Časopis Príbehy 20. storočia

O cenzúre (nielen) pre narodených v demokracii

 

Text zo štvrťročníka Príbehy 20. storočia s podtitulom „Kultúra (bez) cenzúry“ (4/2019)

Text Marian Jaslovský, ilustrácie Matúš Maťátko

So slovom cenzúra sa na sociálnych sieťach stretávame pravidelne, dnes spravidla presakuje z prostredia „nesystémových“ až extrémistických skupín. Náreky o cenzúre zaznievajú vždy, keď Facebook niekomu vymaže nenávistný príspevok alebo niekomu nebodaj dá ban (zablokovanie aktivít) na nejaký čas. Celé batalióny plačiek sa ozvali, keď Billa a Tesco odmietli distribuovať časopis Zem a Vek – jeho šéfredaktor Rostas bol, mimochodom, nedávno obžalovaný z trestných činov súvisiacich s extrémizmom. O slobode prejavu najviac hovoria tí, ktorí, keby sa dostali k moci, okamžite nastolia diktatúru aj s cenzúrou a represiami. Táto situácia však priamo nabáda k tomu, aby sme sa zamysleli, čo je vlastne cenzúra a ako fungovala u nás.

 

Základný výklad pojmu

Krátky slovník slovenského jazyka definuje cenzúru ako „úradné posúdenie vecí určených na uverejnenie z hľadiska štátnych, politických záujmov a morálky.“ Slovník súčasného jazyka hovorí, samozrejme, to isté, ale rozvitejšie. Podľa neho ide o „úradné skúmanie obsahu písaných a tlačených materiálov, obmedzenie alebo zákaz informácií, určených na zverejnenie“ a uvádza aj rôzne typy a varianty. Cenzúra môže byť vládna, policajná, predbežná, represívna, cenzúra poštových zásielok, kníh, divadelných hier, filmov, tlače či verejných prejavov. V oboch prípadoch je hneď na začiatku definície slovo „úradný“. To je dôležité. Cenzúru vykonáva ju niekto, kto je pri moci, a robí to preto, aby svoju moc alebo vplyv chránil. Nemusí to byť svetská moc – vykonávateľom cenzúry bola po stáročia napr. cirkev. V 20. storočí to boli najmä boli nacistickí a komunistickí diktátori, ktorých ciele, slovník a aj prostriedky sa vzájomne podobali, a patrila medzi ne aj cenzúra. Cenzúra však nemusí byť len prejavom nedemokratickej spoločnosti, ktorá takýmto spôsobom potláča slobodu slova. Spomeňme napríklad mravnostné opatrenia (napríklad nevhodný obsah až po 22. hodine) alebo zásahy týkajúce sa vojenského či súdneho tajomstva. Nás však na tomto mieste zaujíma predovšetkým mocenská a ideologická cenzúra, na ktorú majú monopol diktatúry modernej doby.

 

Krátko o cenzúre v slovenskom štáte

„Po 14. marci 1939 sa ľudácka tlač musela prispôsobiť požiadavkám nacistického Nemecka – tvorcu a protektora slovenského štátu,“ píše Igor Baka v periodiku Historický časopis. „Už 31. marca 1939 vyšiel tlačový pokyn, podľa ktorého mohla tlač uverejňovať politické zahraničné správy len v tom rozsahu, ako ich uverejní Slovenská tlačová kancelária (STK). Pritom STK mohla takéto správy preberať len od Deutsches Nachrichten Büro. Vládnu propagandu nacisti aj priamo usmerňovali, spočiatku najmä prostredníctvom nemeckého veľvyslanectva na Slovensku.“ K tomu treba prirátať zákaz dovozu zahraničnej tlače a dôkladnú kontrolu distribúcie filmov (zakázaná bola aj Chaplinova Moderná doba), v rozhlase zasa sedel vládny dôverník. Priebežne prebiehala revízia učebníc. Samozrejme, zo všetkých médií museli odísť Česi a Židia.

