Časopis Príbehy 20. storočia

Feminizmus ako „DADA“?

Text zo štvrťročníka Príbehy 20. storočia s podtitulom „Identity“ (1/2019)

text Ivana Hucíková (autorka je režisérka dokumentárnych filmov)

Režisérka Eva Štefankovičová, foto Milan Kordoš

V októbri minulého roka som spolupracovala na bratislavskom filmovom festivale. Jeho dvadsiaty ročník sa venoval téme žien vo filme a pri diskusii o festivalovej vizuálnej identite a video upútavke ma zarazila otázka mojej kamarátky, ktorá sa ma pýtala na prvú slovenskú ženskú režisérku. Nevedela som jej totižto odpovedať. V mysli sa mi vynorili prednášky z VŠMU a všetky tie filmy, čo sme tam za tých 5 rokov pozerali. Koľko z nich vytvorili ženy? Koľko ich bolo o ženách? A koľko takých filmov vzniká dnes? Do toho prišlo sté výročie založenia prvej Československej republiky, čo moju úvahu rozšírilo aj na predrevolučné obdobie. Postupne som tak zisťovala, ako málo viem o histórii nielen slovenských žien filmárok, ale aj o histórii slovenských žien ako takých.

 

Slovenská herstory alebo 100 rokov feminizmu na našom území

„Dejiny žien sú rovnako dlhé ako dejiny mužov.“ Často sa sama pristihnem pri tom, ako na tento fakt zabúdam. Ako hlboko sú vo mne zakorenené naučené spôsoby myslenia. Už od detstva, od základnej školy cez strednú až po tú vysokú. Zabúdam si uvedomovať, že históriu písali najmä muži a preto aj reflektuje najmä príbehy a hrdinstvá alebo pády ďalších mužov (česť výnimkám). V poslednom období sa preto snažím všade hľadať aj ženské príbehy, ekvivalenty veľkých géniov, umelcov alebo politikov aj medzi ženami. A kupodivu to vôbec nie je tak náročné ako by sa mohlo zdať.

Už samotný vznik prvého Československa bol jedným zo zásadných míľníkov pre ženy na našom území. Získali ním totižto právo voliť a byť volené. Československu sa tak podarilo umožniť ženám voliť ešte skôr ako to bolo možné v USA (1920), Francúzsku (1945), Švajčiarsku (1971) alebo Lichtenštajnsku (1984). V prvých voľbách do Národného zhromaždenia, ktoré po tomto ustanovení vyhlásili v roku 1920, sa v ňom predstavilo 12 poslankýň a 3 senátorky. Prvé Československo sa v mnohom chcelo prezentovať ako samostatný a svojbytný nový štát s pokrokovou politikou, ktorá by bola odlišná od tej Rakúsko-uhorskej. Na čele s Tomášom Garrigue Masarykom ako prvým prezidentom a mužom, ktorý sa otvorene hlásil k ideám toho, čo dnes nazývame feminizmom, mala naša krajina nádej na lepšiu budúcnosť aj v otázkach rovnakého postavenia mužov a žien v novovznikajúcej spoločnosti.

Zmena však nastala po konci druhej svetovej vojny a násilnom prebratí moci Komunistickou stranou. Dva hlavné ženské spolky na našom území (Rada československých žien a Zväz slovenských žien) sa zlúčili do jedného Československého zväzu žien, vedeného komunistickou funkcionárkou Anežkou Hodinovou-Spurnou. Bývalú predsedkyňu Rady československých žien, JUDr. Miladu Horákovú, po zmanipulovanom politickom procese odsúdili a 27.6.1950 popravili. Hnutia, ktoré by hájili skutočné záujmy žien a nie len tých sympatizujúcich s vtedajším režimom, upadali. Úctu alebo rešpekt k ženám nevzbudzoval v tej dobe ani Medzinárodný deň žien, slávený 8. marca. „[Ten] často slávili na podnikových večierkoch príznačne iba muži, zatiaľčo sa ich ženy doma starali o deti v rámci svojej druhej smeny, ako sa vtedy hovorilo domácim prácam.“

Počas budovateľských 50.tych rokov v socialistickom realizme rokov 60.tych sa systém rozhodol o „revolučný“ spôsob zrovnoprávnenia žien a mužov v spoločnosti. Ponúkol ženám svojskú verziu socialistickej emancipácie v podobe nových pracovných príležitostí, ktoré im mali umožniť realizovať sa aj inak ako len v role matky a domácej pani. Filmové týždenníky prinášali obrazy úderníckych žien z tovární a podnikov, vykonávajúcich rôznorodú manuálnu prácu s radosťou a nadšením, že aj ony sa môžu spolupodieľať na budovaní novej a prosperujúcej republiky. Aj ony tým pádom môžu konečne do domácnosti prispievať aj finančne, nie len v podobe neplatenej domácej práce a výchovy detí. Tú preberá štát cez jasle a škôlky, kde rodičia nechávajú svoje deti počas pracovného dňa. Tento emancipačný proces však nebol úplne skompletizovaný. Nenapomohol postavenie žien v spoločnosti predefinovať. Skôr ich úlohy iba rozšíril. Záťaž na ženy, a to najmä na ženy matky, sa enormne zvýšila. Začali síce finančne prispievať na fungovanie domácnosti a rodiny, no na druhej strane sa ich muži v podobnej miere nespolupodielali na domácich prácach alebo emocionálnej starostlivosti o deti.

