchmühle pri mestečku Allendorf, kde plnili bomby a granáty v najväčšej ríšskej továrni na výbušniny.
V marci 1945 sa všetky ženy z tábora vydali na tzv. pochod smrti. Po 27 km sa dostali do blízkosti frontu; väčšina žien pochod prežila. Oslobodili ich Američania, ktorí ich rozviezli po rodinách v okolí mesta Ziegenhain. Po dvoch mesiacoch sa vydala s matkou na cestu do rodnej Tornale, kde sa zvítali s otcom, ktorý sa vrátil pred nimi.
Lívia mu po vojne pomáhala v drogérii. Navštívila svoju tetu v Bratislave, kde sa zoznámila so svojim budúcim manželom, ktorý pracoval pre Joint Distribution Comittee. Po svadbe v roku 1948 sa presťahovali do Bratislavy, kde pracovala v podniku Drogérie.
Celý príbeh si môžete prečítať tu
Klára Chlamtáčová (*1921 †︎2020)
réžia, strih: Martin Hnát
Klára Chlamtáčová, rodená Čatová, sa narodila 23. februára roku 1921 do židovskej rodiny liehovarníka zo Zlatých Moraviec. Rodinné podniky boli neskôr v rámci prijatia protižidovských zákonov arizované a po vojne znárodnené. Po skončení gymnaziálnych štúdií v Zlatých Moravciach nastúpila na priemyselnú školu vo Viedni.
Po prvých deportáciách zo Slovenského štátu v roku 1942 Klára aj so svojim prvým manželom Adolfom Šlezingerom utiekla do Maďarska. Na úteku boli najskôr zajatí v Nových Zámkoch. V Budapešti získali falošné doklady totožnosti, ale boli zadržaní príslušníkmi bezpečnostných zložiek a za ilegálne prekročenie hraníc a falšovanie dokumentov boli znovu uväznení. Klára strávila vo väzbe približne pol roka. Manželovi bol vymeraný trest deväť mesiacov.
Z budapeštianskeho väzenia ešte Kláru poslali do pracovného tábora. Po ukončení manželovho trestu sa vrátili späť na Slovensko. Tu sa krátky čas skrývali v Topoľčiankach a Bratislave, kde boli zajatí fašistami a v novembri 1944 odvezení do pracovného tábora v Seredi.
Adolf bol zo Serede transportovaný do koncentračného tábora Bergen-Belsen. Klára, ktorá bola v tom čase v pokročilom štádiu tehotenstva, bola pridelená na transport do Terezína, kde žila až do jeho oslobodenia ruskou armádou 11. mája 1945. Po vojne sa vrátila do Zlatých Moraviec a zistila, že jej manžel zahynul. Znovu sa vydala a porodila druhé dieťa. Po vojne pracovala ako krajčírka a neskôr ako účtovníčka. V roku 1964 emigrovala aj s rodinou do Izraela.
Celý príbeh si môžete prečítať tu
Marta Szilárdová (*1923 †︎2021)
réžia, strih: Martin Hnát
Marta Szilárdová sa narodila v roku 1923 v Leviciach. Mala mladšieho brata a sestru.
Spolu s rodičmi ich v lete 1944 transportovali do Osvienčimu. Tam ich videli naposledy. V zime 1944 ich so sestrou previezli do továrne v Nemecku. Zatiaľ čo bol Osvienčim oslobodený, zobrali ich na pochod smrti. Marta aj so sestrou to prežili. Po dlhej ceste sa úspešne vrátili domov.
Martini rodičia boli oficiálne vyhlásení za mŕtvych až v jej starobe, pretože stále aj s rodinou verila, že sa nájdu. Po návrate z tábora začala so sestrou bývať v opustenom byte, ktorého majiteľka sa ale vrátila a dohodli sa, že môžu u nej ostať.
Vrátil sa aj Martin manžel a začali nový život. Mali dve deti, presťahovali sa do Nitry. Marta žila až do svojej smrti v domove Ohel David.