„Roľnícka a robotnícka vrstva vždy bola zdravá,“ píše sa v časopise Gardista z roku 1944. „Ak sa v nej kde-tu zjaví hniloba, ak náš roľník alebo robotník začína rapľovať, hľadaj inteligenta a nájdeš pôvodcu jeho nespokojnosti.“

Vo vleku nacionalistickej revolúcie sa ocitli aj sochári, maliari, hudobníci a divadelníci – kritici odsudzovali avantgardu v umení, bývalý režim vraj úmyselne vytváral priepasť medzi umelcom a národom. „Umelci si mali byť vedomí, že podporu si zaslúžia len tí, ktorí si uvedomia, že ich úlohou je ,dokázať rovnocennosť, hĺbku, vyrovnanosť slovenského ducha‘. Napríklad najmä sochári mali svoje námety hľadať v historických postavách slovenských národovcov,“ uvádza Igor Baka.

Po porážke nacizmu sloboda prejavu dlho nevydržala. Systém, ktorý sa začal počas slovenského štátu, opakovali a zdokonaľovali komunisti. Pomáhalo im aj to, že ľudia boli naň zvyknutí. Začala nová cenzúra tlače a rozhlasu, bol zriadený úrad propagandy, knižnice sa čistili od „závadných“ titulov, redakcie dostávali príkazy, čo sa má a čo sa nemá písať.

 

Cenzúra po „Víťaznom februári“

Podľa literárneho vedca Pavla Matejoviča cenzúra v bývalom Československu bola ustanovená už po februárovom prevrate v roku 1948. „Spočiatku sa nevykonávala prostredníctvom cenzorského úradu. Komunistická strana mala vyškolené tzv. kádre, teda ľudí, ktorí pôsobili na všetkých úrovniach štátnej a verejnej správy a v redakciách novín, časopisov a vydavateľstiev.“ Politicky „nespoľahliví“ autori mali zakázané svoje texty zverejňovať, nikde sa nemohlo objaviť ani ich meno, veľa knižných titulov sa ocitlo na zoznamoch zakázanej literatúry alebo bolo zošrotovaných. „Hlavná správa tlačového dozoru, respektíve cenzorský úrad, bol však založený až v roku 1953, paradoxne až po Stalinovej smrti, keď si viacerí mysleli, že nastane politické uvoľnenie. Cenzúra sa, naopak, ešte zostrila a nadobudla represívnejší charakter. Cenzúra sa netýkala len klasických médií, novín, časopisov, kníh, rozhlasového vysielania, ale akýchkoľvek verejných výstupov, dokonca aj zápisov v kronikách či úmrtných oznámení,“ dodáva Matejovič.

Je zaujímavé a príznačné, že najdôležitejšou osobou cenzúry pred rokom 1968 bol istý Pavol David, človek, ktorý v tridsiatych rokoch prijal sovietske občianstvo a riadil 2. oddelenie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, ktoré malo pod kontrolou aj ŠtB. „Podával informácie priamo do Moskvy a bol hlavným organizátorom politického procesu s tzv. buržoáznymi nacionalistami. Patril medzi najortodoxnejších stalinistov, ktorí mali významný vplyv v mocenských štruktúrach ešte aj po roku 1956,“ píše Márius Kopcsay v článku Cenzúra sa vrátila pred 50 rokmi. Ako je to s ňou dnes?

Hlavná správa tlačového dozoru (HSTD) mala v Bratislave svoju pobočku pre Slovensko (STD) a okrem toho regionálne správy v každom krajskom meste. Počet zamestnancov sa vyšplhal na 270 a k tomu treba prirátať 250 externých spolupracovníkov. Marián Balász uvádza, že cenzori dohliadali na ideologickú čistotu tlače, rozhlasu a televízie, kultúry vrátane hudobných textov, estrádnych programov a podobne. V spolupráci s poštovými úradmi kontrolovali aj listové zásielky vybraných osôb a popri tom každú jednu korešpondenciu, ktorá bola odoslaná na Západ či prišla odtiaľ. Cenzori museli „denne posielať hlavnému cenzorskému úradu hlásenia. Podľa oficiálnych záznamov len v rokoch 1962 – 1965 bolo v celom Československu evidovaných vyše 16-tisíc rôznych cenzorských zásahov v tlači, rozhlase, televízii, kultúrnych podujatiach, vo vydavateľstvách a pod.“ Roku 1966 bol úrad premenovaný na Ústrednú publikačnú správu, o dva roky neskôr na Úrad pre tlač a informácie.

