Časopis Príbehy 20. storočia

Tomáš Zálešák: Nacionálny socializmus by nemohol tak ľahko uchopiť moc, keby nemecké kresťanstvo nebolo skazené

Rozhovor zo štvrťročníka Príbehy 20. storočia s podtitulom „Jeden Boh?“ (2/2019)

Tomáš Zálešák (1967) je politológ a okrem iného sa venuje problematike totalitných a extrémnych hnutí. V niektorých textoch napr. v knihe „Diablova práca“ sa zaoberá aj ich výkladom ako „náhradných náboženstiev“. Rozhovor s Tomášom je vždy turbulentná výprava, nech sa bavíme o čomkoľvek, a nebolo to inak aj na našom stretnutí. Odohrala sa na bratislavských krížnych cestách (Mlynské Nivy); a na krížnych cestách sa podľa legiend objavujú démoni. Zopár z nich sme vyvolali v diskusii a pokúsili sme sa načrtnúť aj možnosti ich vyháňania. Posúďte, či úspešne.

Skúsme si určiť východiskovú polohu našej debaty. Kde sa nachádzame? Podľa všetkého zažívame krízu demokracie a opätovný nástup extrému, ktorý sa tlačí do stredu politického diania; ešte donedávna sme podobné javy mohli považovať za vec uzavretej minulosti a ich návrat za nepredstaviteľný.

Tridsiate výročie konca jedného bezprecedentného experimentu nielen v našej krajine je akiste príležitosťou pre obsiahlu reflexiu, a to vôbec nie pre nejakú hlúpu numerológiu. Vidíme, a nielen u nás, že zastupiteľská demokracie je v kríze, a to nás vedie k otázke, či sme niekedy vtedy, pred 30imi rokmi na začiatku nepoložili niektoré základné tehličky chybne. To zasa súvisí s otázkou, aké sú zdroje legitimity zastupiteľských inštitúcií v modernej demokracii. S tým súvisí nebezpečenstvo recidívy rôznych typov extrémizmov, falošných prorokov a falošných mesiášov, ktorí sa znova objavujú, zatiaľ čo sily umiernenosti a rozumu sa ocitajú v defenzíve. Dúfajme, že tá defenzíva bude aspoň disciplinovaná a nezmení sa na panický útek. 

 

Máme sa báť?

Nie každému extrémnemu hnutiu sa podarí uchopiť totálnu moc. A nie každé extrémne hnutie sa stane masovým. Každopádne, totalitné a extrémne hnutia sú možno hlavná trauma, ktorú sme zdedili z 20. storočia. Je to trauma okrem iného aj pre mainstreamové sociálne vedy, ktoré nevedia, ako tento fakt uchopiť, pretože nezapadá do ich predstavy o modernom svete, a o modernizácii, ktorú chápu ako viac-menej kontinuálnu cesta pokroku smerom k slobode, demokracii, rovnosti atď. 

Lenže v 20. storočí zabili vojny a genocídy – zámerne spodným odhadom – 170 miliónov ľudí. Ak odrátame vojenské straty a kolaterálne straty civilistov v priamom dôsledku vojnových akcií plus niektoré ďalšie kategórie, zostane nám počet obetí systematickej genocídy, ktorá síce mala voľnú súvislosť  s vojnou, no nešlo v prísnom zmysle o vojnové akcie. Bola to byrokraticky a technokraticky prevádzkovaná genocída v mene určitej ideológie. Spodný odhad je 80 miliónov zavraždených, z toho 60 miliónov spadá na komunistické režimy, z nich väčšina na ZSSR v dobe Stalina a maoistickú Čínu. Ďalších sedemnásť miliónov má na svedomí nemecký nacionálny socializmus. Súčasťou toho je (podľa štúdie Raula Hilberga) aj 5 100 000 zavraždených Židov, z toho dva milióny detí. Je zrejmé, že toto všetko a mnoho ďalšieho nemožno pokladať za nejaké bezvýznamné „drcnutie“ na inak rovnej ceste pokroku. 

 

Liberálna demokracia očividne nie je taká silná, ako si ju mnohí želáme vidieť. 

