Časopis Príbehy 20. storočia

Jakub Drábik: Skutočný problém v súčasnosti nepredstavuje fašizmus, ale populistické hnutia, využívajúce jeho agendu a rétoriku.

 

Text zo štvrťročníka Príbehy 20. storočia s podtitulom „Slovenský štát“ (1/2018)

Filip Pavčík, foto Debora Pastirčáková

Od porážky Hitlera a nacistického Nemecka v druhej svetovej vojne uplynulo už vyše 70 rokov, no čím ďalej tým viac sa v slovenských i svetových médiách diskutuje o fašizme a jeho rôznych podobách – nacizme, neonacizme a pod. Čím to je, že fašizmus v našej spoločnosti ešte stále existuje a stále sa o ňom rozprávame?

Fašizmus nezanikol a nezmizol smrťou Adolfa Hitlera v apríli 1945 v berlínskom bunkri a napriek tomu, že bol porazený spojeneckými armádami, ideológia fašizmu stále žije. Dnes sa ale už nikto otvorene neprihlási k fašizmu ako kedysi, keďže tento termín má pre našu spoločnosť veľmi negatívne konotácie a ani tí skutoční fašisti, ktorí vyznávajú jeho ideológiu, sa k nemu jednoznačne neprihlásia. Pre drvivú väčšinu ľudí predstavuje fašizmus jednoducho zlo. Avšak aj keď sa vonkajšie znaky fašizmu, ako uniformy, symboly a pod., na verejnosti obmedzili na minimum, ideológia a fašistické idey pretrvali a sú prítomné aj do dnešných čias.

Fenoménu fašizmu sa venuješ vo svojom výskume aj v komparatívnej perspektíve. Mohol by si objasniť v krátkosti korene fašistickej ideológie? Bol fašizmus iba plodom špecifických historických okolností medzivojnového obdobia alebo jeho korene siahajú hlbšie do minulosti? 

Korene alebo zrod fašizmu je veľmi zložitý problém na veľmi dlhú diskusiu. Začnem tým, že jeden izraelský historik, volal sa Zeev Sternhell, začal robiť výskum francúzskeho fašizmu a pátral po jeho koreňoch. A svojím výskumom zistil, že fašizmus ako ideológia sa vyformoval vo Francúzsku už v 19. storočí. Vlastne všetko to, čo sa po prvej svetovej vojne pretransformovalo do politických hnutí, existovalo ako myšlienkový svet už pred vojnou a etablovalo sa práve vo Francúzsku. Čiže tie korene fašizmu siahajú dávno do minulosti. V podstate zrod fašizmu je reakciou na osvietenstvo a súvisí s formovaním sa národných hnutí koncom 18. storočia. Tie boli založené na uprednostňovaní emócií namiesto rozumu a práve emócie dávali ideológovia národných hnutí do popredia. A tu niekde je možné spozorovať prvé náznaky fašistickej ideológie. Potom prišla prvá svetová vojna, ktorá radikálne zmenila spoločenské a politické pomery v Európe a to napomohlo vzniku fašizmu ako masového politického hnutia. Nikdy však nešlo o veľkú skupinu ľudí a po celú dobu existencie týchto hnutí bolo tých skutočných fašistov veľmi málo, samozrejme s výnimkou Talianska a Nemecka, čo ale súvisí s odlišnými historickými a spoločensko-politickými podmienkami. Avšak ani Mussolini v Taliansku a ani Hitler v Nemecku nikdy nezískali volebnú väčšinu. Hitlerov najlepší volebný výsledok bol 37 % v roku 1932 a hneď nasledujúce voľby mal len 32 % a to boli tie voľby, keď zostavoval vládu a keď sa stal kancelárom. Ale fašizmus nikdy nikde na svete nezískal väčšinovú podporu obyvateľstva.

Mohol by si ešte na začiatok objasniť, čo to vlastne fašizmus je, ako chápeš tento termín a ako ho v súčasnosti charakterizuje svetová historiografia? 