Podľa zistení českej historičky Jarmily Císařovej v roku 1963 malo 35 percent cenzorov len základné a 17 percent nižšie stredné vzdelanie (bez maturity). Pritom štatút HSTD umožňoval jeho pracovníkom takmer ľubovoľný výklad právomocí. Mali totiž z textov vylúčiť všetky informácie „ktoré nesmú byť vo všeobecnom záujme zverejňované“. Pravda, nikto presne neurčil, čo je „všeobecný záujem“.

Cenzúru veľmi intenzívne pocítili filmári, o to viac, že tzv. československá nová vlna, ktorú zaznamenávame od roku 1962, bol svetový fenomén. Problémy s uvedením svojich filmov mali Andrej Lettrich (film Čisté ruky) či Jan Kadár a Elmar Klos – ich film Tři přání, kritizujúci pokrytectvo režimu, bol v trezore päť rokov. Gustávovi Husákovi sa údajne nepáčilo ani ich oscarové dielo Obchod na korze, lebo vraj znevažovalo Slovenské národné povstanie. Film oscarového režiséra Jiřího Menzela Skřivánci na niti si mohla verejnosť pozrieť až po revolúcii. Podobne bol zakázaný film Věry Chytilovej Sedmikrásky, kde sa hrdinky filmu rozhodnú reagovať na skazený svet rovnako skazeným správaním, či Kachyňovo Ucho.

Československú novú vlnu dorazila normalizácia začiatkom sedemdesiatych rokov. Miloš Forman, Jan Němec, Vojtěch Jasný a Ivan Passer opustili krajinu. Ostatní, ktorí zostali, museli čeliť masívnej cenzúre alebo sa prispôsobili. Časť filmov zo šesťdesiatych rokov bola zakázaná a obnovenej či úplnej premiéry sa dočkala až po zmene režimu v roku 1989.

 

Otto Šimko: Novinár, ktorý bol pri tom

Otto Šimko je náš pamätník, má 95 rokov. Podľa jeho života by sa dal natočiť dobrý a výrazne akčný film. Po tom, čo prežil pracovné tábory a so šťastím sa vyhol „konečnému riešeniu“, zúčastnil sa so zbraňou v ruke v SNP, s nadšením a s vierou v ideu komunizmu sa dočkal porážky nacizmu, ale ako Žid bol neprijateľný aj pre antisemitských komunistov, nemohol sa stať právnikom a po robotníckych peripetiách skončil v roku 1964 pri novinárčine v Smene. Takže si tvrdú cenzúru, aká bola pred rokom 1968, užil.

„V každej totalite je princíp cenzúry ten istý: Je to zhora riadená kontrola slobody prejavu,“ hovorí Otto. „V nás, novinároch, vyvolával smiech cez slzy, lebo to boli v podstate veľmi humorné situácie, aj keď ich následok mohol byť dramatický. Noviny sa vtedy vyrábali celkom inak ako teraz, skladali sa priamo v tlačiarni. Korektúry sa robili na takzvanom kefovom odtlačku, teda obťahu. Cenzor, ktorý bol pri celom procese výroby prítomný, schválil znenie strany svojou pečiatkou a podpisom. Boli to napínavé situácie, lebo som vždy musel mať v rezerve nejaký iný článok alebo niečo, keďže som nevedel, kedy niečo vyhodí.“ Otto dodáva, že niektorí cenzori boli inteligentní, dalo sa s nimi vyjednávať. Druhý typ boli absolventi kurzov pre robotníkov. „Tí mali naozaj blbé nápady a nedalo sa s nimi pohnúť.“

