Dokumentujeme

Príbehy

Biskup povedal: Táto huslistka a jej deti nesmú zahynúť

Erika Brániková už ako dieťa zažila boj o život – s mamou, známou huslistkou, a bratom sa museli doslovne skrývať pred nacistami aj keď konvertovali na kresťanstvo a mali oporu aj vo vyšších katolíckych kruhoch. Hlavne pobyt na fare v obci Motyčky bol neustálym strachom o holý život.

Po vojne jej zasa hádzali pod nohy polená komunisti, najprv pre „buržoázny“ pôvod a potom pre emigráciu exmanžela, syna a brata, účastníka SNP.

Prečítajte si príbeh ženy, ktorú nezlomili ani dve totality.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Emil Letko bol pri seleckej tragédii: 39 mužov sa nevrátilo z koncentrákov a gulagov

Nacisti sa pomstili občanom Selca za pomoc účastníkom SNP. Selčania totiž ukrývali mnohých partizánov, ale aj Židov, ktorí s ostatnými obyvateľmi nažívali svorne a po dobrom. Z dediny 30. 11. 1944 odvliekli 160 mužov vo veku od 16 do 60 rokov, 39 sa nevrátilo. Niektorých Rusi po prepustení z koncentrákov odvliekli rovno do gulagov. Celkovo po tých, ktorí sa nikdy nevrátili, zostalo 22 vdov a 34 nezaopatrených detí a nešťastní rodičia. Selecká tragédia zasiahla každú rodinu.

Očitým svedkom seleckej tragédie bol Emil Letko, ktorý mal v tom čase 11 rokov.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Výtvarník Milan Dobeš ešte ako študent zažil prvé mocenské opatrenia komunistov, ktorí si v tom čase uzurpovali moc a tiež znárodnenie rodinného podniku. Po maturite sa mu vďaka štastiu a talentu, napriek nepriaznivému kádrovému posudku, podarilo nastúpiť na VŠVU. Tam tiež prebiehali čistky a Dobeš tvrdo pracoval, aby patril medzi najlepších a nemali ho dôvod vyhodiť. Dokonca sa mu podarilo vycestovať do Francúzska a v roku 1955 vyhral cenu v Moskve.

Jeho tvorba sa však stávala čoraz abstraktnejšou, bol pionierom kinetickej tvorby, využívajúcej objekty v priestore a optické prvky. Inak povedalé, jeho tvorba sa stala neprijateľnou pre vládnucu garnitúru. To načas prerušili až 60. roky.

Po nástupe normalizácie sa stala paradoxná vec – vo svete bol Dobeš vychvaľovanou hviezdou a doma sa o jeho tvorbe viacmenej mlčalo.

Prečítajte si jeho príbeh.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

 

Alica Grofová-Chladeková dosiahla historické športové úspechy, ktoré komunisti prehliadali

Československa v stolnom tenise. Najväčší úspech dosiahla v roku 1973, keď na majstrovstvách sveta v Sarajeve získala historické striebro v dvojhre žien a bronzovú medailu s Josefom Dvořáčkom v zmiešanej štvorhre. Komunisti však jej úspechy prehliadali.

Počas svojej kariéry sa však nevyhla ani nátlaku straníckych funkcionárov a vypočúvala ju Štátna bezpečnosť.

Ešte pred pádom komunistického režimu totiž dostala ponuku z Rakúska, kde opäť začala aktívne hrávať stolný tenis. Najmä vďaka predošlým úspechom jej režim povolil vycestovať do zahraničia a vybavili jej víza. Tri roky dokonca hrala prvú ligu a stala sa ťahúňom družstva. Následne v Rakúsku zostala aj trénovať.

To všetko však Alica robila popri zamestnaní, pričom sama mala dve malé deti. Počas jej pôsobenia v zahraničí si ju raz zavolali na vypočúvanie príslušníci Štátnej bezpečnosti. „Pýtali sa ma, čo a kde som v Rakúsku videla, a musela som im sľúbiť, že budem sledovať, čo sa deje na hraniciach, a informovať ich.“

Štátna bezpečnosť ju zároveň nechala sledovať. Po prvotnej skúsenosti bola natoľko vydesená, že sa príslušníkom ŠtB vyhýbala, ako vedela. Sama tvrdí, že by nebola ochotná donášať, ani keby ju mučili.

Príbeh pamätníčky sme zaznamenali vďaka spolupráci a finančnej podpore Nadácie Tipsport.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Reprezentantka ČSSR: Do zahraničia s nami lietali aj ŠtBáci

Športovci predstavovali v zadrôtovanom východnom bloku špecifický problém pre komunistický režim. Ich zameranie vyžadovalo medzinárodnú konfrontáciu, zápolenia v cudzine a uľahčovalo emigráciu.

Potenciálna „protispoločenská činnosť“ so sebou prinášala zvýšený dohľad Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Svoje o tom vedela i NATAŠA LICHNEROVÁ-DEKANOVÁ, československá reprezentantka v basketbale, strieborná z Majstrovstiev sveta v Brazílii 1971.

Príbeh pamätníčky sme zaznamenali vďaka spolupráci a finančnej podpore Nadácie Tipsport.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Anna Chmelková Blanáriková: splnené aj nesplnené sny našej najlepšej šprintérky

Prvý seniorský titul dostala naša najlepšia šprintérka ANNA CHMELKOVÁ BLANÁRIKOVÁ ako šestnásťročná, nasledoval slovenský rekord a československý juniorský rekord. Nominovali ju na olympiádu v Tokiu, ale otehotnela a ani druhýkrát sa do Tokia nedostala kvôli bojkotu Univerziády. Aj úspešným športovcom, ktorí reprezentovali vtedajšie Československo, režim hádzal pod nohy polená.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Za vojny zachraňovali partizánov, po vojne ich vyrabovali boľševici

Natália Lassovská Krnáčová rozpráva, ako žili elity v totalitách. Na jej životnom príbehu možno ilustrovať nielen to, ako násilné presadzovanie ideológií ničí nielen životy jednotlivých osôb a rodín, ale aj ako odstránilo elity a osobnosti, ktoré tvoria chrbticu spoločnosti.

Vojnu sa tejto skvelej rodine podarilo so šťastím prežiť a ešte aj pomáhali francúzskym partizánom, pri znárodňovaní prišla rodina Lassovských o všetko. Nad to sa dá povzniesť len cestou odpustenia.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Trnavské divadlo bolo v 70. rokoch síce aj pre deti, ale stalo sa miestom slobody a tajnej reči, spomína Nvota

Režisér a herec JURAJ NVOTA počas normalizácie pôsobil v populárnom trnavskom Divadle pre deti a mládež. Repertoár predstavení, ktoré realizovalo čiastočne mimo dosahu komunistickej cenzúry, ponúkal divákom šifrovanú spoločenskú kritiku. Divadlu sa reálne darilo hrať aj scény či kusy, ktoré neboli v súlade s kultúrnou politikou komunistov, ba boli priam rebelské.

S trnavským divadlom spolupracovali mnohé osobnosti, ktoré sa tešili zo slobodomyseľnej atmosféry: Lasica a Satinský, Jaro Filip, režisér Blaho Uhlár a ďalší.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Na okupáciu som sa nemohol nečinne prizerať, tlačil som letáky, spomína na August ’68 Ladislav Kmetík

Osud LADISLAVA KMETÍKA je príbehom talentovaného a energického človeka, ktorému komunistický režim zobral akékoľvek kariérne možnosti. Oporou mu bola len jeho neochvejná viera.

Kmetík dostal averziu voči komunistickému zriadeniu už ako malý chlapec, keď videl, čo komunisti robili jeho rodine počas krutej kolektivizácie v 50. rokoch minulého storočia. Otca pre pár hektárov kamenistej severnej pôdy považovali za kulaka. Zhabali mu majetok a donútili pracovať v družstve, kde dostával pár korún za deň, čo zďaleka nepostačovalo na uživenie rodiny. Dôsledky kádrového posudku rodičov dopadli aj na ich deti. Sestru, ktorá sa učila za cukrárku, vyhodili z učňovky.