Pojem fašizmus, ako ho väčšina historikov, politológov a ďalších odborníkov chápe, je hnutie, ktoré ak chceme definovať, musíme mať dva základné termíny: mýtus o znovuzrodení a ultranacionalizmus. Fašisti boli presvedčení, že systém, v ktorom žijú je v úpadku, že demokracia je dekadentná, politici sú skorumpovaní, kultúra upadá, jednoducho celá štruktúra spoločnosti smeruje do záhuby. A jediný, kto národ môže zachrániť je fašistické hnutie, ktoré prinesie revolúciu, zlikviduje starý poriadok, očistí národ od nepriateľov (buď domnelých alebo reálnych) a prinesie svetlejšie zajtrajšky danému národu. Je to extrémne nacionalistické a výrazne revolučné.

S fašizmom a fašistickým hnutím sa často dávajú do súvislosti aj pojmy: antisemitizmus, nacionalizmus a rasizmus. Mohol by si vysvetliť, do akej miery sú v ideológii fašizmu prítomné obsahy týchto pojmov? Je fašizmus iba nejakou krajnou podobou nacionalizmu a sú všetci rasisti aj fašistami? Sú teda dané pojmy organickou súčasťou fašistickej ideológie alebo si ich ideológovia fašizmu osvojujú a narábajú s nimi podľa aktuálnej potreby?

Zo svojej podstaty každý fašizmus je rasistický, pretože je v ňom prítomná tzv. očista národa, ktorá je podstatná. Každý fašista vždy prichádza s určitým druhom vnútorného alebo vonkajšieho nepriateľa – či už sú to Židia, ako tomu býva najčastejšie, alebo aj rôzne iné národnosti, ale taktiež určité skupiny spoločnosti, či profesie ako napr. zlí bankári, skorumpovaní politici, či dekadentní umelci. V podstate, keď to poviem zjednodušene, ak je niekto fašista, tak je aj rasista, ale ak je niekto rasista, to ešte neznamená, že je aj fašista, pretože rasizmus nemusí mať politické ciele a automaticky sa nesnaží zlikvidovať štátnu moc alebo politický systém. O talianskom fašizme sa niekedy hovorí, že nebol rasistický, avšak Mussolini už v roku 1921 hovoril v jednom z prejavov o „rase“ (v taliančine „razza”), ktorú nechápal síce v biologickom zmysle ako v nacistickom Nemecku, ale bolo to chápané v kultúrnom zmysle: napríklad, ak bol niekto Žid, ale hovoril plynule po taliansky, bol stotožnený s talianskou kultúrou, bojoval za Taliansko v prvej svetovej vojny, atp., tak mohol byť súčasťou národnej komunity. V Nemecku to ale bolo založené na krvi: ak niekto nemal nemeckú krv, tak nemohol byť príslušníkom Volksgemeinschaftu, t. j. národnej pospolitosti. Ale rasistický bol aj taliansky fašizmus. V roku 1935, keď Taliansko zaútočilo na Etiópiu, vyšli aj prvé rasistické zákony: Taliani nemohli uzatvárať manželstvá s černochmi a černosi boli považovaní za podradnú rasu, atď. Každý fašizmus je teda aj rasistický, len sa to inak prejavuje. Antisemitizmus sa v Taliansku výraznejšie prejavil až v druhej polovici 30. rokov v súvislosti s medzinárodnou situáciou a nástupom Hitlera k moci, keď už Mussolini začal kopírovať nacistické taktiky a začal byť otvorene antisemitský. Samotný fašizmus ale trpí akoby nejakou paranojou, že je neustále potrebné národ očisťovať od nepriateľov a vo väčšine krajín boli tí nepriatelia práve Židia, pretože tí boli historicky prítomní na území takmer každého európskeho národa. Český fašizmus alebo napríklad aj francúzsky fašizmus bol primárne protinemecky zameraný, pretože chcel očistiť národ od Nemcov, ale zároveň sa v oboch výrazne prejavoval aj antisemitizmus.