Keď západný svet v 60.tych rokoch zasiahla druhá vlna feminizmu, Československé ženy sa k nej nehlásili, pretože bol pre nich irelevantný. Socialistickým ženám bolo predsa umožnené pracovať a zabezpečiť starostlivosť pre ich deti v podobe štátnych jaslí a škôlok aj mimo domácnosti. Západ na druhú stranu nerozumel, že socialistické ženy nevnímali nerovnocennosti medzi mužmi a ženami v spoločnosti podobne ako oni, pretože im chýbala skúsenosť so systémom, ktorý rovnako utláča obe skupiny a rovnako tak obmedzuje slobodný život nie len žien, ale aj mužov. „Neschopnosť západných feministiek porozumieť socialistickej realite […] bola prekážkou, ktorú nebolo možné pred rokom 1989 ani dlho po ňom prekonať.“

V roku 1977 v Československu vzniká hnutie okolo Charty 77. To sa zasadzovalo o dodržiavanie ľudských práv v spoločnosti celoplošne a rola žien v ňom bola reflektovaná len minimálne. Ani prostredie československých intelektuálov nevnímalo západný feminizmus ako niečo, čo by sa malo vzťahovať na našu spoločnosť a skúsenosť. „O smutnom postavení žien v našej zemi vedia moje priateľky-disidentky nepochybne svoje. Napriek tomu sa im akosi vnútorne prieči aj ten nepatrný náznak feminizmu, ktorý bolo možné tušiť v okolnosti, že zmienený manifest má byť striktne ženský. Nechcem sa feminizmu vysmievať, málo o ňom viem a som pripravený veriť, že zďaleka nie je vynálezom nejakých hysteriek, znudených paničiek alebo odvrhnutých mileniek. Musím však konštatovať, že v našom prostredí – akokoľvek sú tu ženy na tom mnohonásobne horšie ako na Západe – sa mi zdá feminizmus proste ako ‚dada‘.“ Medzi československé disidentky patrilo mnoho žien z prostredia umenia, cirkvi alebo politiky a napriek tomu, že sa oficiálne nestotožňovali so západnou ideou ženskej emancipácie a feminizmu, v opozičnom hnutí zohrávali nepopierateľne dôležitú úlohu v porovnaní s inými krajinami. Až jedna tretina podpisov pod Chartou 77 patrila práve ženám.

Nežná revolúcia priniesla v roku 1989 oslobodenie od totalitného režimu, otvorenie hraníc a slobodný prístup k informáciám. Námestia boli plné ľudí, kľúčami štrngali rovnako muži aj ženy, no na pódiách sa pred mikrofónmi striedali len mužskí rečníci ako zástupcovia ľudu. Dodnes s revolúciou spájame skoro výhradne len samých mužov. Poznáme ich z filmových archívov, dobových televíznych debát alebo fotografií. Aj dôležité funkcie v novom demokratickom štáte obsadili poväčšinou iba muži. „Bolo zrejmé, že socialistická emancipácia – napriek samozrejmosti vzdelania a platenej práce žien – nezanechala vo vedomí populácie žiadne stopy, a to ani u žien, ani u mužov. Paradoxný účinok, resp. minimálny emancipačný transformačný účinok socialistickej emancipácie vo vzťahu k reflexii rodových vzťahov a rodovej mocenskej asymetrie sa prejavil najmä v prvoplánovom odmietaní feminizmu ako „buržoázneho výstrelku“ za socializmu a ako „totalitárnej komunistickej ideológie“ po roku 1989.“ Až neskôr, počas 90.tych rokov vznikajú ženské organizácie a spolky, ktoré sa venujú nielen témam rovnoprávneho postavenia žien v spoločnosti, ale aj diskurzu okolo reprodukčných práv, násiliu páchanému na ženách, participácie žien vo verejnom priestore alebo právam sexuálnych menšín.