Aj následky práce „tlačiarenských škriatkov“ mohli byť fatálne, akokoľvek vtipne pôsobia dnes. „Spomínam si na jeden prípad, ktorý stál vedúceho vydania miesto,“ hovorí Otto. „Noviny vtedy vychádzali vo viacerých vydaniach, aby sa mohli postupne distribuovať po celej republike vlakmi, a niekedy sa stalo, že nejakú fotku sme v nasledujúcom čísle aktualizovali. Tak sme nahradili aj fotografiu sovietskeho cirkusu v Berlíne aktuálnou fotografiou návštevy sovietskej delegácie na čele s Chruščovom s nemeckými predstaviteľmi, tiež v Berlíne. Čo čert nechcel, ostal pod ňou pôvodný text: Sovietsky cirkus sa pripravuje na svoje vystúpenie na festivale v Berlíne. No a kolega sa musel zamestnať v Dunajplavbe.“   

 

Cenzúra v období normalizácie

Jedným z dôležitých výsledkov Pražskej jari bolo oficiálne zrušenie cenzúry (26. júna 1968), ktorá de facto nefungovala už od marca 1968, čo bol jeden z najvážnejších dôvodov, prečo sovietski predstavitelia považovali demokratický proces v Československu za kontrarevolúciu. Ako to dopadlo, vieme. V auguste sme sa stali okupovanou krajinou a 13. septembra 1968 Národné zhromaždenie ČSSR schválilo „Zákon o niektorých prechodných opatreniach v oblasti tlače a ostatných hromadných informačných prostriedkov“, ktorý opätovne cenzúru zaviedol. Týkala sa tlače, zakazovala šírenie informácií, „ktoré obsahujú skutočnosti, ktoré sú v rozpore s dôležitými záujmami vnútornej alebo zahraničnej politiky štátu“. Zakazoval vydávanie kníh, hudobnín a iných publikácií, ktoré by „narúšali dôležité záujmy vnútornej a zahraničnej politiky štátu“.

 

Knihy „na indexe“

Už sme spomenuli niekoľko zakázaných filmov. Zakazovanie spisovateľov, samozrejme, v ničom nezaostávalo za filmármi. Spomeňme niekoľko z nich, ktorí boli neželaní: Ladislav Mňačko, Ivan Kadlečík, Dominik Tatarka, Martin M. Šimečka, Eva Kantůrková, Milan Kundera, Ludvík Vaculík, Václav Havel a „indexová“ bola aj kultová kniha Miroslava Švandrlíka Černí baroni.

Je zaujímavé, že počas normalizácie neexistoval žiaden oficiálny zoznam zakázanej literatúry a známy „index“ bol smernicou pre vnútorné potreby. V relácii Českého rozhlasu Rok 1972: Seznam zakázaných knih aneb „Jen pro vnitřní potřebu“ sa hovorí, že zoznamy kníh, novín a časopisov určených na vyradenie z knižníc pripravovalo vtedy s najväčšou pravdepodobnosťou ministerstvo kultúry na základe uznesenia Predsedníctva ÚV KSČ už v roku 1969. Bola vydaná Smernica o osobitných fondoch tlačovín v knižniciach jednotnej sústavy. Na ňu nadväzoval zoznam 142 autorov, u ktorých bolo zakázané celé dielo, a u ďalších 160 autorov bol uvedený zákaz vybraných diel. Zoznam bol tajný, dostali ho iba krajskí a okresní komisári, ktorí zvolávali vedúcich jednotlivých knižníc a zoznam zakázanej literatúry im diktovali.

V prípade pochybností o spoľahlivosti konkrétnych knihovníkov vznikla zvláštna komisia vyslaná z krajského mesta do miestnych knižníc na vyradenie kníh zo zoznamu. Zoznam sa podarilo dostať do zahraničia a v novembri 1973 ho publikoval rímsky časopis Listy.