Po škole sám narážal na systém ako veriaci, pretože tí boli ostro sledovaní bezpečnostnými zložkami. A keď sa ešte takýto človek rozprával s priateľmi o kritických témach, bol to už jasný dôkaz viny. Našťastie, bolo to už v období, kedy neboli následky fatálne.

Po okupácii v roku 1968 sa aktívne zúčastňoval na odboji – odvážne rozvážal letáky, plagáty atď. V období normalizácie ho za to odsúdili. Na pobyt v želiezovskom väzení spomína: „Na Štedrý deň sme mali vyhlásený poplach a pokyn na nástup. Nestihli sme si obuť ani ponožky, len čižmy. Vonku bolo mínus 12 stupňov a nás tam nechali stáť na nástupe od deviatej večer až do piatej rána. Chceli nám pripomenúť, že sme nič, aj v takýto požehnaný deň.“

Svojim peklom si však neprešiel len Ladislav vo výkone trestu, ale aj jeho manželka, ktorá sa razom ocitla v nemilosti režimu. Ostala s tromi malými deťmi úplne bez prostriedkov. Kvôli jej kádrovému profilu ju nechceli zobrať do žiadneho zamestnania, deti ani do škôlky. Vtedy sa ukázalo, že aj v ťažkej normalizačnej dobe sa našli dobrí a citliví ľudia, keď v Ladislavovom podniku urobili zbierku, aby pomohli jeho manželke v bezvýchodiskovej situácii.

V 70. rokoch vybudoval družstevný podnik Agrostav, ale kádrový posudok mu znemožňoval kariérny postup, tak sa zamestnal v Slovenskom Rybárskom zväze.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Michal Murin: matematik a performer, ktorý zvyšoval rezistenciu proti režimu gestami

Michal Murin je jeden zo zakladateľov performance artu na Slovensku. S kultovým divadlom Balvan bol protirežimovou opozíciou aj bez slov a stalo sa akýmsi etalónom pohybového divadla. Po revolúcii sa tento vyštudovaný matematik naplno vložil do služieb umenia.

Už ako dieťa spoznával defektnosť komunistického režimu. Napríklad, že hoci Rusín, bol evidovaný ako Ukrajinec, lebo Rusíni boli ako národnosť zakázaní. K jeho svetonázoru prispel aj otec. Aj vďaka nemu pochopil, že zmena, ktorú signalizovalo hnutie Solidarita v Poľsku, bude vážna.

Už za totality čítal undergroundové publikácie, ktoré vydávala hlavne česká Jazzová sekce a nadväzoval písomný kontakt so západnými kultúrnymi inštitúciami.

Divadlo Balvan bolo zjavením. Tým, že sa nepoužívali slová, sa nemali ŠtBáci čoho chytiť. Tvorba divadla bola slobodná. Scenáre predstavenia aj hudbu komponovali samotní členovia súboru a ich predstavenia nepodliehali ideologizácii. Divadlo bolo natoľko novátorské, že slovenská teatrológia nedisponovala terminologickou bázou ani informáciami, ktoré by vedeli pomenovať, čo vlastne predstavuje. Abstraktná forma divadla bola multiinterpretačná.

Murín sa cielene a za pomoci ľsti záčastnil sviečkovej demonštrácie, aj keď prístupové ulice boli zablokované. Po revolúcii dostal výpoveď a zvažoval emigráciu, ale ostal kvôli umeniu a performáciami bojoval aj proti mečiarizmu. Doplnil si umelecké vzdelanie, v roku 2012 bol habilitovaný na docenta výtvarného umenia a posledné roky sa venuje pedagogickej činnosti. V minulom roku bol vymenovaný za profesora.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Išiel len na obed a skončil na novembrovom pódiu. Z VPN odišiel, keď z hnutia začala vznikať politická strana

MAŇO LACKO, zakladateľ letného umeleckého tábory Letavy, divadelník, hudobník, maliar, pedagóg, aktivista:
„Vlastne zisťujeme, že sme tridsať rokov po revolúcii a je to skoro to isté ako za Mečiara. Tak, kam sme sa dostali?“

Marian Lacko sa od malička túžil stať maliarom. Nakoniec mu však učarovalo divadlo, ktoré spočiatku nebral príliš vážne. Po gymnáziu, kde pôsobil štyri roky v Divadle poézie, chcel s hraním skončiť.

Keď začal v roku 1981 navštevovať Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici, mal v pláne zdokonaľovať sa v maľbe. Jeho spolužiačka ho však tajne prihlásila do univerzitného divadla KNAP (Klub nádejných amatérov pedagógov). A tam prišiel na to, že divadlo a vôbec umenie je obrovský nástroj na sebavyjadrenie, cez ktorý môže prezentovať svoje názory na dianie v krajine a kritizovať (aj keď nepriamo) komunistický režim.
Marianovým prvým otvoreným protestom proti režimu bola jeho diplomová práca „Divadlo života“ (1986), ktorá pojednávala o fakte, že sa ako ľudia celý život maskujeme. Vždy podľa toho, s kým, kde a za akých okolností sa stretávame.

Samozrejme, narážal na komunizmus, v ktorom bolo maskovanie dôležité – človek musel pred režimom pôsobiť dôveryhodne. V závere práce upozornil, že ju môžu hodnotiť iba ľudia bez masiek.

Predsedníčka strany na Katedre výtvarnej výchovy navrhla prácu vôbec neprijať. Predseda komisie, profesor Ivan Plintovič, však po obhajobe, kedy ostatní členovia komisie ostali mlčky sedieť, vstal a vyhlásil: „Porozmýšľajme, či tento mladý človek nemá pravdu,“ a začal Mariana obhajovať. Nakoniec odišiel z obhajoby s jednotkou.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Rodina Anny Mandelíkovej bola obeťou fašistov aj komunistov

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Anna Mandelíková sa narodila židovskému otcovi a kresťanskej mame. Ich vzťah od začiatku narážal na nepriazeň okolia. Annin otec bol ako staviteľ pre slovenský štát dôležitý a tak dostal výnimku z deportácií, aj keď pôvod mu dali pocítiť. Jeho súrodenci a rodičia také šťastie nemali. Týždeň po Anninom narodení odvliekli dve otcove sestry, nasledovali rodičia a napokon traja bratia, najmladší vo veku štrnásť rokov. Všetci zahynuli v Auschwitzi. Dve sestry sa zachránili útekom do Anglicka. Hostinec, ktorý vlastnili otcovi rodičia, zhabali arizátori.

Po vypuknutí SNP sa otec zúčastnil povstania. Anna s matkou a staršou sestrou zatiaľ bývali v podnájme u rodiny, ku ktorej sa neskôr nasťahovali aj vojaci Werchmachtu. Po potlačení povstania sa otec schovával v rôznych úkrytoch, dokonca si vyhĺbil skrýšu pod búdou pre psa.

Po vojne sa jej otec politicky angažoval a uveril komunistom. Keď komunisti po roku 1948 zavŕšili prevrat, začalo obdobie vykonštruovaných procesov a perzekvovania, vychádzajúceho z antisemitizmu. Takto zavreli aj Anninho otca. Udali ho pravdepodobne bývalí gardisti. Z uránových baní sa vrátil zlomený a zamĺknutý, nikdy sa už celkom nezotavil. Bol rehabilitovaný až v roku 1968.

Anna vyštudovala Pedagogickú fakultu a začala sa venovať práci s deťmi, bola trénerka a učiteľka telocviku. Za svoj pedagogický prístup vo vzdelávaní detí a mládeže dostala niekoľko vyznamenaní. Dnes žije v domove seniorov a maľuje obrazy.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Sestra Mária Nonnata Vrbová: vyviezli nás na pole a tam sme vyberali repu. Aj na Štedrý deň

„Sestričky ma volali, aby som šla k nim, že budem študovať a budem potom učiť, ale mňa priťahovali chudobní, viete, takí opustení ľudia.“ Mária spomína, že odmalička mala vzťah k chudobným a chorým, konkrétne si vybavuje miestnu starenku a slepého vojnového veterána, ktorým chodila pomáhať.