Fungujúce slobodné zriadenie by sme v každom prípade nemali pokladať za samozrejmosť, a to ani v tzv. „vyspelých demokraciách“. Je to vo významnej miere krehký výsledok šťastnej konštelácie okolností, ktorá nemusela nastať, a v rozsiahlych oblastiach sveta ani nenastala. Už dlho je zrejmé, že onen súbor procesov, ktorý zjednodušene nazývame modernizáciou, zďaleka nemusí ústiť do liberálnej demokracie. Že totalitné režimy sú taktiež výsledkom istého moderného vývoja. Akokoľvek škaredo to znie, aj nacizmus, boľševizmus, Pol Pot, Svetlý chodník, Červené brigády, Al Kaida, Islamský štát, Iránska islamská revolúcia, to všetko sú tiež deti modernity, čo ako nechcené či zapierané. 

S tým súvisí ešte jeden sociologický omyl, ktorý sa objavuje v prvej polovici 20. storočia a potom sa neúprosne vytráca: predstava, že modernizácia rovná sa sekularizácia. Najneskôr od 80. rokov sa dostáva aj do povedomia laickej verejnosti, že toto jednoducho nenastáva. Vznikajú termíny ako „desekularizácia“, alebo, ako to nazval francúzsky sociológ Jules Kepel, „božia pomsta“ („la revanche de Dieu“). Myslel tým návrat svetových náboženstiev v podobe rôznych fundamentalistických, obrodných či „integristických“ hnutí. 

 

Čo je extrémizmus?

Týmto slovom často šermujeme, ale v bežnom použití máme na mysli najčastejšie niekoho iného než sme my, alebo čosi, čo vybočuje z toho, čo je momentálne pokladané za „mainstream“. Ale čo potom, keď sa extrém začne tlačiť do stredu politického diania? Čo ak sa šialenstvo extrému stane normou? Co potom znamená byť normálny? Náš právny systém, napriek tomu, že obsahuje rôzne spôsoby postihovania prejavov extrémizmu, nemá jasno v jeho definícii. Konieckoncov, je otázkou, či by sme to vôbec mali očakávať. V podobných oblastiach je totiž niekedy lepšie opisovať než definovať. Ale späť k otázke: Som presvedčený, že povaha politického extrémizmu sa dá objasniť, ak si v nových podmienkach vyjasníme niektoré základné kategórie politična. Tým sa však dnešná bežná, „mainstreamová“ politická veda nezaoberá. Znamená to vrátiť sa okrem iného k štúdiu klasickej politickej filozofie a tiež opätovne otvoriť problém filozofickej antropológie, teda otázky typu: Čo je človek? Alebo: V akom zmysle je človek „živočích politický“?

 

Majú moderné totalitné ideológie nejakú súvislosť s vývojom náboženstva?

Ak hovoríme o extrémnych hnutiach, z ktorých niektoré sa v 20. storočí stali ideológiami totalitných vlád, dá sa ne pozerať z rôznych uhlov: okrem súvislostí striktne politických napr. v súvislostiach politickej ekonómie, psychologických, kultúrnych súvislostiach, a možno ich študovať aj v pojmoch religionistikyy a teológie ako druhy „náhradného náboženstva“. Niektoré najvykryštalizovanejšie extrémne ideologické hnutia novoveku vrátane boľševizmu a nacizmu sa profilujú ako hnutia protináboženské a protikresťanské. Možno objaviť štruktúru symbolov, psychologické pôsobenie a dynamiku, nadväzujúcu napr. na sektárske radikálne hnutia z dôb dávnejších. Tieto hnutia mohli ešte vystupovať v kresťanskom kostýme, avšak vykazovali znaky, ktoré v spätnom pohľade naznačujú vývoj smerom k „sekulárnym“ ideológiám neskoršej modernity.

 

Keď sme sa rozprávali o tomto rozhovore a o čom bude pojednávať, viackrát si spomínal Francúzsku revolúciu… 

Francúzska revolúcia je teda pre nás zaujímavá v tom, že vyznačuje prechod od nábožensky-sektárskeho radikalizmu k militantne sekularizovanej fáze modernity. Je to prípadová štúdia na ktorú sa niekedy na istú škodu zabúda, lebo ju prekryli katastrofy 20. storočia. 