Čo sa ale reálne od 90.rokov do súčasnosti zmenilo? Svetom prebehla minulý rok vlna hnutí #MeToo alebo Time’s Up, ktoré však naše prostredie obišli. Akoby sa nás to ani netýkalo. Akoby na Slovensku neexistovali vo filme, ale aj v akomkoľvek inom pracovnom prostredí alebo na univerzitnej pôde príklady sexuálneho obťažovania a diskriminácie na základe pohlavia. V parlamente sa znovu otvárajú témy o zamedzení slobodného prístupu žien k interrupciám a Slovensko nechce oficiálne uznať Istanbulský dohovor, ktorým straší občanov cez médiá alebo nedeľné omše. Ako môžeme teda povedať, že u nás dnes nepotrebujeme feminizmus, keď tu ani v roku 2019 nefunguje otvorená diskusia na tieto témy, v ktorých by boli ženy aspoň zastúpené a mali v nich rovnocenný hlas?

 

Ženy cez optiku dokumentárnej kamery

Napriek tomu, že socializmus cez nútenú emancipáciu podporoval prácu žien, možnosti takejto práce boli obmedzené. Pomer žien, ktoré vo filme zastávali v rokoch 1945 až 1989 pozíciu režisérky sa pohybuje na úrovni len niečo málo cez 1,1 %. Na prvú slovenskú kameramanku sme si dokonca museli počkať až do roku 2012 a na prvú ženu ocenenú národnou filmovou cenou Slnko v sieti v tejto kategórii sme čakali až do minulého roka. Napriek tomu, že zastúpenie žien v slovenskom filmovom priemysle po roku 1990 stúplo niekoľkonásobne, v súčasnosti nezastávajú filmárky na žiadnych hlavných pozíciách (réžia, scenár, kamera, hudba, strih alebo produkcia) viac ako 19% z celkového počtu filmárov na Slovensku. Devätnásť percent… to nie je ani pätina. A to nespomíname čísla žien zastúpených vo filmových komisiách alebo na vedúcich pozíciach dôležitých filmových, či televíznych inštitúcií. Tam by toto číslo bolo ešte podstatne nižšie.

Jednou z prvých žien v slovenskom filme bola Viera Polakovičová (Balogčanky -1974, Fárajúca inžinierka -1982, Poslankyňa -1983). V Štúdiu krátkych filmov Bratislava sa venovala dokumentárnemu filmu, cez ktorý prezentovala ideály socialistickej emancipácie ako dôležitosť rovnosti žien a mužov v pracovnom výkone. „Jej filmy však nemali výraznejší ženský rukopis a neprekročili schématický pohľad na vtedajšiu realitu.“

Za prvý dlhometrážny film natočený ženskou autorkou sa teda považuje až hraný film Čarbanice Evy Štefankovičovej z roku 1982. Rovnako sa Štefankovičová uvádza aj ako prvá režisérka dlhometrážneho dokumentárneho filmu. Jej spoločenská štúdia života žien v socialistickom Československu – Vedľajšie zamestnanie: matka (1990), reflektuje už spomínanú emancipáciu a začlenenie žien do pracovného procesu veľmi jedinečným spôsobom. Otvára totižto aj otázky, ktoré boli do tej doby tabu. Film síce vznikal v roku 1987, ale dokončiť sa ho podarilo až po revolúcii. Autorka si tak mohla dovoliť väčšiu mieru otvorenej kritiky ako by to bolo možné pred rokom 1989. Na svetlo teda prináša aj témy rodiny, nedocenej emocionálnej starostlivosti matiek o deti alebo systémovú propagandu v podobe štátnych jaslí a škôlok, ktoré mali už od útleho veku vychovávať moderných socialisticky zmýšľajúcich ľudí. Najcennejšími však zostávajú osobné príbehy žien pred kamerou. Unavených, osamelých, vystresovaných žien.

 

Po dlhom čase sa tento film opäť objavil v slovenskom kine v novembri minulého roka, kedy ho uviedol Medzinárodný filmový festival Bratislava v rámci programovej sekcie venovanej ženským filmárkam. Bolo viac než zaujímavé sledovať film starý skoro 30 rokov a uvedomovať si, ako sa mnohé veci v problémoch, ktoré opisuje zmenili len čiastočne, prípadne skoro vôbec. Rozmýšľala som nad tým, či ho budem sledovať o ďalších 30 rokov rovnako smutná z tak malého progresu spoločnosti v tejto téme. Možno by nebolo na škodu, keby takáto štúdia o ženách vznikala každých 30 rokov. Štefankovičovej film mal podtitul “Nový sprievodca inteligentnej ženy po reálnom socializme a…?”. Ten dnešný by mohol mať formu – “Nový sprievodca inteligentnej ženy po kapitalizme a…?”