Do rehole vstúpila ako 18-ročná. Vždy ju lákala pomoc chudobným a opusteným. V tom čase akurát prevzali moc komunisti a začali represie – na jar v roku 1950 akcia K, pri ktorých boli mužskí rehoľníci vyvezení z kláštorov, čo znamenalo de facto likvidáciu mužských reholí a zákaz ich činnosti.

V lete sa konala podobná „Akcia R“, namierená na ženské rehole, spočiatku sa však ešte nedotkla sestier pracujúcich v zdravotníctve, sociálnych službách a školských zariadeniach pre postihnutých.
Mária, už ako sr. Nonnata, v roku 1950 pracovala v nemocnici v Bratislave. Hrozilo, že budú sestričky prepúšťať, a tak si ju zavolal predstavený a opýtal sa, či si je istá, že chce byť sestričkou. Istá si bola. „Tak ma dali z Bratislavy do Pezinka, lebo vraj zo psychiatrie nebudú tak skoro brať, že tam môžeme pracovať. Tak som v Pezinku pracovala až do roku 1962.“
Nedostatok kvalifikovaného personálu bol hlavným dôvodom, prečo mohli rehoľné sestry zotrvať v nemocniciach dlhšie. Na pezinskej psychiatrii pracovala sr. Nonnata ako vrchná sestra na oddelení. Počas jej pôsobenia si zároveň dopĺňala znalosti z psychológie, ktoré pri práci potrebovala.

Postupne ich však nahrádzal oveľa menej kvalifikovaný personál a sestry odviezli na polia, kde vykopávali zemiaky aj zo zmrznutej zeme na Štedrý deň a umývali sa v sudoch. Nonnate ponúkali návrat do Pezinka, ale len pod podmienkou, že tam pôjde v civile. To dôrazne odmietla.

Po oteplení v roku 1968, kedy sa Nonnata začala venovať práci s mládežou, komunisti zasa pritvrdili, ale niektorí papaláši jej potajomky nosili svoje deti, aby ich pripravila na prvé sväté prijímanie.

Práci s mládežou sa napriek vysokému veku venuje dodnes.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ako dieťa kulaka nemal nárok na teplý obed, v Amerike bol Ján Gadžo úspešný

Do života rodiny JÁNA GADŽA už v detskom veku vstúpila násilná kolektivizácia. Jánovi starí rodičia zarobili v Amerike peniaze a vybudovali si gazdovstvo. Jeho rodičom komunisti tento majetok, ktorý usilovne zveľaďovali, násilne zobrali a brali im aj úrodu, mlieko a vlastne všetko. Deti doslovne hladovali a ani v škole nemali, ako deti kulakov, nárok na teplý obed. Otec však do družstva nevstúpil.

Keď v roku 1965 prišiel na návštevu strýko z Ameriky a nakrúcal si okolie z hradu Brekov, zobrali ho vojaci a označili za špióna. Vtedy sa Ján Gadžo rozhodol, že chce z Československa odísť. Spolužiaci, ktorí sa o jeho úmysloch dozvedeli, ho však nahlásili a Jánovi „našili“ vykradnutie zbrojnice.
Emigrovať sa mu podarilo až na tretíkrát a bolo to vždy dramatické. Napokon sa cez utečenecký tábor Traiskirchen dostal do USA a tam sa cez veľmi skromné roky vďaka svojej pracovitosti uplatnil viac než dobre: S manželkou založili firmu na orechové záviny – Andrej’s Potica. Svoje produkty distribuovali po celých Spojených štátoch a dostali sa aj do cateringu Václava Havla počas jeho návštevy Sokola v Minnesote.

Na jar 2019 sa aj s manželkou presťahovali na Slovensko, za svojimi koreňmi. A vraj už Amerika nie je to, čo bývala.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Rastislav Šenkirik: Zmenu chceli všetci vrátane komunistov, ktorí rýchlo prevracali kabáty

„V Detve sme videli, ako spanikárený, unavený ruský vojak samopalom zastrelil dvoch ľudí, ktorí vykrikovali a hádzali po tankoch kamene,“ spomína na dramatickú a formujúcu epizódu zo svojho detstva jeden z ľudí Novembra Rastislav Šenkirik. „Stalo sa to pri autobusovej zastávke na hlavnej ceste. Bol to pre mňa šok, pretože ľudia v tomto partizánskom kraji to brali ako začiatok vojny. Všetci sa vyľakali a všetci sa rozhovorili. Zrazu bol pretlak informácií o tom, že komunizmus vôbec nie je ružový, že 50. roky boli beštiálne, že v každom dome bol partizán, len v niekoľkých domoch boli ľudáci a gardisti a tí potom obrátili kabáty a sú z nich papaláši.“

Šenkirik nie je slávna postava tribún, ale o to dôležitejšia bola jeho systematická práca, ktorú ako vzdelaný polyhistor urobil pre spoločnosť – od novembra až po súčasnosť.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Sr. Ľudmila Kalafutová: „Takmer každé zlo ma svoju príčinu, len treba nazrieť človeku hlbšie do duše.“

„Keď človek ustúpi zo svojich zásad raz, spraví to znova a zakrátko sa ocitne v kruhu, z ktorého už nikdy nevyjde von,“ hovorí sestra Ľudmila Kalafutová, odvážna žena, ktorá celý život slúžila dobru a pomáhala ľuďom napriek ústrkom či priamo teroru režimu. Prečítajte si jej príbeh, ktorý bol zaznamenaný vďaka spolupráci so Slovenskou katolíckou charitou.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Mikuláš Huba: Je fantastické, že sme znovu získali slobodu, ale pred slobodou drancovania chcem varovať

Od mladých liet ho to ťahalo do prírody. Dnes je legendárny ochranár, environmentalista a geograf. S Mikulášom Hubom, ktorého od detstva prezývajú Maňo, spolupracovali takmer všetci ľudia revolúcie. Idey spoločenských zmien, ktoré predznamenávala okrem iného aj súbor odvážnych štúdií Bratislava/nahlas, vznikali aj v lone prírody, kde hľadali Maňo a jeho priatelia azyl pred režimom.

Svoj ochranársky naratív nikdy nezradil, či už počas svojej krátkel politickej kariéry, alebo ako vedecký pracovník SAV. Už z revolučnej tribúny varoval pred slobodou drancovania, čím preukázal jasnozrivosť. Patrí medzi najväčšie autority v oblasti ochranárstva.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Výtvarník Daniel Fischer: Po revolúcii bol veľmi prekvapený, koľkí kolegovia spolupracovali s ŠtB

Výtvarník Daniel Fischer zažil streľbu ruských vojakov 21. augusta 1968 priamo v uliciach. Skúsenosť s uvoľňovaním pomerov v tomto roku bola pre neho krátka, ale kľúčová. „Dodnes cítime dôsledky toho, ako sa vtedy otvorili pozície vedúcich postov na všetkých úrovniach spoločenského života pre odborne druho- až treťotriednych ľudí, ktorí sa morálne dotýkali dna,“ hovorí. „Nekvalifikovaní a nekompetentní ľudia sa zmocnili tejto krajiny a exploatovali, čo sa dalo. Na to nemožno zabudnúť.“

Fischer bol v nemilosti režimu, neskôr sa občas sa pohyboval v akejsi „sivej zóne“ – niečo mohol, niečo nie, ale na výsluchy ho eštébáci volali pravidelne. Patrí k tým, ktorí boli už pred revolúciou pripravení na zmeny, bol jedným z ľudí Novembra a po revolúcii sa zaslúžil o nové smerovanie VŠVU.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Bankár Markovič bol väzňom dvoch režimov, manželku komunisti dohnali k samovražde

Ľubica Droppová patrí medzi najvýznamnejších etnológov druhej polovice 20. storočia. Vyrastala v kultivovanej rodine plnej lásky. Otec Karol Markovič bol bankár a mama Viera, rodená Záturecká, spisovateľka. V Banskej Bystrici k ním chodili na návštevu významné osobnosti ako Ján Kostra, Viliam Záborský, Emil Boleslav Lukáč, Ján Smrek a ďalší a vznikol u nich literárny salón, kde sa preberalo umenie a politika.

