Časopis Príbehy 20. storočia

Divadelná Nitra 2019: Slobodné umenie verzus slobodný divák

Text zo štvrťročníka Príbehy 20. storočia s podtitulom „Kultúra (bez) cenzúry“ (4/2019)

text Zuzana Andrejco Ferusová, foto Ctibor Bachratý

Podoby slobody – taký bol podtitul Divadelnej Nitry 2019. Vyslovene sa núkal vzhľadom na tohtoročné okrúhle výročie Nežnej revolúcie a zároveň aj priliehavo zastrešoval témy, otázky a podoby divadelných inscenácií hlavného programu. No skôr ako sa zameriame na jednotlivé divadelné tituly, treba povedať, že festival nie je len šesť večerov strávených v hľadisku. Je to šesť dní naplnených množstvom podujatí, ktoré sa sústredia v divadle a jeho okolí – má potenciál pritiahnuť študentov, rodiny, divadelných profesionálov, ale aj konzervatívneho nitrianskeho diváka, dokonca aj úplne príležitostného, ktorý do divadla inak nezavíta. Vďaka pestrosti festivalového programu sme na tváre a tvary slobody mohli pozerať z najrôznejších uhlov, cez workshopy, kino, koncert, detské inscenácie, diskusie či cez nedeľný rodinný happening: hádzanie papierových lietadielok na námestí.

 

Sloboda – ako sme na tom?

Už tridsať rokov je sloboda pre nás zdanlivou samozrejmosťou. Hovoríme o nej často len vo floskulách, klišé, v toku bežných dní sa nad ňou zrejme ani špeciálne nezamýšľame. Citlivejšie vnímame možno len jej absenciu, teda neslobodu. Sme slobodní ako občania? Ako spoločnosť? Ako jednotlivci? Povedali by sme, že je Slovensko slobodná krajina, kde majú ľudia slobodné rozhodnutia v otázkach viery, sexuality, politiky? A čo sloboda slova? Demokracia ju velebí a v istom zmysle by ju mala (alebo aspoň chcela) aj garantovať, ale je to naozaj tak? Sú novinári slobodní? Sú slobodní umelci? Sme slobodní my, ktorí sa denne musíme orientovať v informáciách, vyhodnocovať ich pravdivosť, skúmať ich dôveryhodnosť, oddeľovať konšpirácie, hoaxy a propagandy rôznych skupín? Je to veľa otázok a odpovede môžu byť často zmätočné a nejasné, hranice pravdy a neprávd môžu byť často krehké a prestupujúce. Pozrime sa však, aké pohľady na slobodu ponúkli zahraničné divadelné súbory, ktoré vystúpili počas piatich festivalových dní v hlavnom programe.

 

Sloboda žánru:

Národní divadlo Praha – Sternenhoch

Hudobne, režijne i výtvarnou výpravou skvostná pôvodná opera Ivana Achera Sternenhoch otvárala festival, a hoci kládla na vnímateľa nemalé nároky, musím povedať, že to bola veľmi dobrá voľba. Divadelná Nitra sa za 28 rokov existencie už etablovala ako v mnohých ohľadoch divadelný trendsetter stredoeurópskeho regiónu, ktorý prináša často experimentálne, nečakané, divácky ťažšie uchopiteľné a umelecky náročné tituly. No kurátorsky nikdy nepoľavuje a drží kvalitatívnu úroveň úplne bez výnimiek. Otvoriť festival súčasnou operou spievanou v esperante môže aj napriek spomínanému vyvolať pochybnosť. Sloboda zo sloganu je pritom pri Sternenhochovi prítomná hneď v niekoľkých ohľadoch: ako sloboda na strane tvorcov, ktorí hosťujúcim predstavením v pražskom Národnom divadle viacnásobne prekročili jeho mantinely a vytvorili vo výsledku takú jedinečnú inscenáciu. A tiež na strane kurátorov DN – žáner súčasnej opery i žáner predlohy sú niečím, čo z mainstreamu celkom vytláča na okraj ich podivná exotickosť.

Spevácke výkony hlavných predstaviteľov, výrazný režijný rukopis režiséra Michala Dočekala, ale najmä úplne unikátna hudobná zložka, ktorá spojila tradičné nástroje komorného orchestra s analógovými syntetizátormi, to všetko robí zo Sternenhocha inscenáciu vyčnievajúcu z ostatnej produkcie posledných dvoch sezón.