V československých reáliách medzivojnového obdobia sa k fašizmu otvorene hlásila iba Národná obec fašistická, ktorá mala slovo „fašizmus“ aj v názve. Mohol by si povedať, ako sa rozvíjalo fašistické hnutie v medzivojnovom Československu? Boli vôbec podmienky na jeho vznik a prečo sa nerozvinulo do takej podoby, ako napr. v Taliansku?

 V Československu neexistovala len Národná obec fašistická (ďalej NOF), ale podobných drobných hnutí tam bolo viacero. Už v roku 1922 začali napríklad vznikať viaceré miniatúrne hnutia, ktoré v sebe jasne niesli prvky fašistickej ideológie. Ale NOF vznikla ako strana, ktorá mala zjednotiť tieto jednotlivé prúdy, hoci sa táto strana nikdy nerozvinula do masovej podoby. To malo niekoľko príčin. Prvou je sociálno-ekonomická situácia v Československu, ktorá nebola taká dramatická, aby sa tu vytvoril potenciál na vznik masového fašistického hnutia. Aj keď ekonomická kríza Československo zasiahla, zďaleka to nebolo také zlé ako v Taliansku po vojne, či v Nemecku začiatkom 30. rokov. Druhou príčinou, ktorá spôsobila neúspech NOF boli rozpory vo vnútri samotného hnutia. Symptomatické vôbec je, že to nebol predseda strany Radola Gajda, kto založil NOF. Tá vznikla bez neho a členovia strany ho len k sebe pozvali ako svojho vodcu. Čiže tu vidíme anomáliu voči iným fašistickým stranám, pri ktorých bol vodca kľúčovou postavou pri vzniku strany. Navyše Gajda bol veľmi slabý ako politik a tým pádom tam dochádzalo k výrazným rozporom, hádkam a veľkej fluktuácii vo vnútri hnutia. A hoci charizmatický vodca vo fašistických hnutiach nie je definičným kritériom, to znamená, že môžeme mať fašistické hnutie aj bez vodcu (ako to bolo napr. vo Francúzsku, či v Rumunsku), takýto vodca je kľúčový pri nástupe k moci. Ak chce byť fašistické hnutie úspešné, tak potrebuje silného vodcu, ktorý získa podporu verejnosti a toto je ďalší dôvod ich neúspechu. Ešte by som k tomu ale dodal, že ja som presvedčený, že NOF bola vyslovene českým fašizmom a vychádzala z českého nacionalizmu, aj keď predstavitelia strany (ako napríklad Jan Scheinost) hovorili o Československu a československom nacionalizme.

Ako to bolo teda na Slovensku? Existovali na Slovensku samostatné slovenské fašistické hnutia? A môžeme považovať Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu (ďalej HSĽS) za stranu fašistickú, ako sa to niekedy objavuje v historickej publicistike? 

V 20. rokoch na Slovensku existovala Rodobrana – to bolo reálne fašistické hnutie, a ak si človek prečíta Rodobranecký katechizmus, tak tam nájde všetky znaky, ktoré chápem ja a viacerí ďalší historici, ktorí sa tomu venujú, ako fašizmus. Rodobrana bola nakoniec československou vládou zakázaná a tým pádom aj zanikla. Potom tu boli ešte ďalšie marginálne hnutia ako Slovenskí fašisti, to bolo naozaj len zopár desiatok, možno stoviek ľudí, a fungovali len niekoľko mesiacov. HSĽS však nebola fašistickou stranou, keďže nespĺňa definičné kritériá, vďaka ktorým by sme ju mohli označiť za fašistickú. HSĽS bola strana, ktorá v prvom rade rešpektovala ČSR a československú demokraciu a toto fašistické hnutia nerobia. Ony chcú zničiť demokraciu, pretože ju považujú za dekadentný a skorumpovaný systém. HSĽS takéto ciele nemala, jej predstavitelia chceli autonómiu, ale v rámci demokratického zriadenia. Jozef Tiso bol predsa dlhé roky v československom parlamente, dokonca bol ministrom zdravotníctva a výrazne napomohol pri zvolení Edvarda Beneša za prezidenta ČSR v roku 1935, čiže on bol radikálne pravicový politik, ale nie fašista. V istom zmysle však je možné považovať radikálne ľudácke krídlo okolo Ferdinanda Ďurčanského za pokračovateľov Rodobrany, a teda za fašistické krídlo v rámci HSĽS. Samotná strana je však mimoriadne komplexný fenomén, kde existovalo niekoľko názorových prúdov, v rámci ktorých sa odohrávali boje o moc, hoci si myslím, že to tak trochu umelé rozdelenie na umiernených a radikálnych ľudákov platí.