Otec sa zapojil do príprav Slovenského národného povstania. Po jeho vypuknutí sa stal zástupcom povereníka financií a hlavným riaditeľom povstaleckej bankovej centrály. Zabránil aj odvlečeniu slovenského zlata do Nemecka. Podarilo sa mu aj zakamuflovať zlato a šperky, ktoré štát zhabal počas arizácií židovského majetku. Nemci ho dolapili a s veľkým šťastím sa mu podarilo prežiť Mauthausen.

Po skončení vojny tomuto slovenskému hrdinovi jemu a jeho manželke pripravili skutočné peklo komunisti.

Viac sa dozviete v príbehu.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Rudolf Sikora: Výtvarník, ktorý otvoril Umeleckú besedu pre nežnú revolúciu

Výtvarník Rudolf Sikora vraví, že už ako dieťa mal schopnosť rozoznať, čo je správne. Už odmlada sa mu priečili obe totality (o slovenskom štáte vedel od otca) a uvoľnenie v 60. rokoch bral ako vyslobodenie, nanešťastie, závan slobody bol veľmi krátky a sloboda ostala znásilnená ruskými tankami. Neemigroval, pretože sa bál, že by sa režim mstil na rodine a pociťoval, že je jeho rukojemníkom.
V roku 1970 zorganizoval doma 1. otvorený ateliér. Prezentovala sa v ňom tvorba 19. výtvarníkov, ktorí v tej dobe nemohli vystavovať. Za to si vyslúžil pozornosť ŠtB a bol de facto vyradený z oficiálnych výtvarníckych kruhov. Do milosti súdruhov sa vďaka Miroslavovi Válkovi čiastočne dostal až v roku 1988, ale aj to bral ako príležitosť na provokačný performance.

Neprehliadnuteľný búrlivák s mocným hlasom doslova otvoril umeleckú besedu pre prvé schôdzky, pretože do nej zvolal ľudí už 19. novembra ráno – v tomto priestore mal totiž výstavu po dlhých rokoch a navyše plánoval stretnutie pri výročí 1. otvoreného ateliéru. Vrenie v Umeleckej besede sa potom vylialo na námestia.

Prečítajte si ako to pokračovalo a celý príbeh Rudolfa Sikoru, jedného z ľudí, ktorí tvorili étos Nežnej revolúcie.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Eva Galbavá – Sr. Notburga: Behom roka sa balila trikrát, ako jej režim prikázal

Rehoľné rády boli pred rokom 1989 nepriateľmi komunistov a tak sa k nim aj správali. Bežnou praxou bolo šikanovanie a neustály presun sestier z miesta na miesto, z profesie do profesie. Rádové sestry všetky ústrky a akcie, koordinované vládou, znášali pokojne a pokorne a navyše sestry, pracujúce v zdravotníctve boli nenahraditeľné.

Prečítajte si príbeh sestry Notburgy, ktorá slúžila ľuďom, aj keď systém bol proti nim. Príbeh pamätníčky bol zaznamenaný v spolupráci a vďaka finančnej podpore Caritas Slovakia – Slovenská katolícka charita

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Nebol politickým človekom, do Nežnej sa však zapojil. Pred nacionalistickými vášňami po rozpade republiky sa vrátil na Moravu

Josef Hladík vyrastal v Břeclavi v nepolitickej rodine. Jeho vlastnou nepolitickosťou otriasla sovietska okupácia v roku 1968. V roku 1972 sa priženil na Slovensko, do Levíc a začal popri zamestnaní študovať, je absolventom Právnickej fakulty UK v Bratislave. V 70. rokoch mu do USA emigrovala sestra čo tajil aj pred vlastnými deťmi, lebo režim bol nepriateľský aj k rodinám emigrantov.

V roku 1989 odmietol ako personalista jadrovej elektrárne Mochovce prepustiť signatárov petície iniciatívy Charta 77 aj za cenu, že sám dostane výpoveď, pretože neporušili pracovnú disciplínu. Do toho prišla revolúcia a nadvláda komunistov sa skončila.

Hladík sa stal jednou z osobností Novembra v Leviciach. To vtedy znamenalo veľkú občiansku odvahu, hlavne v malých mestách kde každý každého. Josef si spomína, ako ich súdruh okresný tajomník strany na stretnutí oslovil: „Vážení priatelia a nepriatelia,“ čo naznačuje, kde by sa ocitol, keby revolúcia nedopadla porážkou komunistov. Ako prvý v okrese Levice dal návrh na odvolanie prezidenta Husáka a zaslúžil sa o odpolitizovanie závodov.

Skoro po revolúcii sa začali šíriť po Slovensku nacionalistické myšlienky a neskôr nastúpil mečiarizmus. Josef sa s rodinou v roku 1992 odsťahoval na Moravu, ale na Slovensko nikdy nezanevrel.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Scenáristka Milena Jelinek: Stálo mi za to ukázať komunistom, že nemajú posledné slovo

Pre účasť na antikomunistických protestoch ju prezident Antonín Novotný označil za personu non grata a v roku 1961 emigrovala z Československa. Po Nežnej revolúcii sa do Česka vrátila svojím filmom Zapomenuté světlo.

Milena Jelínková je nielen zaujímavá umelkyňa, ale aj nevšedná osobnosť. Už v tínedžerskom veku sa nevedela vyrovnať s komunizmom a ako trinásťročná sa pokúsila emigrovať.

Študovala na FAMU a scenár jej filmu Snadný život predznamenával českú novú vlnu, aj keď vo výsledku prešiel mnohými zásahmi. S budúcim manželom, Američanom Bedřichom Jelinkom ju zoznámil Miloš Forman. Padli si do oka. Ich písomnú komunikáciu sledovala ŠtB.

Stala sa disidentkou v čase, keď ešte disidenti neboli. Keď Milena chcela ísť do USA za svojou láskou, jej povolenie vycestovať podpísal sám prezident J. F. Kennedy.

Ako to dopadlo a aký bol Milenin život a zmýšľanie po roku 1989? Prečítajte si jej príbeh.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Sestra Bonavita: Komunistický režim nás držal v izolácii

Príbeh sestry Bonavity je príbehom zasvätenej ženy žijúcej v časoch, v ktorých boli rehoľné spoločenstvá tŕňom v oku režimu – z obyvateľstva chcel mať jednoliatu poslušnú masu.

Počas stredoškolských štúdií začala inklinovať k duchovnému životu. Nastupujúca komunistická moc však čoraz viac kontrolovala cirkvi a postupne sprísňovala podmienky fungovania pod hrozbou rozsiahlych perzekúcií. Obliečku (prijímanie rehoľného rúcha) musela podstúpiť tajne a hrozila jej deportácia počas „akcie R“ zamierenej proti kláštorom.

Bola zdravotníčkou, čo ju zachránilo pred postihmi. Rehoľné sestry – zdravotníčky boli pre režim lacná pracovná sila, ale aj tak ich držal v izolácii a bola aj na výsluchoch kvôli vymysleným obvineniam. Od roku 1968 žila v tzv. charitnom dome, no sestrám bolo zakázané opúšťať kláštor, stýkať sa s ľuďmi či chodiť medzi bežných ľudí do kostola. Každá návšteva v kláštore sa musela dôkladne evidovať a vysvetľovať. V roku 1983, keď prebiehala tzv. Akcia Vír v rámci likvidácie františkánskych reholí, ktoré tajne vysväcovali nových členov, doľahli sprísnené opatrenia aj na kláštor v Hronskom Beňadiku.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Bojoval v Povstaní, s partizánmi vyhadzoval do vzduchu mosty a koľajnice

Jaroslav Prokop sa narodil na Orave, ale jeho otec bol Čech zo Šumavy a na Orave veľmi radi Čechov nemali, lebo boli najmä katolíci a ľudáci. Po vzniku Hlinkovej gardy boli napätia ešte citeľnejšie. Podobné skúsenosti mal z návštevy Sudet, kde bolo veľa nacistov a členov Hitlerjugend, s ktorými sa ako 12-13-ročný žiak bíjaval.