 

Sloboda témy:

Komuna Warszawa – Svätá Špageta

Poľský nezávislý súbor Komuna Warszawa priniesol muzikál oblečený vo výrazných farbách a estetike komiksu Svätá Špageta. Hlavnou postavou bizarného príbehu je pes, ktorému sa zjaví Psia Mater (najvyššia inštancia Psieho náboženstva). Pod vplyvom tohto zážitku nedokáže ďalej znášať život v područí dvoch prázdnych indivíduí (svojich majiteľov, manželov pána a pani Starých), preto v amoku na nich zaútočí a zabije ich. Napokon sa stretne so psím pápežom a poletí do vesmíru. Presne protikladne k žánru muzikálu je táto inscenácia úplne minimalistická, veľmi konkrétna a symbolická, s výrazným svetelným dizajnom a scénografiou.

Scenárista Robert Bolesto o vzniku a špecifiku tejto inscenácie na festivalovej diskusii prezradil: „Vedeli sme od začiatku, že to bude muzikál a že to bude veľmi vulgárne. V predošlých prácach mi tá vulgárnosť chýbala – a tu, čím to bolo vulgárnejšie, tým sme sa cítili slobodnejšie.“

Prvotnú inšpiráciu tvorcovia získali z novín, z rozhovoru, v ktorom vyslanec Vatikánu hovoril o pláne kolonizovať inú planétu a priniesť tam kresťanstvo. Pre filmovú režisérku Agnieszku Smoczyńsku to bolo prvýkrát, čo režírovala v divadle. Na otázku, či nemali nejaké negatívne recenzie alebo kritické ohlasy v tlači, odpovedali, že ako nezávislé divadlo nemali veľa recenzií v zásadných periodikách, t. j. ich takmer nik nereflektoval. Ich publikum je naučené a prijíma podobné experimenty, bolo však aj pár odchodov divákov počas piesne, ktorá pomocou množstva vulgarizmov hovorí o tom, aké má pes sexuálne túžby.

 

Sloboda jednotlivca v kolektíve:

Hauptaktion – Druhý pokus o telovýchovu

„Môj názor je, že najlepšie je nechať hovoriť históriu samu za seba – ako v prípade nacistického obdobia,“ povedal v diskusii jeden z členov nezávislého nemeckého zoskupenia Hauptaktion na margo hlavnej idey ich práce, a to je aj výstižné verbalizovanie motivácie vzniku ich performatívneho predstavenia.

Na začiatku bol grantový program Rekonštrukcia a historiografia tanca v Nemecku, do ktorého sa tento mníchovský súbor zapojil. Vznikol tak Prvý pokus o telovýchovu, čo bola vlastne esej, ktorá sa venovala najmä historickým rekonštrukciám cvikov a cvičených zostáv.

Až následným krokom bolo vytvorenie performatívnej inscenácie Druhý pokus o telovýchovu, ktorý sme videli v Nitre. V ňom osem gymnastov, mužov aj žien, predvádza choreografiu a cvičebné zostavy z rôznych období nemeckej telovýchovy. No to je len jeden konkrétny scénický rozmer, dianie, ktoré sledujeme na javisku. Ďalšiu, rovnako autonómnu časť performatívneho predstavenia tvoria texty, ktoré performeri čítajú paralelne s tým, ako ich kolegovia cvičia na javisku. Dá sa povedať, že v istom zmysle tieto texty – rešerše, ktoré tvorcovia Hauptaktion vybrali počas výskumu – prekonajú aj predvádzané a stávajú sa hlavnou výpoveďou inscenácie. Práve prostredníctvom čiastkových svedectiev o tom, čo v tej-ktorej dobe predvádzanie cvikov znamenalo, aké malo ideologické pozadie či akou rétorikou sa toto umenie tela prezentovalo, tvorcovia totiž mieria k jadru veci: čo všetko nám môže pestovanie kultúry tela povedať o národe? Alebo aj širšie: aké sú vzťahy medzi jazykom, slovom a telesnosťou?