Zmenilo sa niečo na charaktere HSĽS po vzniku Slovenského štátu? Môžeme hovoriť o jej polovojenskej organizácii – Hlinkovej garde, ako o fašistickej? 

Po vzniku Slovenského štátu u Hlinkovej gardy už môžeme čiastočne hovoriť o fašizme. Gardisti prišli s myšlienkou budovania nového Slovenska a chceli vytvoriť nový typ Slováka, ktorý by fungoval v totalitnom režime. Avšak medzi predstaviteľmi štátu tam nenájdeme veľa fašistických prvkov. Vonkajšie znaky áno: uniformy, pochody, symboly, kopírovanie nemeckých vzorov, avšak Tiso bol konzervatívny alebo skôr ultrakonzervatívny politik, samozrejme kolaborant, ale nie fašista. (To, že niekto nastolí diktatúru a pošle vlastných obyvateľov na smrť, ešte neznamená, že je aj fašistom.) Tiso je porovnateľný skôr s Franciscom Francom v Španielsku alebo Antoniom Salazarom v Portugalsku. Všetko to boli diktátorské režimy, silno konzervatívne a autoritatívne, s prvkami fašizmu, ale nie fašistické. Základom fašizmu je totiž snaha fašistov o likvidáciu pôvodného režimu, v ktorom žijú a ktorí považujú za dekadentný a vytvorenie kvalitatívne nového typu štátu založeného na vízii nového človeka, novej spoločnosti a to nielen v hospodárskej oblasti, ale aj v sociálnej, či kultúrnej sfére. Fašisti takto ovládali celú štruktúru spoločnosti počnúc školským systémom, či filmovým priemyslom až po celú hospodársku a sociálnu oblasť, kde presadili korporativizmus. Toto bolo možné vidieť v Nemecku, či v Taliansku, ale v Slovenskom štáte to takto nefungovalo.

Komunistická historiografia označovala slovenský štát prívlastkom klérofašistický, po novembri 1989 zas historik Ľubomír Lipták prišiel s termínom slovenský fašizmus, čím chcel zvýrazniť špecifiká ľudáckeho režimu? Súhlasíš s jeho interpretáciou alebo ako by si charakterizoval politický režim v období slovenského štátu?  