Jeho otec zomrel nečakane. Najbolestivejšie pre rodinu bolo, že katolícky farár zosnulého nechcel pochovať. Ako dôvod si našiel to, že s manželkou, ktorá bola evanjelička, vychovávali synov v protestantskej viere. Nemohol ho prísť pochovať ani brat Ferdinand. Ten sedel na Pankráci po tom, ako ho zatkli za jeho podporu študentských protestov v Prahe. Z väzenia sa už von nedostal. Cez vojnu ho previezli do Dachau a tam bol v štyridsiatom druhom popravený.

Za slovenského štátu robil Jaroslav Prokop a jeho kamaráti akcie proti ľudákom, strhávali im plagáty a písali rôzne heslá. Po vypuknutí SNP sa okamžite hlásil do armády. V prvých akciách bol nasadený ako pomocník guľometčíka a bojoval v okolí Hruštína, kde skupina prepadla nemecký konvoj. Nedokázali však odolávať nemeckej presile. Po peripetiách sa dostal do oddielu kapitána Jegorova, kde ako zázrakom vyviazol z pasce, ktorú nachystali Nemci a prežil veľmi krvavú streľbu. Chcel sa dostať na Oravu, tam sa však už rozšírilo, že sa patrí k partizánom a nemohol sa vrátiť, pridal sa preto k oravsko-liptovskej partizánskej skupine Signál a vyhadzoval do vzduchu mosty a železničné koľaje.

Po vojne sa režim otočil proti nemu a dokonca dostal dvojročný nepodmienečný trest ako protisocialistický živel.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

V Košiciach mali v novembri 1989 bližšie k Prahe, namiesto VPN založili Občianske fórum (príbeh Petra Neuwirtha)

 

Peter Neuwirth vyrastal v multikultúrnych Košiciach (s jedným bratislavským intermezzom) v rodinnom zázemí, ktoré nebolo komunizmu naklonené. Viacerých jeho príbuzných režim stíhal alebo prišli o majetky.

August 1968 bol koncom krátkeho sna o slobode a so spolužiakmi začali rebelovať. Normalizácia ich však „upratala“. Na vojenskej službe dostal jeho spoluvojak z Prahy balík s jedlom, v ktorom bol skrytý text Charty 77, preto ju mal možnosť čítať medzi prvými.

Po návrate z vojny začal pracovať v košických železiarňach a mal pocit, že krajina, v ktorej žije, mu nedovoľuje dýchať. Veľkou oporou a vzorom bol pre neho blízky kamarát – známy košický filozof a disident Marcel Strýko. Poznali sa už od základnej školy a diskusie s ním mu poskytovali únik z „komunistickej schizofrénie“, ako to sám nazýva.
„Marcel bol ambasádorom sveta, v akom som chcel žiť,“ spomína na priateľa. Dodával mu texty od zakázaných autorov Ivana Martina Jirousa či Egona Bondyho, scenáre Federica Felliniho i hudbu Plastikov. Peter tieto materiály doma rozmnožoval na starom písacom stroji a posúval ďalej svojim priateľom. „Mal som radosť, že existuje skupina ľudí, ktorí sa nevzdali a nepodľahli normalizačnej mašinérii,“ približuje.
Zároveň chodil do Prahy a tam ho takmer zatkli pri zásahoch v rámci tzv. Palachovho týždňa. Po Novembri založili s priateľmi Občianske Fórum, ktoré neskôr vytvorilo koalíciu s VPN. To, ako sa ľudia spontánne pridávali k pohybom, bolo fascinujúce.
Keď sa VPN v roku 1991 rozštiepilo na Hnutie za demokratické Slovensko a Občiansku demokratickú úniu, Peter pokračoval v politickej práci ako podpredseda košickej ODÚ. Vo voľbách v júni 1992 ODÚ neprekročila päťpercentné kvórum a do parlamentu sa nedostala. Krátko na to strana zanikla a Peter definitívne opustil politiku a verí v „generáciu marca 2018“.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Alžbeta Vargová

Alžbeta Vargová sa narodila v roku 1929 v Seredi. Od svojich troch rokov bývala spolu s rodičmi na miestnom židovskom cintoríne, o ktorý sa rodina Vargovcov pred i počas vojny starala. S miestnymi Židmi mala rodina mimoriadne priateľské vzťahy. Známi k nim zvykli chodievať na cintorín, deti sa spolu hrávali, pričom občas Alžbeta aj so súrodencami chodili ako nežidia aj do miestnej synagógy.

Situácia sa však zmenila koncom 30. rokov s nástupom fašizmu a najmä po vzniku Slovenského štátu. V roku 1941 došlo v Seredi k zriadeniu pracovného a koncentračného tábora, kam sústreďovali Židov z rôznych slovenských miest. Najsmutnejšie obdobie začalo v marca 1942, keď sa zo Serede začali deportácie do vyhladzovacích táborov. „Strašné to bolo – streľba, krik, plač aj štekot psov. To všetko bolo počuť až k nám. Strašne trpeli tí ľudia,“ spomína Alžbeta.

Situácia sa začala čoraz viac radikalizovať a v tábore bežne dochádzalo k násilnostiam a aj vraždám. Mŕtvych Židov potom na vozoch privážali na seredský cintorín, kde ich mali iní židovskí väzni v sprievode Nemca a gardistu pochovať. Mŕtvych však pochovávali do neoznačených hrobov, len so základnými údajmi na truhle. Alžbeta svojmu otcovi preto navrhla, aby začali robiť zoznam pochovaných, keby príbuzní začali hľadať členov svojej rodiny. Po vojne boli na cintoríne osadené malé kamenné pomníky a aj vďaka Alžbetiným zápiskom mohli byť označené menami.

Vypočujte si svedectvo Alžbety Vargovej, ktorá spomína na to, ako spolu s bratom pomohla jednému zo seredských väzňov k úteku. Väzeň sa napokon pridal k partizánskej jednotke v Kozárovciach a dočkal sa aj oslobodenia a konca vojny. Alžbeta Vargová bola po roku 1989 za svoju nezištnú pomoc a odvahu ocenená titulom Spravodliví medzi národmi.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

„Nepredstavoval som si, že ten režim padne. Mnohým ľuďom totiž systém až tak neprekážal,“ hovorí Ján Bencúr

Otec Jána Bencúra sedel ako nepriateľ režimu v komunistickom žalári v Jáchymove a deti ho ani poriadne nepoznali. V roku 1968 síce na Orave tankov nebolo veľa, ale písal protestné heslá po celom Kubíne. Na Prírodovedeckej fakulte začal zažívať normalizáciu.

Po vojenčine pracoval s prestávkou ako správca Oravského hradu. Stal sa vedúcim Vlastivedného oddelenia. Tu pracoval napokon až do roku 1989. Ako priznáva, pád režimu nepredpokladal: „Ani sme sa neodvažovali si predstaviť, že ten režim padne. Videli sme, ako je to prerastené až do najnižších úrovní. Obyčajné ženičky hovorili, že ten systém nie je najhorší, len keby im dovolili chodiť do kostola. Mnohým ľuďom systém až tak neprekážal.“

Revolúcia prebiehala v okrese Dolný Kubín pomalšie ako vo veľkých mestách, ale spoľahlivo. V roku 1990 vznikali okresné úrady a Bencúr sa stal prednostom jedného z nich. Zapájal sa do aktivít VPN a len s nevôľou sledoval praktiky nové premiéra Vladimíra Mečiara a následný rozpad VPN-ky.