Od roku 1811 až dodnes sa totiž v Nemecku stretávame s fenoménom spoločného skupinového, až masového predvádzania cvikov na verejnosti (v našich končinách má asi najpriliehavejšiu podobnosť cvičenie spartakiády počas socializmu). Z predstavenia sa dozvedáme, že telovýchovné hnutie na podporu svojich myšlienok postupne využívali len v Nemecku rôzne – aj úplne protikladné – skupiny: Židovský spolok (1928), ženská feministická skupina, naturisti/FKK, robotnícky proletariát, neskôr najmä nacistické hnutie a premostenie sa našlo až do súčasnosti, keď Angela Merkelová pripisovala telovýchovnému hnutiu význam integrácie.

A v čom podľa tvorcov tkvie tajomstvo, prečo je gymnastika taká dôležitá pre toľko rôznorodých ideológií a skupín, ktoré sa cez ňu vyjadrujú? Ľudia si radi užívajú jednotu, byť súčasťou skupiny je pre nich niečo, čo je vždy uspokojivé, majú to radi.

 

(Ne)sloboda v Rusku:

Teatr. doc – Človek z Podoľska

Legendárny ruský súbor Teatr.doc, ktorý preslávil vo svete dokumentárne divadlo, prišiel tento rok na festival s inscenáciou pôvodnej drámy, ktorá je v Rusku veľkým diváckym hitom. Komickým a parodickým spôsobom vypovedá o perverzite moci, ktorá je, žiaľ, v tejto krajine stále veľkou témou a dotýka sa väčšiny obyvateľov.

Východisková situácia je jednoduchá: policajti zadržia mladíka cestou do práce a zatknú ho. Na stanici sa začína výsluch, no už skoro zisťujeme, že viac ako realistické stvárnenie príbehu budeme sledovať absurdnú hru, kde je všetko naopak. Policajti sú inteligentní, priateľskí a nápomocní, zatiaľ čo zatknutý mladík nie je nevinná obeť, ale odsúdeniahodné indivíduum.

Tridsaťročný Nikolaj totiž žije u matky, je rozvedený, má priateľku, ktorú nemiluje, vlastné mesto pokladá za zapadákov a neznáša ho – na živote jednoducho nevie nájsť nič pozitívne. Keď sa Nikolaj oprávnene pýta na dôvod zatknutia, odpoveď policajta je tiež absurdná: „Najskôr nám odpoviete na naše otázky a potom uvidíme, prečo sme vás zatkli.“ Nasleduje výsluch, pri ktorom sa Nikolaja spytujú, koľko má jeho región obyvateľov, ako vyzerá jeho dom, jeho okolie, cesta do práce… Namiesto fyzického mučenia a násilia používajú formu diskusie, no ani tá sa nevyhýba zosmiešňovaniu, ponižovaniu a nátlaku. Stačí malé zaváhanie a policajti hneď odhaľujú svoju absolútnu moc: „Mali sme ťa rozjebať na sračky a potom u teba nájsť biely prášok, päť gramov. A potom by sa ti začal nový život plný dobrodružstva a nám by to vylepšilo štatistiky.“ Jeden z policajtov vyberá spomínaný dôkazový materiál z poličky a predvádza ho na výstrahu. Vo výsledku však inscenácia predsa môže mať rozpačitý účinok: smejeme sa na toľkých vtipných situáciách, že sa vďaka tomu stráca z nášho zreteľa obludnosť systému – ostáva len humor.

 

(Ne)sloboda chudobného človeka

Stereoakt: Bez adresy – hra na tuláka

V Maďarsku udávajú súčasné štatistiky pomerne vysoký počet ľudí bez domova, ale čo je skutočne nebezpečným a hrozivým číslom, je veľké množstvo ľudí na pokraji chudoby – sú to ľudia, ktorí majú bývanie, ale žijú v nevyhovujúcich podmienkach, napríklad bez kúpeľne alebo majú dlžobu za nájomné tri a viac mesiacov. A v tejto situácii Orbánovo Maďarsko prijalo zákon – a nie je to len obyčajný zákon, ale ústavný –, že prebývať na ulici je nelegálne.