 

Za požičiavanie kníh do väzenia

Samozrejme, aj pri knižnej cenzúre prichádzalo k mnohým tragikomickým situáciám. „Po cenzúre boli napríklad viaceré knihy vydané s pozmeneným textom,“ píše Marián Balász. „Z dnešného pohľadu dochádzalo aj k takým absurdným rozhodnutiam ako napríklad pri novom vydaní knihy Robinson Crusoe, z ktorej museli zmiznúť všetky náboženské zmienky a významy. Zásahov však bolo toľko, že kniha napokon vyšla ako ,prerozprávaná‘. Cenzorský zásah bol dokonca aj do textu knihy Karla Maya Winnetou. Zásahy boli bežné aj v textoch divadelných predstavení.“ Boli to časy, keď sa „indexové“ knihy vyvažovali zlatom a požičiavali sa na jeden-dva dni, aby mohli ísť ďalšiemu uchádzačovi. Časy, keď sa za šírenie nesprávnych kníh v samizdatovom vydaní, prepísaných na písacom stroji na kópiách tenučkého prieklepového papiera, mohol človek dostať do väzenia (aj keď vlastne zoznam zakázaných kníh nebol publikovaný). Jeden z posledných zaznamenaných prípadov väzenia za šírenie „poburujúcej“ literatúry bolo uväznenie psychológa Stanislava Filu v roku 1986. Dôvodom bolo šírenie textov Orwella a Šimečku, na čo bol paragraf 100 – poburovanie. Sám spomína, že bol vo väzení „len“ pol roka, ale v Ilave stretol ľudí, ktorí za rovnaké „nič“ sedeli aj štyri až šesť rokov. Následkom tohto procesu sa nedostal na gymnázium ani jeho syn. Teraz porovnajme situáciu so súčasnosťou, v ktorej sa považuje za cenzúru, keď Facebook vymaže príspevok s nenávistným obsahom.

 

1989

Dňa 25. novembra 1989 vyhlásila Verejnosť proti násiliu a Koordinačné centrum slovenských vysokoškolákov programové vyhlásenie s dvanástimi požiadavkami, v ktorých pojem cenzúra priamo nefiguruje, ale hneď druhý bod sa jej týka: „Žiadame zaručiť úplnú slobodu tlače. Novinári, zvoľte si už dnes také vedenie redakcií, ktoré túto slobodu zaručia.“

Nežná revolúcia nám priniesla slobodu a cenzúra v zmysle oficiálnej doktríny skončila. Zaujímavý okamih však je nástup mečiarizmu, za ktorý sa oficiálne ráta prejav Milana Kňažka v televízii 3. marca 1991. Vystúpil tam namiesto obľúbeného Vladimíra Mečiara v rámci jeho pravidelnej relácie. V tomto nečakanom vystúpení obvinil vedenie VPN (ktorého bol ešte vtedy súčasťou) z údajných snáh cenzurovať Mečiarovo vystúpenie. Takže za pádom VPN a nástupom tohto temného obdobia našich dejín mal byť komplot so zámerom cenzúry. Ak by však chcela VPN cenzurovať Mečiara, prečo by za kameru pustila Kňažka?

 