Toto je mimoriadne zložitý problém, o ktorom sa diskutuje v slovenskej historiografii a ani ja nemám úplnú odpoveď. Pojem klérofašizmus, ktorý používala komunistická historiografia pred rokom 1989 je samozrejme účelový propagandistický termín, ktorý vytvorili komunistickí ideológovia. Avšak tento pojem sa používal aj na Západe: hovorilo sa napríklad o klerikálnom fašizme v Taliansku, kde niektorí kňazi spolupracovali s fašistickým režimom, hoci tento termín sa neujal. Kolega Miloslav Szabó z Historického ústavu SAV ale nedávno napísal výbornú štúdiu v Historickom časopise (č. 4/2017) s názvom: Klérofašizmus“? Katolicizmus a radikálna pravica v stredoeurópskom kontexte (1918 – 1945), kde práve vysvetľuje tento termín a uvažuje nad tým, či by sme mu nemali dať v historiografii nový obsah a začali ho používať. Pretože Slovenský štát je veľmi ťažké charakterizovať. Ako som už povedal, nie je to fašizmus, ale zároveň je ťažké o ňom hovoriť, ako o inom type režimu, pretože je tam množstvo fašistických prvkov. Takže do budúcnosti je na zváženie, či by sme nemali prísť s nejakým podobným termínom. Aj historici Ľubomír Lipták, či Ivan Kamenec mali trochu problémy pri definovaní tohto režimu, keďže kvalitatívne bol neporovnateľný s nacistickým Nemeckom alebo fašistickým Talianskom, ale zároveň to bol režim, ktorý sa tým fašistickým režimom veľmi podobal. Myslím si, že toto je záležitosť, ktorú historici musia ešte do budúcnosti vyriešiť. Ja sa momentálne prikláňam k téze Ivana Kamenca, ktorý hovorí o Slovenskom štáte ako o diktátorskom režime s prvkami fašizmu.

V slovenskej i svetovej historiografii sa ešte stále používajú aj pojmy totalitarizmus a totalitný režim. Je to vhodné pomenovanie pre štáty, kde vládol v minulosti fašistický režim? 

K teórii totalitarizmu existuje mnohopočetná odborná literatúra a je to mimoriadne komplexná problematika, takže moja odpoveď opäť nebude vyčerpávajúca. V súvislosti s fašizmom sa začal tento koncept presadzovať najmä v 50. a 60. rokoch, aby ho dali pod jednu strechu s komunizmom. A tak bola vytvorená rodina totalitných hnutí, do ktorej patrili aj komunizmus, aj fašizmus. Toto bol silne politicky podfarbený koncept, ktorí presadzovali odborníci ako Hannah Arendt, Zbygniew Brzezinski, Carl J. Friedrich a ďalší. Od tohto konceptu totalitarizmu si ale už dnes väčšina odborníkov drží odstup. Na druhú stranu, mnohí historici totalitarizmu hovoria, že fašistické režimy mali niečo ako „nárok na totalitu“. Pretože, ak sa pozrieme na konkrétne fungovanie tých režimov, napríklad talianskeho fašizmu, tak oni sa naozaj snažili ovládnuť celú štruktúru spoločnosti, vrátane školstva, hospodárstva, ale aj športu. Práve vtedy sa začal masívne presadzovať futbal, keďže Mussolini ho považoval za niečo, kde možno ukázať nadradenosť talianskeho národa a Taliani sa stali dvakrát aj majstrami sveta. Realita však bola napokon taká, že Mussolini sa dvadsať rokov snažil budovať totalitný režim a vytvárať nový typ fašistického človeka, avšak keď vypukla vojna, tak mu občania odmietli bojovať v jeho imperiálnych vojnách niekde ďaleko na cudzích frontoch. Takže preto, v tomto zmysle, hovoria historici fašizmu, vrátane mňa, o nároku na totalitu. Ak chceme hovoriť o totalitných štátoch, musíme si najprv ujasniť, čo pod termínom totalita myslíme – žiaden štát totiž nikdy nemôže byť skutočne totalitný, vždy bude voči režimu nejaká opozícia v nejakej forme. Ak však považujeme za totalitu to, že vládla jedna strana, ktorá si uzurpovala všetku moc, tak potom fašistické štáty boli samozrejme totalitné. Rovnako ako vojnový slovenský štát, a tiež Sovietsky zväz a Československo rokov 1948 – 1989

Ak by si mohol vzájomne porovnať komunistický režim (v jeho marxisticko-leninistickej podobe) a fašistické režimy, vidíš tam viacej podobností alebo odlišností? 