V slovenskom dokumentárnom filme sa už až tak veľa tém zobrazujúcich život žien na Slovensku alebo v kontexte Európy neobjavuje. Najmä nie vo filmoch ženských autoriek. Výnimkami sú snáď len dokumentaristky Zuzana Piussi a Diana Fabiánová. Piussi sa prevažne venuje spoločensko politicky angažovaným témam, no vo svojom celovečernom filme Babička si zvolila tému partnerských vzťahov staršej ženy. Tá si cez inzerát na internete hľadá mladších partnerov na občasné sexuálne pobavenie. Babička je výnimočný film po mnohých stránkach. Nie len pre žáner dokumentárneho filmu s čiastočne hranými pasážami, ale aj pre zobrazenie príbehu ženy vo vyššom veku, čo býva pre akýkoľvek film často stereotypne považované za nezaujímavú tému. Piussi provokuje každou ďalšou scénou filmu a zahráva sa s divákovými očakávaniami a osvojenými názormi na vzťahy, sexuálne aktívne ženy vo vyšom veku alebo krízu maskulinity mužov, ktorí Babičku na základe jej inzerátu navštívia.

Podobne kontroverznú tému v kontexte nášho konzervatívneho prostredia priniesla Diana Fabiánová. V jej filme zameriava pozornosť na snáď najväčšie tabu, aké môže okolo žien existovať – menštruáciu. Tému však reflektuje aj cez zahraničnú skúsenosť odborníkov alebo lekárov, čo filmu dáva určitý punc kredibility a dokazuje, že táto veľmi prirodzená vec každej ženy je rovnako zaujímavá, stigmatizovaná a problematická nie len u nás, ale aj vo zvyšku sveta.

Z televíznej dokumentárnej tvorby nesmiem zabudnúť na cyklus Prvá. Ten ako jeden z mála prináša na televízne obrazovky príbehy Sloveniek, ktoré sa nemalou mierou zaslúžili o rozvoj Slovenska v rôznych profesionálnych oblastiach. Cyklus tak pre divákov objavuje ženy, o ktorých sme mnohí ani len netušili. Nikdy sme sa o nich neučili v škole, v knihách sa nespomínajú, netočia sa o nich veľkovýpravné historické kino filmy.

 

Mnoho dokumentárnych filmov na témy spojené so skúsenosťou súčasnej ženy v našom prostredí nevzniká. V hranom filme sa dajú nájsť príklady mladých autoriek ako Tereza Nvotová a jej oceňovaný film Špina o znásilnení mladého dievčaťa, ktorý dokazuje, že o tieto „ženské“ témy je záujem a aj filmoví kritici na ne reagujú veľmi pozitívne. Prečo sa teda stále bojíme dať väčší priestor ženám za kamerou, ktorý by ich prinášali častejšie ako dva-trikrát za 10 rokov? Osobne si myslím, že číslo 19% je hanbou a mali by sme zvážiť ako by sme mohli nasledovať zahraničné filmové inštitúcie alebo festivaly, ktoré sa zaviazali výrazne zlepšiť rovnocenné zastúpenie žien na najdôležitejších kreatívnych pozíciách vo filme alebo v programe festivalov. Ak bola história dodnes písaná prevažne mužmi, môžeme ju od dnes skúsiť prepisovať na his/herstóriu, ktorá bude v rovnakej miere zastúpená aj ženami. Kedy ak nie teraz, kto iný ak nie my.

 

Použitá literatúra:

– BUTLER, Judith: Trampoty s rodom. Aspekt, ROK?

– CVIKOVÁ, Jana; JURÁŇOVÁ, Jana: Feminizmy pre začiatočníčky – aspekty zrodu rodového diskurzu na Slovensku. Aspekt, 2009.

– FILOVÁ, Eva: Eros, sexus, gender v slovenskom filme. Bratislava: SFU, 2013.

– KOBOVÁ, Ľubica: red. Histórie žien: ako si ženy volebné právo vymohli. In ASPEKTin – feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 24/02/2016.

– LINKOVÁ, Marcela a STRAKOVÁ, Naďa: Bytová revolta: Jak ženy dělaly disent. Academia, 2018.

– MAYEROVÁ, Ingrid: Hľadisko ženy v slovenskom dokumentárnom filme. VŠMU – Inauguračná prednáška, 2014.

– PLÍTKOVÁ, Marcela: Ženy v slovenskom dokumentárnom filme. KINOIKON, 2001.

– ULMAN, Miro: Ženy v slovenskom filme. In Film.sk, 1/2019.

– WAGNEROVÁ, Alena: Žena za socializmu. Slon, 2017.

 

Zdieľať

Rozprávajte!
My budeme počúvať

Máte tip na zaujímavého pamätníka, ktorého životný spomienky nesmú zmiznúť? Napíšte nám na pamatnici@postbellum.sk

E-shop Memory of Nations –
Príbehy 20. storočia domov alebo na cesty

Natáčanie pamätníkov podporíte tiež nákupom kníh alebo CD s   pútavým rozprávaním na eshop.pametnaroda.cz

Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomáhajú zaznamenať životné osudy pamätníkov 20. storočia a rozprávať ich ďalej.