Predstavením nás sprevádza skutočná sociálna pracovníčka, ktorá denne pracuje s ľuďmi bez domova v Budapešti. Pozná preto všetky reálne okolnosti – koľko človek zarobí žobraním, aké komplikácie ho stretávajú, s kým sa väčšinou stýkajú, aké sú ich možnosti získať aspoň dočasný nocľah (ubytovňa, nocľaháreň), akú trasu denne musia prejsť (hygienik/sprcha, lekár, obed zadarmo). Režisér Martin Boross hovorí, že vláda jeho krajiny k tomuto problému pristupuje nesprávne: ľudí bez domova riešia, akoby boli prírodná katastrofa, ktorá sa udeje znenazdajky – nejakí ľudia sú „zrazu“ na ulici. Nie je vytváraný nijaký systém, ako s nimi pracovať, ako ich integrovať, pomôcť riešiť ich situáciu či nebodaj predchádzať tomu, aby ľuďom hrozilo takéto krajné riešenie.

Skupina Stereoakt pozvala na predstavenie všetkých vysokých štátnych predstaviteľov. Odpovedala im jediná poslankyňa, ktorá sa ospravedlnila, že nemôže prísť na premiéru, lebo v tom čase má termín pôrodu. Boli síce uverejnené nejaké články v novinách, ale politický dosah tento divadelný kus nemá nijaký. Režisér Boross hovorí: „Politický dosah by bol, keby sa ľudia rozhodli vo voľbách inak. Ale my nie sme politickí aktivisti.“

Ako v diskusii spomenul kurátor Ján Šimko, aj niektorí ľudia na Slovensku veľmi nostalgicky spomínajú na časy pred rokom 1989 a hovoria, že dovtedy tu problém bezdomovectva nebol – všetci mali prácu, všetci mali kde bývať. Podľa režiséra Martina Borossa je to tak aj v Maďarsku, ľuďom je smutno za socializmom, síce to nie vždy povedia nahlas, ale z výsledku volieb je to jasné. Pritom vždy boli tisícky ľudí v Budapešti bez strechy nad hlavou – väčšinou boli umiestňovaní do záchytiek alebo na lekárskej pohotovosti.

Predstavenie má rámec spoločenskej hry, je teda interaktívne, aj keď tvorcom slúži ku cti, že je naozaj citlivé a nenásilné – každý divák sa zapája len natoľko, koľko je preňho prijateľné. Tri skupiny divákov dostanú prideleného svojho protagonistu. Diváci v skupinách v priebehu hry rozhodujú o osude svojho avatara – či zoberie prácu, alebo ostane žobrať, ako sa zachová v tej-ktorej situácii. Výsledky rozhodnutí sa hneď zrkadlia nielen na finančnom obnose, ale aj na zdraví človeka bez domova. Divák sa tak stáva strojcom šťastia i nešťastia zverenej osoby bez domova, čo je sugestívne, no treba povedať, že väčšinou najmä frustrujúce, len v krátkych momentoch uspokojivé. Silné sú divadelné vstupy trojice protagonistov, v ktorých sa konfrontujú s nejakou vyhranenou situáciou – najmä pri ženskej hrdinke cítime, že je toto divadelné stvárnenie zámerne eufemizované a v skutočnosti sa ženy bez domova (bezbrannejšie aj z fyzického hľadiska) stávajú veľmi často terčom útokov rôzneho druhu. Po skúsenosti, keď so „svojím bezdomovcom“ prežíva divák pomyselné štyri mesiace na ulici a prekonáva s ním rôzne prekážky, dostane každý divák na záver do ruky list, ktorý napísal skutočný človek bez domova a hovorí o tom, aké konkrétne formy pomoci môže realizovať každý z nás. Je to možno menej umelecká, ale dokonale návodná „call to action“ bodka za dvoma hodinami, ktoré sme uprostred tejto problematiky zažili.

Zdieľať

Rozprávajte!
My budeme počúvať

Máte tip na zaujímavého pamätníka, ktorého životný spomienky nesmú zmiznúť? Napíšte nám na pamatnici@postbellum.sk

E-shop Memory of Nations –
Príbehy 20. storočia domov alebo na cesty

Natáčanie pamätníkov podporíte tiež nákupom kníh alebo CD s   pútavým rozprávaním na eshop.pametnaroda.cz

Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomáhajú zaznamenať životné osudy pamätníkov 20. storočia a rozprávať ich ďalej.