Záleží na tom, či sa bavíme o ideológii alebo nás zaujíma politická prax. Ak sa pozrieme na reálne fungovanie stalinského Sovietskeho zväzu a nacistického Nemecka nájdeme veľmi veľa podobností, pretože oba štáty sa snažili ovládnuť celú spoločnosť a vytvoriť človeka nového typu, len každý režim to robil z iných dôvodov. Ak sa však pozrieme na ideológiu, tak tam je zásadný rozdiel: fašizmus sa snaží o znovuzrodenie národa a komunizmus sa síce tiež snaží o akési znovuzrodenie, ale nie národa, ale spoločenskej triedy. Konečný cieľ fašizmu ale v podstate neexistoval, lebo keď si človek pozrie teoretické texty fašistických ideológov, tak tam nenájde žiadnu víziu, čo bude po tom, keď vyhráme vojnu. Takáto predstava neexistovala, lebo fašizmus je v akejsi permanentnej revolúcii: počas vojny vyvražďovali najprv Židov, potom Slovanov, napokon by museli začať vraždiť krátkozrakých, potom plešatých, jednoducho, ak nechce fašizmus stratiť svoju dynamiku musí neustále hľadať nejakého nepriateľa a stále očisťovať svoj vlastný národ. Kdežto komunizmus mal nejakú víziu beztriednej spoločnosti, kde neexistujú peniaze, všetci si budú rovní, každý bude pracovať v tom, čo ho zaujíma a zarábať rovnakým dielom, atp.

Čím to bolo, že si takáto fašistická ideológia získala toľko prívržencov v Nemecku a Taliansku? Bolo to iba ich propagandistickou zručnosťou? 

Fašisti boli veľmi zruční v propagande, čo sa dodnes podceňuje. Všetci majú fašistov za bandy hlupákov, ktorí pobehujú po uliciach, vykrikujú a bijú sa, čo je samozrejme do istej miery pravda, no zároveň majú v hnutí niekoľko jednotlivcov, ktorí sú veľmi schopní a dokážu s propagandou veľmi zručne pracovať. Pri fašizme je však ešte dôležité rozdeľovať medzi ideológiou a politickým programom, lebo pri ideológii ide o emócie: národ treba zachrániť a my, fašisti, sme tí, ktorí národ zachránime a politický program je úplne irelevantný. Fašistické hnutia mohli do politického programu zahrnúť čokoľvek a Hitler mal veľmi špecificky mierený program. On bol schopný v jeden deň rečniť pred roľníkmi, ktorým povedal, že im dá pôdu veľkostatkárov a poobede rečnil pred veľkostatkármi, ktorým povedal, že im pôdu zachová celú. Pre fašistov je vlastne program len spôsob, ako sa dostať k moci. Ale v šírení propagandy boli nacistickí a fašistickí predstavitelia veľmi zruční. Hitler síce nenavrhol svastiku sám, ale napríklad farby a uniformy, to všetko vymyslel on. Keď sa nedávno jeden historik dostal do archívu mníchovskej knižnice a objavil, čo za knihy Hitler čítal, našiel tam nespočetne veľa kníh o reklame, marketingu, atď. On to naozaj študoval a podobne aj ďalší nacistickí predstavitelia. Čiže mali to naozaj prepracované a zdá sa mi, že túto zdatnosť fašistov trochu podceňujeme. Aby som však odpovedal na otázku – nebolo to len propagandou, aj keď tá zohrala dôležitú úlohu. Fašizmus sa dostane k moci len v krajine, kde k tomu existujú sociálne, ekonomické a tiež mentálne podmienky, kde došlo k totálnemu rozkladu štátnej moci a strate dôvery obyvateľstva v politické elity. Druhou možnosťou, je zásah zvonku – ako sa to stalo v prípade chorvátskej Ustaše alebo maďarských Šípových krížov. 

Vedel by si povedať, v čom tkvie úspech radikálne pravicových a fašistických hnutí naprieč súčasnou Európou? Vidíš nejaké paralely medzi vtedajšou a dnešnou situáciou? 