S Mečiarom mal aj osobnú skúsenosť: „Ešte ako prednostu okresného úradu si ma Mečiar ako premiér dal zavolať do Zvolena a hovorí: ,No, to by ste neverili, keby ste počúvali záznamy telefonických hovorov, aké telefonáty chodia do centra VPN.‘ Hovorím kamarátovi z Mikuláša. ,Počul si? On v podstate povedal, že odpočúva telefonáty! Toto hovorí predseda vlády?!‘ Nijako sme nezareagovali, skončilo to. A hneď pri najbližšej príležitosti som sa rozprával s Petrom Tatárom z bratislavskej VPN. Znamenalo to, že Mečiar vás odpočúva, používa eštebácke praktiky, to nie je možné!‘“

Po páde Mečiarovej vlády nastúpil od 1. júna 1991 ako námestník ministra vnútra Ladislava Pittnera vo vláde Jána Čarnogurského. Tam pôsobil až do Mečiarovho návratu na čelo vlády po voľbách v roku 1992. Vstúpiť do HZDS striktne odmietol. Vrátil sa na Oravu, pracoval ešte v okresnom úrade, neskôr začal podnikať. Dnes vníma účasť mladých ľudí vo verejných veciach ako podstatnú. „Mladí si musia uvedomiť, že sa angažujú pre svoju budúcnosť. Čo si oni postavia, v tom budú žiť.“

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Karol Dobiáš – športové legendy

Karol Dobiáš bol za minulého režimu jeden z najúspešnejších slovenských futbalistov a dokonca sa mu podaril aj zahraničný angažmán. Nebol síce perzekvovaný režimom, ale aj tak pocítil rozdelenie na dva svety. O emigrácii neuvažoval, lebo nechcel spôsobiť problém svojim rodičom.

Keď začal hrať po jedenástich rokoch v Spartaku Trnava za Bohemians, pocítil aj hĺbku nenávisti fanúšikov svojho „rodného“ mužstva. Razom sa pre nich stal zradca národa.

Celý príbeh Karola Dobiáša si môžete prečítať na našej webovej stránke:
https://www.pametnaroda.cz/cs/dobias-karol-1947

Bol odvysielaný aj v RTVS a zaznamenali sme ho vďaka podpore Nadácie Tipsport.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

V našich najtvorivejších rokoch sme boli umlčaní, hovorí organistka Eva Kamrlová

Eva Kamrlová sa narodila v roku 1942 v Bratislave. Na obdobie druhej svetovej vojny si kvôli mladému veku nepamätá, no na nástup komunistov k moci si spomína veľmi dobre. Ako mladé dievča zažila zatknutie jej otca, ktorý si odsedel dva roky vo vykonštruovanom politickom procese. Z väzenia ho púšťali so slovami: ,Můžete jít domů. Byl to omyl!´ Problémy s komunistickým režimom mal aj Evin manžel Jozef, ktorý bol jedným zo spoluorganizátorov študentskej rebélie na bratislavskom internáte Mladá garda z roku 1956. Jozefovi potom rektor SVŠT odporučil odísť na štúdium do Prahy, kam aj odišiel.

V 60. rokoch Eva študovala na konzervatóriu a po jeho skončení absolvovala Hudobnú fakultu VŠMU, kde študovala hru na organ u prof. Ferdinanda Klindu. V roku 1966 na Medzinárodnej súťaži Pražskej jari získala tretiu cenu a titul Laureáta Pražskej jari. Po tomto úspechu smela účinkovať aj na medzinárodných súťažiach v Mníchove a ďalších európskych mestách a zúčastnila sa aj na majstrovskom kurze v Belgicku. Sľubne rozvinutú kariéru však narušil 21. august 1968 a vpád sovietskych vojsk.

Manžel Jozef prišiel za normalizácie o miesto riaditeľa a Eva dvanásť rokov pracovala v bratislavskom krematóriu. Sama hovorí, že normalizácia ich obrala o profesne najplodnejšie roky ich života. Vypočujte si svedectvo Evy Kamrlovej, ktorá spomína na okupáciu Československa v auguste 1968.

Príbeh Evy Kamrlovej a ďalších 23 svedectiev sme natočili v spolupráci s Paměť národa Střední Morava a vďaka finančnej podpore z Region Bílé Karpaty v rámci Program spolupráce Interreg V-A SK-CZ

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Jana Plulíková: Slobodou sa nakazila medzi horolezcami, November prežila v štrajkovom výbore

Jana Plulíková sa narodila do rodiny hlboko presvedčeného komunistu a veriacej katolíčky, čo ju priviedlo k ostražitosti pri doktrínach. V horolezeckej partii, do ktorej začala chodiť ako 16-ročná, ju ovial duch slobody, aj cez piesne Karla Kryla. Uvedomila si, že žije v diktatúre. Začala chodiť na pesničkárske festivaly ako Porta a Lipnice a s priateľmi si vytvorili ostrovček pozitívnej deviácie.

Po peripetiách vyštudovala angličtinu a slovenčinu na FFUK, vydala sa za horolezca Vladimíra Plulíka a stala sa tichou disidentkou – študovala všetko protirežimové. Keď vypukla revolúcia, okamžite sa zapojila do študentského hnutia a v atmosfére strachu sa odvážila za mikrofónom na zhromaždeniach povedať, čo si myslí. Takto si ľudia vzájomne dodávali odvahu. Svoje lezecké skúsenosti dokonca použila pri pripevňovaní obrovského transparentu na aulu.

Nechcela však brať revolúciu ako nástroj osobného revanšu, preto z aktívnej pozície vycúvala. Jej kritický postoj k Mečiarovi vyvrcholil, keď slovenskí horolezci, medzi nimi aj jej manžel, išli na výpravu na Mount Everest, na ktorej ich podporovalo aj HZDS. Plulík s tým nesúhlasil a vlajku hnutia na vrchole nevytiahol. Preto došlo k spochybňovaniu jeho výkonov napriek tomu, že na vrchol vystúpil bez kyslíka a navyše deň predtým ešte vyniesol zásoby pre skupinu do tábora vo výške 8300 m.

Vladimír Plulík podal ešte veľa vynikajúcich športových výkonov, avšak zo svojej poslednej výpravy na Broad Peak sa už nevrátil. Jeho spolulezec Jozef Kopold nikdy neobjasnil okolnosti, za ktorých sa rozdelili.

Jana Plulíková posledných desať rokov žije s ich dvoma deťmi v Bruseli, tlmočí pre Európsky parlament, Radu, Výbor regiónov. Táto príležitosť jej dala nové možnosti a rozhľad, zároveň ju veľmi teší družnosť miestnej československej komunity.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Zora Lichnerová: Jej rodina pomáhala partizánom, neskôr sa ocitla v nemilosti

Zora Lichnerová sa narodila v roku 1925 na evanjelickej fare v Brezovej pod Bradlom. Zorin otec Ján pôsobil v Brezovej ako evanjelický farár a svojím dlhoročným verejným pôsobením zanechal v myjavskej obci významnú stopu. V roku 1919 tu založil prvú slovenskú meštiansku školu a jeho zásluhou vznikol aj miestny pamätník majstra Jana Husa, Hurbanov pomník, či v roku 1925 otvorený Národný dom Štefánikov.

Rodina Lichnerovcov bola demokraticky a československy orientovaná a s režimom, ktorý vládol počas Slovenského štátu nesúhlasila. Zorin otec sa zapojil do odboja a zúčastnil Slovenského národného povstania, podobne ako aj ďalší jeho príbuzní. Na podrobnosti pôsobenia svojho otca v SNP si Zora nespomína, pamätá sa však na to, ako niektorému z partizánov darovala lyže. Partizáni boli poskrývaní v okolitých horách a rodina sa im snažila pomôcť, ako sa dalo.

Evanjelický farár Ján Lichner počas vojny pomáhal aj prenasledovaným. V čase deportácií židovských obyvateľov do koncentračných a vyhladzovacích táborov ukrýval istý čas na svojej fare jednu židovskú mamičku s dieťaťom. Vypočujte si svedectvo Zory Lichnerovej, ktorá spomína na toto neľahké obdobie.