Keď Alexis de Tocqueville v 19. storočí na sklonku života písal knihu „Starý režim a revolúcia“, okrem iného vyslovil postreh, že Francúzska revolúcia je najprekvapivejšou udalosťou v moderných dejinách západu pretože jej dynamika vykazovala „aspekt“ revolúcie náboženskej porovnateľnej len s doposiaľ najväčšou náboženskou revolúciou „na našom západe“: príchodom kresťanstva.

Iný autor, Edmund Burke, písal svoje skepticko-kritické reflexie o revolúcii na jej samom začiatku, v jej úvodnej, radostnej fáze, ktorú vítalo mnoho vynikajúcich duchov v súčasnej Európe. Hovorí okrem iného s dávkou sarkazmu o „politických teológoch a teologických politikoch“, ktorí bez skutočných znalostí so spravovaním verejných záležitostí ponúkajú svoje recepty na spásu; predpovedal vládu teroru aj vojenskú diktatúru. Kreslil istú paralelu medzi súčasným Francúzskom a dobou radikálnych puritánov v predchádzajúcom storočí, ktorí sa pokúšali v Anglicku zaviesť vládu svätých ako „nový Jeruzalem“. Tento írsko-anglický politik, právnik a mysliteľ pozorujúci udalosti z opačnej strany kanála La Manche sa obával, že „ak zavrhneme kresťanstvo, ktoré doposiaľ u nás bolo zdrojom útechy a civilizácie“, hrozí, že jeho miesto zaplní nejaká „hrubá, zhubná a ponižujúca povera“. To naznačuje prechod od sektárskych hnutí k radikálne sekulárnym či ateistickým hnutiam. 

A aby tu nevznikol chybný dojem, že ide len o postrehy kritikov či nepriateľov revolúcie, dajme slovo jej oslavnému historikovi. Jules Michelet hovorí o dvoch veľkých protikladných silách „kresťanstva“ a „revolúcie“, a tiež o tom, že Francúzska revolúcia „vyšla z kresťanstva a obracia sa proti nemu“.

 

Hrá tu nejakú úlohu idea socializmu?

Áno. Práve v uvedených historických súvislostiach vzniká aj moderný socializmus. 

Podľa Marxa bola Francúzska revolúcia prácou, ktorá nebola dokončená, dá sa tiež povedať: zradená. V marxistickom ponímaní bola Francúzska revolúcia buržoáznou revolúciou. Buržoázia v tomto chápaní zohrala v doterajších dejinách zvrchovane revolučnú úlohu, no po uchopení moci sa stáva reakčnou silou, ktorú zmetie budúca revolúcia priemyselného proletariátu – s perspektívou univerzálneho oslobodenia ľudstva. Marxistickí či s marxizmom spriaznení intelektuáli v 20. storočí považovali ruskú boľševickú revolúciu za dokončenie práce, ktorú Francúzska revolúcia započala a buržoázia zradila. Dejiny medzi rokmi 1789 až 1917 sa tak vnímali ako jednotne smerujúce kontinuum. Francúzska revolúcia vytvorila aj pojmy a položila základy pre vývoj toho, čo sa odvtedy označuje za „krajnú ľavicu“ aj „krajnú pravicu“. Pôsobila aj ako katalyzátor vývoja moderného nacionalizmu a moderných konšpiračných teórií. 

 

V čom sa totalitné systémy 20. storočia inšpirovali náboženstvom napriek tomu, že sa voči nemu vymedzovali? 

Spomeniem najskôr ruský komunizmus, resp. boľševizmus. Ten nie je len dedičom marxizmu, ale aj napríklad špecifickým dedičom ruských reálií, vrátane sektárskych doktrín, Boľševizmus režim zároveň skombinoval prvky orientálneho despotizmu s uplatnením moderných technológií a pokrokárskou rétorikou. Sovietska zahraničná politika prirodzene nadviazala na cársky imperializmus a radikalizovala ho s novým ideologickým odvolaním. 

 

Na toto nadväzuje aj Putin, nie?