Paralely tam samozrejme sú, ale história sa neopakuje. Tá situácia, aká bola v 30. rokoch sa už nebude opakovať a ani tie fašistické hnutia dnes už nie sú rovnaké. Úspech podobných hnutí však vidím v tom, že problémy, ktoré kritizujú sú naozajstnými problémami. Na Slovensku napríklad máme problém s korupciou, máme problém v spolunažívaní medzi rómskou menšinou a majoritou, máme veľké sociálne rozdiely v rámci spoločnosti, máme tu nejakých víťazov kapitalizmu a na druhej strane porazených, o ktorých sa naša spoločnosť nedokáže postarať. Veľa ľudí v tejto krajine nedokáže byť úspešných, pretože nemajú pracovné príležitosti. A to sú všetko reálne a vážne problémy. A ak sa bavíme o frustrovanom voličovi, tak tu sú jeho príčiny. Tieto hnutia z poukazovania na dané problémy ťažia a tvrdia, že oni to dokážu nejakým spôsobom vyriešiť. Samozrejme nedokážu vyriešiť absolútne nič, pretože, ak sa niekto pozrie na program Kotlebovej ĽSNS, tak to je zmes úplných nezmyslov, ale to ich voliči nevedia alebo nechcú vedieť. Nejaká drobná skupina fašistov tu ale vždy bola a aj bude, ide o to do akej miery im dovolíme rozlet a do akej miery im budeme dávať náboje na ich propagandu neriešením týchto vážnych problémov.

Vedel by si odhadnúť, aké majú šance uspieť tieto hnutia dnes v porovnaní napr. s tridsiatymi rokmi minulého storočia?                            

Nikdy sa už nedostaneme k tomu, aby vznikol taký režim ako bolo nacistické Nemecko. Máme tú historickú skúsenosť a je to už za nami. Ja neverím ani tomu, že by sa fašisti, tí skutoční fašisti, dostali k moci. Strany ako ĽSNS majú limit niekde v 15 %, maximálne 20 %, ale nikdy sa nedostanú k moci. V súčasnosti vidím skôr iný problém a to je problém s hybridnými formami fašizmu a radikálnych pravicových a populistických hnutí. To je skutočné nebezpečenstvo. Keď sa dostal v Rusku k moci Putin mnohí komentátori reagovali, že on predstavuje skutočný fašizmus, rovnako ako teraz Trumpa mnohí prirovnávajú k fašistom. Ale on nie je fašista a fašizmus ani do budúcnosti nie je nebezpečenstvom. V súčasnej dobe sú nebezpečné populistické strany a hnutia, ktoré využívajú do istej miery aj určité prvky fašizmu, ale nie sú to reálne fašistické hnutia. Tieto hnutia nechcú zničiť demokraciu. Putin nezničil demokraciu v Rusku, Trump nezničil demokraciu v Spojených štátoch a Orbán nezničil demokraciu v Maďarsku. Oni ju upravujú takým spôsobom, aby zostali pri moci. A hoci to už nie je demokracia v pravom slova zmysle, ale nie je to ani totalitný fašistický režim. V týchto krajinách fungujú voľby, ktoré sú častokrát zmanipulované, ale stále je to formálne demokracia. A toto je oveľa väčší problém a z tohto mám oveľa väčší strach do blízkej budúcnosti, ako z nástupu fašizmu.

Ako sa dá proti fašizmu a fašistickým ideám bojovať? Má zmysel zakazovať fašistické strany, resp. strany, ktorých politický program nesie v sebe fašistické prvky? Alebo by bol podľa tvojej mienky vhodnejší iný prístup? 