Celý príbeh si môžete prečítať tu
Dokumenty nájdete na našom Youtube Post Bellum a v novom blogu: https://blog.sme.sk/…/svedectvo-styroch-zien-ktore…
Knižné a filmové tipy
Výber odporúčaní vydavateľstva Absynt:
Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči
Je len málo detí, ktoré sa narodili v pracovnom tábore a prežili holokaust. Jednou z nich je Eva Umlauf, ktorá patrí medzi najmladších, ktorí majú na svojom predlaktí vytetované osvienčimské číslo. Vo svojej knižke skladá mozaiku spomienok, aby nám vyrozprávala svoju strastiplnú cestu životom a odhalila tie najtemnejšie zákutia našej modernej histórie. Jej príbeh je dôležitý nielen preto, že nám ukazuje nacistické zverstvá z pohľadu žien a detí, ale aj preto, že približuje život Židov po ich oslobodení – počas rôznych režimov.
-Mojmír Baran-
Slovutný pán prezident
Často mám pocit, že sa na holokaust nazerá cez čísla a zabúda sa, že za každým tým číslom sú ukrytí ľudia a ich silné príbehy. Práve tie sprostredkujú najdôležitejšie posolstvá a ukazujú komplexnejší obraz dejín. Presne to sa podarilo Madeline Vadkerty s trinástimi poviedkami o ľuďoch, ktorí chceli žiť slušný život a listami žiadali prezidenta Jozefa Tisa o výnimku spod ustanovení Židovského kódexu. Pre mňa je to dodnes jedno z najsmutnejších čítaní, no veľmi potrebné. Kniha Slovutný pán prezident rozplietla mýtus a kult Jozefa Tisa, humanizuje históriu a čo je najdôležitejšie, pripomína hodnotu ľudského života – každého bez rozdielu.
-Mojmír Baran-
Orgia
Orgia je považovaná za jeden z najvýznamnejších maďarských románov posledných rokov, napriek tomu ťažko povedať, že sa ho dá odporučiť. To slovo „odporučiť“ je v prípade tejto knihy jednoducho nesprávne. Krátko pred koncom druhej svetovej vojny sa v Maďarsku začal skutočný hon na Židov. Šialený! Masové deportácie. Krvavé jatky. Orgie. Ich vykonávateľmi boli takzvaní nyilašovci – obyčajní ľudia, niečí susedia, ich priatelia, známi, ktorí dokázali vytvoriť peklo na zemi v priebehu pár dní. Kniha je nevyhnutným čítaním pre tých, ktorí chcú vedieť viac o zle, o jeho koreňoch, o nevyspytateľnej ľudskej povahe. Pre mňa je Orgia jednoznačne jedna z najkrutejších kníh, aké som čítal, a nikdy na ňu nezabudnem. Najhoršie je to vedomie, že Gábor Zoltán síce napísal román, no všetko v ňom je pravda.
-Filip Ostrowski-
Filmové tipy od Juraja Malíčka:
Konferencia vo Wannsee
Konferencia vo Wannsee / Conspiracy, 2001, USA. Réžia – Frank Pierson
Existuje viac verzií a oplatí sa vidieť všetky. Vlani vznikla jedna výborná v Nemecku – https://www.csfd.sk/film/1116277-konferencia-vo-wannsee/prehlad/. Zhodou okolností ste si ju mohli pozrieť 22.1. v televízii na RTVS.
Láska to nebola
Láska to nebola / Liebe War es nie, 2020, Izrael, Rakúsko. Réžia + scenár – Maya Sarfaty
Vynikajúci dokument o Helene Citron, slovenskej židovke z Humenného, do ktorej sa zamiloval nacistický dôstojník v lágri. Možno ten príbeh poznáte, ja som o tom nevedel, je to veľmi silné. https://de.wikipedia.org/wiki/Helena_Citr%C3%B3nov%C3%A1
Králiček Jojo
Králiček Jojo / Jojo Rabbit, 2019, USA, Nový Zéland, Česko. Réžia – Taika Waititi
Komédia, z ktorej mrazí, odľahčený ale vo všetkej vážnosti vyrozprávaný príbeh chlapca indoktrinovaného nacistickou ideológiou, ktorý precitne po strete so židovským dievčaťom – teda reprezentantkou etnika, o ktorom sa v škole učili, že to nie sú ľudia.
TEN DYM Z KOMÍNOV, TO SÚ TVOJI PRÍBUZNÍ…