Putinov režim nadväzuje na boľševizmus aj na predboľševické cárske tradície v novej, špecifickej zlúčenine. Zároveň v jeho propagande, ak zoberieme reprezentatívne vyhlásenia jeho dvorných ideológov, zistíme zvláštnu kombináciu, ktorá opäť nezapadá do niektorých obvyklých predstáv, pretože sa tam kombinujú komplexy symbolov boľševizmu, imperiálneho nacionalizmu, fašizmu, rasových predsudkov, pokrokárstva aj reakcionárstva, a všeličoho iného. Tieto prvky sa dajú propagandisticky zamieňať a nahrádzať podľa momentálnych potrieb. Vzniká tak povrchný dojem čohosi beztvarého a voľne zameniteľného, ale ten povrch by nám nemal zakryť logickú štruktúru a psychologické schémy, ktoré sú pod ním. 

 

Akú úlohu hralo náboženstvo v nacistickom Nemecku?

Nemecký nacionálny socializmus býva niekedy vykresľovaný ako návrat k pohanstvu, radikálna novopohanská ideológia. To nie je celkom presné. Nacizmus bol dedičom mnohých iných nemeckých tradícií, ktoré samé osebe neboli nacistické, ale nakoniec mohli spoločne vytvoriť radikálnu „zlúčeninu“. Mohol čerpať z romantického nacionalizmu, rasových teórií, wagnerovskej mytológie, z okultne-sektárskych tradícií, z nostalgie za cisárskou ríšou, ktorá sa rozpadla, z konšpiračnej paranoje ohľadom prehry v 1 . svetovej vojne (legenda o „dýke do chrbta“) a túžby po odplate za túto údajnú „zradu politikov“ aj za Versailleskú zmluvu. Jeho emocionálny potenciál mohol čerpať z frustrácie následkom ekonomickej a finančnej krízy na konci vojny a neskôr v čase svetovej Veľkej depresie. Bola tu slabá konštitucionalistická tradícia aj slabosť Weimarskej republiky. No, a samozrejme, bola tu história antisemitizmu, ktorý sa v 19. storočí zbavil náboženského prevleku a stal sa svetskou pseudovedeckou „teóriou“ splývajúcou s konšpiračnými fantáziami. Dialo sa to, paradoxne, práve v Nememcku, krajine s vysokou mierou emancipácie a asimilácie Židov, z ktorých sa v predchádzajúcej ére stávali hrdí vlastenci a spolubudovatelia nemeckej vedy a vysokej kultúry. A nakoniec: Nacionálny socializmus by nemohol tak ľahko metastázovať v nemeckej spoločnosti a tak ľahko uchopiť moc, keby nemecké kresťanstvo už nebolo skazené. Základ ideológie nacizmu bol jasne a militantne antikresťanský, ako nepoviem rovno „antikristovský“, no mnohí nemeckí kresťania oboch hlavných vyznaní ochotne kolaborovali a preberali prvky nacistickej ideológie. 

 

V čom konkrétnejšie teda spočívala táto skazenosť?

Problém postihol katolícku aj protestantskú stranu, hoci sú tu isté špecifiká, ktoré na tomto mieste nemôžeme podrobne rozobrať. Luteránska cirkev bola vždy určitým spôsobom naviazaná na nemeckú štátnosť a nemecký nacionalizmus, čiže tu boli isté, historicky dedené sklony, ktoré cirkev oslabili voči pokušeniu kolaborovať. Problém identifikoval napríklad slávny švajčiarský teológ reformovanej cirkvi Karl Barth (ktorý veľkú časť života pôsobil v Nemecku) už pri vypuknutí 1. svetovej vojny. Keď zistil, že na dokumente, podporujúcom vojnovú politiku cisára Vilhelma II. sú podpísaní prakticky všetci jeho uctievaní profesori, primälo ho to uvažovať nad tým, čo vlastne dlhodobo a nebadane predchádzalo takémuto vyústeniu vývoja, keď nemecké kresťanstvo zlyhalo tvárou v tvár hurávlastenectvu a radikálnemu nacionalizmu, a ako vieme, onedlho malo zlyhať tvárou v tvár nacizmu. Barth videl problém – veľmi stručne povedané – namä vo vývoji teológie 19. storočia, v tom, že nemecké kresťanstvo (s pochopiteľne špeciálnym zreteľom na protestantstvo, čo v Nemecku znamená fakticky predovšetkým luteránsku cirkev) – opustilo svoj základ v Písme a Božom slove a dalo prednosť rôznym „antropologizmom“. Tento plazivý vývoj potom viedol k poklesu kresťanstva na úroveň svetskej ideológie, ospravedlňujúcej svetsko-mocenské ciele. V podobnom zmysle sa vyjadrovala aj „Barmenská deklarácia“ protestantských zborov z roku 1934 dištancujúcich sa od nacistickej ideológie. Polemika s falošnými proroctvami nacizmu postupne vytvárala aj nové pole pre ekumenický dialóg. Nezabudnime ani na paralelné protestné hlasy z katolíckej cirkvi, aj od pápeža a vysokej hierarchie, ktoré by si tu akiste zaslúžili podrobnejšie pojednanie. Tým samozrejme nie je povedané všetko, ani to neznamená, že situácia cirkevných zborov tých či iných vyznaní bola v iných krajinách postihnutých odnožami fašistických režimov totožná, ani to, že cirkevné zbory na ňu reagovali rovnako. Jednako je v nemeckom príbehu istý zdroj poučenia, o ktorom som presvedčený, že má nadčasovú a univerzálnu platnosť. 