Príbeh sme natočili v spolupráci s Paměť národa Střední Moravaa vďaka finančnej podpore zRegion Bílé Karpatyv rámci Program spolupráce Interreg V-A SK-CZ

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

„Bála som sa, že ma niekto odvlečie do väzenia. Vo vedľajšej ulici stálo auto, odkiaľ nás pozorovali,“ hovorí Lujza Bakošová

Účastníčka Nežnej revolúcie Lujza Bakošová stála pri vzniku Nitrianskeho koordinačného výboru spolu s ochranármi a divadelníkmi. Neskôr sa stala šéfredaktorkou novín Nitrianska verejnosť, ktoré ľudí informovali o revolučnom dianí.

Jej mama robila v SNP spojku aj so svojou sestrou, ale o politike sa doma nebavili. To, že spoločnosť nefunguje ako má, si Lujza prvýkrát uvedomila na gymnáziu. Návšteva Belgicka so speváckym zborom bol pre ňu šok, videla svet, aký dovtedy nepoznala. Po pedagogickej fakulte sa jej ušlo miesto v nitrianskom Dome česko-slovenského priateľstva.

Stretávala sa s ochranármi a to poznačilo aj jej vstup do revolúcie, lebo táto komunita sledovala revolučné a predrevolučné pohyby veľmi pozorne. Revolučné hnutie na Slovensku často viedli divadelníci, v Nitre to však všetko spustili ochranári a ich priatelia. Počas prvých novembrových dní bolo totiž Divadlo Andreja Bagara na zájazde v Moskve.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Viera Šagátová: Krutí Nemci nám vypálili dom, v strachu sme zaspávali i vstávali

Viera Šagátová vyrastala v obci Miezgovce neďaleko Bánoviec nad Bebravou. Bola svedkyňou nespravodlivostí ľudáckeho režimu, ktorý svojimi protižidovskými opatreniami bol ešte radikálnejší ako nacistické Nemecko. „Môjho otca s matkou sobášil Jozef Tiso, neskorší prezident Slovenského štátu. Jeho osobnosť sme však v rodine nevnímali v dobrom svetle. V Miezgovciach sme Židov nemali, avšak v Bánovciach som na vlastné oči videla rozpredávanie zhabaného židovského majetku. Dialo sa to priamo na ulici, hovorili tomu licitácia.“

Vierina rodina sa aktívne zapojila do priebehu povstania. Otec bol partizánskym veliteľom 8. roty brigády Jána Žižku, ktorá obsadila Bánovce nad Bebravou.

Čiernym dňom v histórii Miezgoviec sa stal 29. október 1944, keď v skorých ranných hodinách vtrhli do obce nemeckí vojaci a príslušníci jednotiek SS. Nemci sa po potlačení miestneho odporu odvážili aj na útoky v horách proti postaveniu partizánskych jednotiek. Konali pritom s maximálnou krutosťou a bezohľadnosťou.

Prečítajte si celý príbeh pani Vierky, v ktorom hovorí veľa hrozných podrobností o nacistickej krutosti.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ľubica Lacinová: Pred revolúciou spolupracovala s ochranármi, po Novembri bola pri vzniku Strany zelených a feministického hnutia

Ľubica Lacinová je úspešná žena. Minulý rok obhájila svoju profesúru. Pôsobí ako vedúca vedecká pracovníčka Centra biovied na Slovenskej akadémii vied. Počas 80. rokoch sa venovala popri vedeckej práci aj fotografii a začala sa aktivizovať v ochranárskej organizácii Strom života. Prečítajte si jej príbeh.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

„Keď sme prišli na Libavú, mne až slzy vyhŕkli,“ spomína pamätník Karol Hetteš na ťažké časy v Pomocných technických práporoch

Počas druhej svetovej vojny si Karol Hetteš pamätá najmä na príchod Červenej armády. Obyvateľstvo sa ich príchodu obávalo a nečakalo ich s nadšením. Obavy sa bohužiaľ ukázali ako opodstatnené. Kradli, rabovali, Hetteš si spomína, ako fyzicky, granátmi, zlikvidovali svojich ranených.

Po roku 1948 pracoval s otcom v rodinnom hospodárstve a videl, ako komunisti devastujú hospodárstvo. Aj jeho otec sa ako kulak dostal do zoznamu nepriateľov, zavreli ho do väzenia a v dôsledku toho zomrel. Po Karolovi potom šli eštébáci.

Na vojnu narukoval do PTP – pomocných technických práporov, kde pracoval ako baník. Na dovolenku alebo vychádzku sa nikdy nedostal. Po vojne zostal pracovať v bani, neskôr v kameňolome a keď sa oženil, šikanovali ho aj s manželkou a oboch vyhodili z práce. Revolúciu privítal a zachoval si jasnú myseľ a dobrú náladu.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Karol Mrázik narukoval ako 15-ročný a na fronte strávil celý mesiac

Karol Mrázik sa narodil v dedinke Soblahov neďaleko Trenčína a pochádza z jedenástich detí. Vojnové udalosti na Slovensku začal ako chlapec vnímať až po vypuknutí Slovenského národného povstania. V tom období vítal amerických letcov, ktorých zostrelili neďaleko trenčianskeho letiska a prechádzali priamo cez ich dedinu na povstalecké územie. Krátko pred koncom vojny sa však aj sám zapojil do bojov proti nemeckým jednotkám. Po návšteve kapitána Lutovského u Mrázikovcov s ním odišiel na front a stal sa jeho pravou rukou. Karol narukoval iba ako päťnásťročný a jeho prvoradou úlohou bol zber a oprava zbraní, ktoré následne dodával na prvú líniu. Jeho vojenské „dobrodružstvo“ napokon trvalo presne jeden mesiac.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

„Aj mojej detskej duši sa uľavilo, že bude po vojne“, hovorí pamätník Jozef Šnirc

Jozef Šnirc vyrastal v Prievidzi. Počas Slovenského štátu bol svedkom deportácie Židov, na základnej škole zažil šikanu od učiteľov. Často deklarovaný dostatok či blahobyt v tom čase si nepamätá, spomína na prídelový systém a nedostatok chleba.

Bol pri tom, keď začínalo SNP a aj pri tom, ako niektorí bývalí partizáni kolaborovali s nacistami. Oslobodzovanie Prievidze bolo dramatické, ale oslobodenie bral s úľavou. Celý život zasvätil letectvu.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Vladimír Oktavec: Sloboda je základ, na ktorom si ľudia sami musia budovať svoju budúcnosť

Vladimír Oktavec bol jedným zo spoluzakladateľov trnavskej VPN a aj jeho hlas znel počas Nežnej revolúcie z novembrových námestí. Narodil sa v roku 1951 v Martine. Jeho otec František sa zúčastnil SNP a istý čas bol internovaný v pracovnom tábore. Nespravodlivo odsúdený bol však aj počas komunistického režimu za údajné „rozvracanie republiky“. Vladimír tak od malička vyrastal v rodine poznačenej nespravodlivosťami režimu a o komunistickej diktatúre si nerobil žiadne ilúzie. Preto keď prišiel November ´89 okamžite sa pridal k štrajku divadelníkov, napriek tomu, že ešte nemohol tušiť ako sa situácia bude vyvíjať. Myšlienky Nežnej revolúcie priniesol z Bratislavy do Trnavy a práve on odmoderoval prvý novembrový míting na dnešnom Trojičnom námestí, ktoré sa stalo symbolom revolučných udalostí.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Eugen Gindl: Tam, kde som videl, že je režim nepriestrelný, snažil som sa nájsť iný spôsob sebavyjadrenia

Novinár, scenárista a dramatik Eugen Gindl zažil ako študent uvoľnené obdobie 60. rokov, ktoré v mnohom vyformovalo jeho postoj k tvorbe aj počas totality. „My na tie 60. roky spomíname veľmi dobre a o to nám bolo viac ľúto, keď prišli Rusi, tá sovietska intervencia a všetko sa to zrútilo. “

Eugen tušil, že hranice sa začnú čoskoro uzatvárať, a tak ešte odišiel na štúdium do západného Nemecka. Po návrate mu, ako predpokladal, zobrali pas. Musel teda hľadať iný spôsob ako vyjsť zo „socialistikcej normalizačnej šede” a našiel ho predovšetkým v televízii a filme, kde hovoril o skutočných problémoch. „Tam, kde som videl, že je ten režim nepriestrelný, tak som sa snažil nájsť iný spôsob sebavyjadrenia.”