Toto je opäť veľmi komplikovaná otázka. Dá sa s tým robiť množstvo vecí, avšak musí na to existovať politická vôľa, ktorú ja, žiaľ, na Slovensku nevidím. Ale riešení je samozrejme veľa: môžeme tieto strany zakázať, aj keď je to mnohokrát kontraproduktívne, ale ak nejaká politická strana poruší zákon, tak musí byť jednoducho zakázaná. Ak niekto propaguje fašistické symboly alebo hnutia smerujúce k potláčaniu ľudských práv, tak musí byť trestne stíhaný. Ak budú pokračovať takéto súdne procesy, ako s poslancom Stanislavom Mizíkom, ktorého vlastne pustili na hlúpe výhovorky, tak to týchto ľudí iba motivuje robiť podobné veci ďalej, pretože zostávajú nepotrestané. Takže treba sa držať litery zákona a tvrdo hroziť postihom, ak niekto prekročí zákon. No zároveň si nemyslím, že zakázať tú stranu by bolo riešenie. Naopak, ja som presvedčený, že z tých vyše dvesto tisíc voličov, ktorí ich volili, 95 % nie sú fašisti. To sú normálni ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom frustrovaní a skočili na lep kotlebovskej propagande. Treba im vysvetliť, že toto nie sú riešenia, ktoré im ponúkajú, pretože oni naozaj žiadne neponúkajú a treba začať riešiť tie problémy, ktoré máme. Ak ich bude vláda naozaj riešiť, ak bude transparentná, potom im začnú percentá veľmi rýchlo klesať. A potom ďalšia vec: aj vo vnútri strany ĽSNS sú ľudia, ktorí sa tam dostali možno nejakým nie celkom dobrovoľným spôsobom. Možno nejaký mladý chalan vyrastal v ťaživom sociálnom prostredí a jediných kamarátov, ktorých mal, boli neonacisti. Tí ho vzali medzi seba, on si dal vytetovať na telo hákový kríž a už je na okraji spoločnosti a my nemáme na Slovensku systém, ktorý by týchto ľudí zachránil a ťahal naspäť. A ponúkol mu alternatívu a dal mu šancu vrátiť sa do normálneho života. Napríklad, ak mám vytetovaný hákový kríž (lebo som si ho dal vytetovať ako 17-ročný) a dnes sa s touto ideológiou už nestotožňujem, chcem si ho dať odstrániť, ale nemám na to peniaze, lebo je to drahé. Zaplatí mi zdravotná poisťovňa potom odstránenie tohto tetovania? Samozrejme nezaplatí. A chápem, že je to chyba daného človeka, ale to isté môžeme povedať aj o drogovo závislých, oni si za to tiež môžu sami, ale zároveň im platíme liečebné programy, ktorými im vieme pomôcť sa z toho dostať. To isté môžeme robiť s fašistami a neonacistami, ukázať im, že toto nie je tá správna cesta a dať mu šancu uplatniť sa v budúcnosti. Takýchto vecí by sa dalo urobiť viacero, ale pokiaľ nebude politická vôľa, tak neurobíme nič.

●●●

Mgr. Jakub Drábik, Ph.D., vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnymi štúdiami fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a dejinami normalizácie. V Spojenom kráľovstve absolvoval niekoľko študijných a výskumných pobytov, v akademickom roku 2012/2013 pôsobil na Oxford Brookes University ako Visiting Research Scholar. Momentálne pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a ako externý vyučujúci na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození. Britská unie fašistů a její propaganda (2014) a Fašista. Příběh sira Oswalda Mosleyho (2017), spoluautorom knihyHistória pre zaneprázdnených (2019) a Fašizmus (2019)

Zdieľať

Rozprávajte!
My budeme počúvať

Máte tip na zaujímavého pamätníka, ktorého životný spomienky nesmú zmiznúť? Napíšte nám na pamatnici@postbellum.sk

Súťaž Príbehy 20. storočia –
hľadáme príbehy ľudí, na ktorých sa zabudlo

Prihláste sa sami alebo v tíme na pribehy20storocia.sk

Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomáhajú zaznamenať životné osudy pamätníkov 20. storočia a rozprávať ich ďalej.