 

Nejaví aj naše kresťanstvo tvárou v tvár novému nástupu extrémizmu prejavy slabosti?

Áno, kresťanstvo u nás dnes na Slovensku vykazuje celkom vážne symptómy opätovného zlyhávania zraniteľnosti voči nekresťanským ideológiám. Isté zdravé hlasy sa ozývajú, ale týchto prejavov je menej než by bolo treba. Občas zaznie varovný hlas autorít, často sa však stráca v bojovom hluku, ktorý silnie na všetkých stranách; nehovoriac o prípadoch, keď sami predstavitelia autority podliehajú pokušeniam „vyť s vlkmi doby“. K tomu prispievajú aj kresťanskí politici alebo publicisti, ktorí opätovne vykresľujú kresťanstvo ako obliehanú obec v poslednom boji proti sekularizmu, „liberalizmu“, či iným, hrôzu naháňajúcim symbolom modernity. Tento typ mentality obliehaných následne ústi do neschopnosti rozpoznať iné nebezpečenstvá uprostred kresťanských komunít samotných, spojené s rôznymi „pravicovo extrémistickými“ sklonmi. Niektoré vyjadrenia vytvárajú dojem, akoby dnešná sloboda ohrozovala kresťanstvo viac než prenasledovanie počas komunistického režimu. Táto zaslepenosť je spôsobená aj strachom z toho, že sa všetko prekotne mení, nič nezostáva na svojom mieste, o nič sa nedá trvalo oprieť. Strachom z nevypočitateľného sveta, ktorý prestal dávať zmysel, následkom čoho sa javí ako cudzí a plný nepriateľských sprisahaní. 

 

Kedy v našich moderných dejinách hrala cirkev pozitívnu úlohu?

Dialo sa tak rozličnými spôsobmi v minulosti a deje sa tak aj dnes. Mám pravdaže na mysli pravú cirkev, ktorú „brány pekelné nepremôžu“, a nie pokrytcov pod jej ozdobami. Ako úctyhodnú kapitolu pripomínam tiež kresťanský disent v dobe komunizmu, ktorý reprezentujú početné vynikajúce mená. Samozrejme, že k dejinám kresťanstva patria aj všelijaké morbídnosti. Človek je hriešny, to by mal kresťan vedieť predovšetkým. Aj o sebe. No k týmto dejinám našťastie patria aj opätovné vzopätia odporu proti skazenosti. Tu by som chcel vysloviť varovanie: Mnohí ľudia si dnes nahovárajú, že život by bol ľahší, krajší, slobodnejší, keby nebolo kresťanstva a najmä cirkvi. Niektorí snívajú o akomsi čisto individuálnom náboženstve, bez akejkoľvek väzby na spoločenstvo či vonkajšie autority. No nielen v rovine materiálnej a svetskej platí, že nie je možné ani žiadúce „vrátiť sa na stromy“. Podobným spôsobom, akým niektorí nás odsudzujú cirkev, sa odsudzuje aj množstvo svetských inštitúcií: národný štát, súkromné vlastníctvo, jurisdikcia, peniaze, manželstvo, rodina – vyťahujúc prípady ich zlyhaní, ktoré sa prezentujú ako ich podstata. Ibaže bez inštitúcií nebudeme ani šťastnejší ani slobodnejší. Naopak, ony slobodu umožňujú, vymedzujú jej priestor, napĺňajú ho obsahom. Predstava, že sa ich treba zbaviť v mene väčšej slobody, je jedna z veľkých moderných povier.