„Cenzúra“ v médiách

Na internete prebieha už niekoľko rokov vojna, ktorej strelivom sú slová. Vysvetľovať, čo sú dezinformácie, hoaxy, propaganda, asi netreba. Súčasťou tejto vojny je však obracanie významov slov. Teda – odporcovia hlásateľov totalitnej ideológie (napríklad fašistickej) sú podľa nich sami fašisti a na svet prišiel unikátny oxymoron „liberálny fašista“. Šíritelia zla majú pocit, že je ich základným ľudským právom človeka publikovať svoje názory, založené na extrémnej nenávisti. Šéfredaktorka SME Beáta Balogová v komentári napísala, že je čoraz náročnejšie definovať, čo je cenzúra, a vysvetliť napríklad ľuďom s fašistickými názormi, že ak ich diskusný príspevok o tom, aké široké využitie môže mať plyn v riešení populačných otázok, editor SME vymaže, nejde o cenzúru. „Lebo tu vstupujú do systému hodnoty a princípy, na ktorých sa zhodla skupina ľudí oveľa väčšia než napríklad jedna nacionalistická vláda,“ píše, „a uznáva tie princípy ako mantinely spoločenského diškurzu. Čiže áno, aj slobodné, demokratické a kritické médium určuje hranice svojho diškurzu a vytvára pravidlá pre každého, kto chce na jeho stránkach diskutovať. Ale tie pravidlá sa neurčujú tým, koho môže a koho nemôže diskutujúci kritizovať. Skôr vysvetľuje, kde sú hranice ľudskej dôstojnosti a že myšlienkam, ktoré už raz široké spoločenstvo ľudí bez ohľadu na štátne hranice, rasu a náboženstvo označilo za neprijateľné, nebude to médium poskytovať podhubie. Ak médium nestrpí sa svojich stránkach konšpiračné teórie alebo neposkytuje priestor ľuďom, ktorí dokázateľne šíria klamstvá, vedecky vyvrátiteľné bludy, alebo nahrádzajú argumentáciu osobnými útokmi štvrtej cenovej skupiny, to ešte neznamená, že potláča pluralitu názorov. Snaží sa udržať diškurz na úrovni, aby sa ľudia v procese hľadania pravdy nemuseli po kolená máčať v hnoji, ktorý s pravdou nemá nič spoločné. Iba ak s realitou tých, ktorí o pravdu nestoja.“

 

Prvý pokus o cenzúru od revolúcie

Po takmer tridsiatich rokoch od revolúcie sa prvýkrát stretávame s pokusom o cenzúru – vo vládnom návrhu o predĺžení moratória na volebné prieskumy na 50 dní, čo jasne nahráva momentálnym koaličným stranám a je naozaj cenzúrou v pravom slova zmysle, pretože ľuďom zamedzuje prístup k informáciám v snahe upevniť vládnu moc. „V istých kruhoch je dnes moderné kričať slovo cenzúra pri každej príležitosti, napríklad keď ich odmietne vysielať súkromná telka alebo ich odmietne predávať súkromný reťazec,“ píše na svojom Facebooku bloger a aktivista Jakub Goda. „V skutočnosti sme sa práve dnes priblížili k reálnemu významu toho slova. Oficiálna štátna autorita plošne zakazuje publikovanie určitého typu informácií – prieskumov verejnej mienky menej ako 50 dní pred voľbami. Zaradili nás tak k niektorým africkým krajinám, ktoré ako jediné majú takýto absurdný zákaz.“ O jasnú cenzúru a porušenie práva občanov na informácie ide aj podľa politológa Grigorija Mesežnikova.

 

Ako to celé dopadne, to už budete vedieť pri čítaní tohto textu, a verme tomu, že cenzúra ostane v pomyselnom múzeu totalitných režimov.

 

Zdroje:

Baka, Igor: Mechanizmus, ciele a metódy pôsobenia ľudáckej propagandy v rokoch 1938 – 1939, Historický časopis 51, 2/2013

Kopcsay, Márius: Cenzúra sa vrátila pred 50 rokmi. Ako je to s ňou dnes?, Teraz.sk, 13. 9. 2018

Balogová, Beáta: Ak médium nestrpí klamstvá či bludy, nie je to cenzúra, SME, 2. 7. 2018

Plus.rozhlas.cz: Rok 1972: Seznam zakázaných knih aneb „Jen pro vnitřní potřebu“, 2. 7. 2018

Jancura, Vladimír: Cenzúru mal poľudštiť zákon, Pravda, 9. 11. 2016

Balász, Marián: Po okupácii bola popri čistkách a perzekúciách obnovená aj tvrdá cenzúra, Denník N, 22. 8. 2018

Zdieľať

Rozprávajte!
My budeme počúvať

Máte tip na zaujímavého pamätníka, ktorého životný spomienky nesmú zmiznúť? Napíšte nám na pamatnici@postbellum.sk

Súťaž Príbehy 20. storočia –
hľadáme príbehy ľudí, na ktorých sa zabudlo

Prihláste sa sami alebo v tíme na pribehy20storocia.sk

Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomáhajú zaznamenať životné osudy pamätníkov 20. storočia a rozprávať ich ďalej.