 

Odkiaľ sa teda berú tie ideologické deformácie, prejavy nenávisti, fanatizmus, kolaborácia s nepriateľom? 

Kresťanstvo je skúsenosť viery, skúsenosť vzťahu človeka k Bohu, ktorý ho nekonečne transcenduje, no ktorý je zároveň voči nemu solidárny. Hovorím o rozvinutej a diferencovanej duchovnej skúsenosti, ktorá je zároveň krehká a vždy ohrozená rozpadom na rôzne z kontextu vytrhnuté komponenty. Tak vznikajú a v dejinách vznikali sektárske náuky. A niektorí autori, napr. Alain Besançon, hovoria práve o herézach ako komponentoch moderných totalitných ideológií.

Štruktúru a pôsobenie „sektárskych“ ideológií možno opísať aj nasledovne: vytrhnú zo skutočnosti nejaký fragment a začnú na ňom ako na predpoklade stavať myšlienkový systém, ktorý budí dojem logicky nepriestrelnej, impozantnej konštrukcie dávajúcej odpoveď na všetky odveké otázky a trápenia. Ibaže táto konštrukcia stojí na pochybnom základe, o ktorom je zakázané klásť otázky. Dokonca jej stúpenci môžu o sebe vyhlásiť, že sú nositeľmi „vedeckého svetonázoru“, zatiaľ čo všetci ostatní (najmä oponenti ich neomylného-pretože-netestovateľného systému) sú nositeľmi „falošného vedomia“. O spôsoboch, akým ideológovia falšujú skutočnosť podobným magickým zariekaním, by bolo možno hovoriť oveľa dlhšie. Pre začiatok postačí ak odkážem na slávnu Orwellovu antiutópiu „1984“ a jeho termín „newspeak“. Toto by som rád našepkal aj dnes opätovne rastúcemu počtu propagátorov „politickej korektnosti“. Ideologická deformácia jazyka, aj keď sa tvári ovietene a pokrokovo, nikdy nevedie ku kritickému mysleniu ani k väčšej racionalite. Neobjasňuje, ale zahmlieva a zatemňuje. V hmle a prítmí, ako je známe, sa zvyknú prevádzkovať všelijaké čáry-máry. Aj tie propagandistické.

 

Teda moderný svet nebude moderný?

„Modernita“ je neraz len iné pomenovanie pre naše strachy a úzkosti z príliš veľa zmien, ktoré musíme absorbovať v príliš krátkom čase. Keď sa nachádzam vo svete, ktorý sa prudko mení a prestáva dávať zmysel, keď strácam schopnosť sa v tomto svete orientovať a zmysluplne rozhodovať, mám zvýšený sklon siahať po fatálne zvodných náhradných vysvetleniach, ktoré majú snový charakter. Ukazujú, kto môže za to, že ja trpím, a dávajú povolenie a morálne právo, aby som proti takémuto nepriateľovi použil všetky prostriedky; dávajú mi tiež pocit, že som súčasťou niečoho zmysluplného a veľkého, náhradný zmysel života. V krízových situáciach spoločnosti, keď sa otriasajú základy inštitúcií, keď to čo bolo etablované a zažité zrazu prestáva byť samozrejmé, stúpa dopyt po sektárskych posolstvách, a dnes to nie je prvýkrát v dejinách. Podobné (hoci nikdy nie totožné) situácie poznal starovek, stredovek aj novovek. Podobné situácie možno objaviť aj v iných civilizačných okruhoch než je Európa, resp. „západ“, dokonca aj u preliterárnych, primitívnych kultúr.

 

Je v takomto svete miesto pre politiku?

Politika je „z tohto sveta“. Riešenia politiky sú vždy kompromisné a nedefinitívne. Robiť politiku znamená: akceptovať nedokonalosť. Toto je niečo, čo extrémny sektársky ideológ nepripustí inak než dočasný nástroj taktiky v neúprosnom boji o uskutočnenie svojej snovej predstavy. V jeho vysnenom svete, ktorého príchod zvestuje a pripravuje, nedokonalosť nemá miesto. S tým súvisí aj vízia nového, dokonalého človeka, ktorý bude hoden obývať nádherný nový svet.

 

Povedzme si o ňom.

Ideologické hnutia, ktoré projektujú obraz budúceho dokonalého sveta, zákonite vždy projektujú predstavu budúceho človeka, rozumej: nadčloveka. Taký bol nacistický árijský nadčlovek, inou verziou je komunistický či „sovietsky“ človek; existujú aj ďalšie verzie. V základoch je pochybná, no nebezpečne zvodná predstava, že človek je to, čo sám zo seba tvorí – prostredníctvom histórie, realizáciou svojej skutočnej podstaty a pod. V snovom príbehu extrémistického proroka sa človek stáva sám sebe stvoriteľom, vykupiteľom aj posvätiteľom. Lenže popri nadčloveku strácajú reálne, nedokonalé ľudské bytosti v reálnom, nedokonalom svete všetky práva. Ak sa zhubná „logika idey“ dotiahne do dôsledkov, môžu padnúť morálne zábrany stojace v ceste genocíde.

 

Znamená to, že nový človek je  niekde na polceste medzi „starým človekom“ a bohom, ktorého zrušili? 

Nietzsche, akokoľvek problematický vo svojej špekulácii, pochopil jasnejšie než iní, že „smrť Boha“ má za logický následok koniec človeka a projekt nadčloveka. Ale Nietzsche pokladal zmiznutie Boha z vesmíru za hotovú vec. Jeho aforistickému príbehu z „Radostnej vedy“ sa na prvý pohľad podobá stredoveká kabalistická verzia legendy o Golemovi, vedie však k odlišnému záveru. V tejto legende prorok Jeremiáš s pomocou syna Sirachovho  stvorili – magickým odriekaním kombinácií hebrejskej abecedy a teda čísel – Golema, umelého človeka. Tento výtvor zbožných mužov mal na čele napísané „Hospodin (tetragram), boh je pravda“. Keď však Golem ožil, zobral zo stola nôž a z čela si zoškriabal prvú hlásku „álef“ zo slova „emet“ (pravda), takže tam zostalo „met“ (mŕtvy).  Vydesil sa Jeremiáš a roztrhnúc rúcho svoje pýta sa, čo to Golem vykonal. A Golem začal hovoriť: Žil raz slávny architekt, ktorý projektoval budovy, námestia apod. Ľudia mu za to preukazovali pocty a štedro mu platili. No dvaja tovaryši vymámili od svoho majstra tajomstvo jeho umenia, a začali ho praktikovať sami, účtujúc si zaň polovičnú cenu. Ľudia zabudli na pôvodného architekta a začali uctievať tovaryšov. Tým bolo tiež naznačené, že „ľudia na celom svete vo vernosti Bohu zlyhali“. A preto – Boh už nie je pravda, Boh je mŕtvy. Ak má Boh zostať pravdou, Golem musí zomrieť. Jeremiáš mal šancu stať sa nadčlovekom, bol však zbožný muž, a nie moderný intelektuál. Preto poslúchol Golemovu radu. On a Ben Sirach Golema deaktivovali opačným magickým postupom. Golem sa pred nimi rozpadol na prach a popol. 

Príbeh komentoval v 20. storočí politický filozof Eric Voegelin. Varuje nás, že Golem v skutočnosti žije a máva na nás krvavým nožom. Vedel veľmi dobre, o čom hovorí; v poslednej chvíli sa mu podarilo ujsť pred Gestapom – z Nemecka, ktorému vládol zbožštený Nadčlovek, vyhlasujúci tisícročnú Ríšu, ktorá nemilosrdne skoncuje so všetkými nepriateľmi, rozdrví všetko a všetkých čo sa jej realizácii pletú pod nohy.Voegelin videl nacistom príliš do žalúdka, než aby ho mohli pokladať za neškodného. Ale čo vidíme my dnes, vo veku umelej inteligencie a genetického inžinierstva? Pokrokárskemu intelektuálovi sa nebude pozdávať myšlienka, že ľudské možnosti sú obmedzené a človek nie je zdrojom vlastnej existencie ani vlastnej spásy. Jednako sa zdá, že s Bohom umiera aj človek a idea nadčloveka patrí k návodom ako mocenským donútením a magickým zariekaním stvoriť svet, v ktorom vraj nebudú trápenia a pnutia dnešného, nedokonalého života. Preto v ňom nemôže byť miesto ani pre tých, ktorí by to hoci už svojou prostou existenciou kazili. 

 

Povinná otázka: čo s tým urobíme?

To znie ako záver „Posledného skauta“. Nuž áno, pripravení by sme mali byť. No nerád by som, aby predchádzajúce vyjadrenia boli čítané ako návod k zúfalstvu či cynizmu. Nie všetci vchádzame z rovnakých svetonázorových východísk, očakávať to je naivné. Môžeme však rešpektovať spoločné pravidlá hry a vážiť si spoločné „ihrisko“ inštitúcií, na ktorom smieme hrať, čo nie je samozrejmosť ani naša privlastniteľná „zásluha“ ani nejaký „nárok“, ktorý by sme mohli apriori vznášať. Vláda zákona, obmedzenie a kontrola moci, systém zastupiteľských inštitúcií, to všetko je treba chrániť a vážiť si to, hoci sme to sami nevytvorili. Podmienkou toho je tiež vitálna a bohato štrukturovaná občianska spoločnosť. Musíme akceptovať aj to, že život v slobode nesie isté riziká, isté bremeno rozhodovania, povinnosť sebadisciplíny. Život v slobode prináša nevyhnutne aj sklamávanie niektorých očakávaní. A musíme rátať s tým, že so svojimi presvedčeniami nie sme jediní, kto sa dostáva vo verejnej debate k slovu. Práve preto preto treba úzkostlivo zachovávať spomenuté princípy. Tu chcem varovať najmä pred hlasmi, ktoré dnes módne vykrikujú o tom, že zastupiteľský systém je podvod, a že ho treba nahradiť “priamou demokraciou“. To je hlas politickej nekultúry, hrubého nepochopenia toho, na čom spočíva a čím je konštitúcia slobody. Zastupiteľské inštitúcie musia pretrvávať bez ohľadu na to, ktoré fyzické osoby ich v tom-ktorom volebnom období obsadia. 

Nie, neobhajujem tu bojazlivosť či tupú spokojnosť s daným stavom. Existuje aj legitímny „utopizmus“, aj falošný „realizmus“. Rád by som dal slovo ešte jednému odbojnému kresťanovi z 20. storočia. Dietrich Bonhoeffer bol mladý ale už významný evanjelický teológ v čase nástupu nacistov k moci. Jeho odpor voči nacizmu ho priviedol do sprisahaneckej skupiny pripravujúcej atentát na Hitlera. Bol popravený na zvláštny Himmlerov rozkaz v apríli 1945. Na vianoce 1942, v najtemnejšej hodine Európy napísal v jednej svojej úvahe (vtedy, pochopiteľne, nepublikovateľnej) vetu: „Možno, že už zajtra nastane súdny deň; v takom prípade sa radi vzdáme práce pre lepšiu budúcnosť, skôr však nie.“ 

Dodám azda len, že naša cesta je dnes, v tejto chvíli, aj tu, na Slovensku, ešte stále otvorená. Musíme ju zachovať otvorenú, nielen pre nás, ale aj pre ďalšie generácie. Ale musíme to robiť s úctou k tým, ktorí boli pred nami, k obetiam, ktoré pre nás priniesli a k hodnotám, čo pre nás zachovali. Edmund Burke povedal veľmi presne, že politická obec je „partnerstvom medzi živými, mŕtvymi a tými, čo sa len narodia“. Toto partnerstvo je dnes ohrozené. Treba ho zachrániť pred falošnými prorokmi. 

 

Marian Jaslovský, foto autor

 

Knihy Tomáša Zálešáka:

Diablova práca (2005) https://www.martinus.sk/?uItem=27484

Obec v kríze (2015) https://www.martinus.sk/?uItem=202114#description

Zdieľať

Rozprávajte!
My budeme počúvať

Máte tip na zaujímavého pamätníka, ktorého životný spomienky nesmú zmiznúť? Napíšte nám na pamatnici@postbellum.sk

Súťaž Príbehy 20. storočia –
hľadáme príbehy ľudí, na ktorých sa zabudlo

Prihláste sa sami alebo v tíme na pribehy20storocia.sk

Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomáhajú zaznamenať životné osudy pamätníkov 20. storočia a rozprávať ich ďalej.