Neskôr sa pracovne dostal priamo do Moskvy, kde pochopil, že ak tam dozrel čas na „perestrojku“, v Bratislave dozrel minimálne na to, aby sa publikoval kritický manifest Bratislava nahlas, ktorý bol jedným z vrcholov ochranárskych snažení. Po jeho zverejnení sa Eugen nevyhol záujmu bezpečnosti a zastavili mu niekoľko televíznych projektov.

V čase vypuknutia revolučného diania v Novembri 1989 sa Eugen zdržiaval na Liptove a netušil, čo sa deje. No následne sa stal jedným zo zakladajúcich členov koordinačného výboru VPN a zaslúžil sa aj o to, aby sa Nežná revolúcia dostala z námestí na obrazovky. Tlmiť monopol Komunistickej strany v médiach sa snažil naďalej a po páde režimu do nich prinášal európsku a svetovú perspektívu.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Michal Hudák: Počas komunizmu bol ako duchovný prenasledovaný. Verí, že človek nikdy nie je Bohom opustený

Nezriedka sa na Slovensku stretávame s ľuďmi, ktorí sa formálne hlásia k náboženstvu a pritom tvrdia, že za komunizmu bolo lepšie. Je to absurdné a nezlučiteľné. Dôkazom je aj príbeh Michala Hudáka.

Michal vyrastal v Maďarsku a počas 2. svetovej vojny, kedy bolo Maďarsko spojencom Nemecka a zažil časté spojenecké bombardovanie. Po vojne sa dostali v Maďarsku k moci komunisti, ktorí začali útočiť na „triednych neprateľov“, ako bol Michalov otec – obchodník. Preto sa v rámci výmeny obyvateľov rodina presťahovala do Československa. Komunistom bol Michalov otec užitočný, ale samotný Michal smeroval k teologickej činnosti. Zažil aj vykonštruované procesy so študentmi Evanjelickej bohosloveckej fakulty, ktorí sa odmietali podriadiť komunistickej doktríne.

Po vojne sa oženil a jeho manželka – evanjelická farárka – si naplno odniesla nenávisť komunistického režimu k náboženstvu. Po 12-hodinovom výsluch jej dali podpísať údajnú zápisnicu a potom jej oznámili, že podpísala spoluprácu s ŠtB. To ju navždy psychicky zlomilo. Svoje si však užil i on a ich synom režim nedovolil študovať.

Komunisti Michalovi zničili život, ale on si svoju vieru nezlomne zachoval.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Vlasta Zábojníková: Ako začínajúca učiteľka pôsobila pri obnove Sokola, po vojne sa stala členkou Červeného kríža

Vlasta Zábojníková (1927) ako dieťa chodila cvičiť do Sokola. Ten však za Slovenského štátu fašisti zakázali a namiesto neho mali v telovýchove pôsobiť len Hlinkova garda a Hlinkova mládež, teda organizácie, ktorým za vzor slúžil Hitlerjugend a SS. Po vojne bol Sokol obnovený a po roku 1948 ho zrušili až komunisti.

Ako mladá učiteľka zažila vo Vajnoroch zúrivú kolektivizáciu.

Pani Vlasta je najstaršia žijúca členka Červeného kríža, kde pôsobí od roku 1951.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Pavol Múčka: vyhrážali sa nám, že za každého Nemca, ktorý padne, budú dvaja civili zastrelení

„Kto si myslí, že za Slovenského štátu bolo dobre, ten sa mýli,“ hovorí účastník Slovenského národného povstania Pavol Múčka. Narodil sa v obci Uhrovec v roku 1926. Ako 18-ročný sa aktívne zapojil do SNP spolu so svojím otčimom a starším bratom. Povstalcom a partizánom pomáhal falšovať doklady, podával im informácie, či zháňal pre nich zbrane.

Dom Múčkovcov stál navyše na kraji obce a partizáni usídlení v horách sa k nim mohli poľahky dostať bez toho, aby museli prechádzať cez dedinu. Na jeseň 1944 dostali členovia partizánskeho štábu prostredníctvom Pavla varovanie, že nemecká armáda sa chystá zaútočiť na okolité hory. Hoci štáb danému upozorneniu neprikladal veľkú váhu, útok naozaj prišiel. Nemecká ofenzíva dosiahla prevahu a partizánske jednotky museli ustúpiť. Vpád postihol aj civilné obyvateľstvo – niekoľko domov bolo podpálených a ľudia odvlečení do koncentračných táborov.

Vypočujte si svedectvo Pavla Múčku, ktorý spomína na obdobie, keď bola jeho rodná obec obsadená nemeckými vojenskými jednotkami.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Výtvarník Čarný nesmel pôsobiť na oficiálnej scéne, v roku 1987 podpísal aj vyhlásenie k deportáciám Židov

Ladislav Čarný (1949) sa výtvarnému umeniu venoval od detstva. Jeho otca v 50. rokoch zatkli počas katolíckej akcie a bol uväznený takmer rok. Počas oteplenia v 60. rokoch si pamätá, ako so starým otcom počúvali Hlas Ameriky, Slobodnú Európu, Vatikán, či hudobný Luxembourg.

Radostné očakávania surovo zrušil august 1968. Normalizácia sa doplazila aj na VŠVU, kam nastúpil vzápätí po okupácii. Škola bola v tomto období málo otvorená súčasnému umeleckému mysleniu, poskytovala veľmi oklieštené možnosti vzdelávania a umeleckého rastu. Napriek tomu si študenti nachádzali cestu k súčasnému mysleniu; Čarný postupne nadväzoval kontakty kontakty s alternatívnou umeleckou scénou, s tvorcami ako Alex Mlynárčik, Jozef Jankovič, Stano Filko a ďalšími.

Aj po absolvovaní školy mal problém so strážcami „čistoty socialistického umenia“, ktorí nedovolili žiadne „zvrátené buržoázne umenie“. Alternatívnych umelcov samozrejme sledovala aj ŠtB. V roku 1987 František Mikloško, Ján Čarnogurský, Ján Chryzostom Korec a historik Jozef Jablonický iniciovali Vyhlásenie k deportáciám Židov zo Slovenska. Bol to vôbec prvý dokument, ktorým sa signatári vyjadrili odmietavo a s ľútosťou k politike slovenského štátu a podielu Slovákov na tragédii Židov. Dokument podpísalo 24 významných osobností. Aj za to si ho predvolali na Zväz výtvarných umelcov, ktorého nebol členom.Problém nebola téma holokaustu, ale to, že sa Čarný stretáva s „nesprávnymi“ ľuďmi.

Nežná revolúcia Ladislava Čarného sa odohrávala najmä na pôde VŠVU.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Mama Jara Filipa verila v synov talent aj v lepšie zajtrajšky

Jaro Filip, „človek hromadného výskytu“, mal 22. júna 70. narodeniny, ktorých sa nedožil. Jeho mama Emília sa svojich 90. narodenín v marci dožila a energia ju neopúšťa, minulý rok jej dokonca vyšiel literárny debut, zbierka básní Prelet nad životom.

Počas vojny sa musela spolu s rodinou skrývať v pivnici. So svojim manželom, Jarovým otcom, sa zoznámila vďaka zlomenému opätku. Jaro Filip neprišiel na svet v kuchyni, ako písali v médiách, ale normálne v izbe. Ako prežívala Jarove úspechy? Ako prišla o ilúzie v roku 1968?

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ján Fejfár: Pevná viera a osobné zásady prekonajú akúkoľvek nepriazeň doby

Otec Jána Fejfára bol obchodníkom. V roku 1948 mu komunisti zhabali majetok v hodnote vyše milióna vtedajších korún a zamestnal sa ako skladník, kde pracoval až do dôchodku. Ján inklinoval k duchovnému životu. Po „Akcii K v roku 1950, keď boli násilne rozpustené kláštory, sa zamestnal ako kostolník a teda objektom podozrievania zo strany štátu. Stal sa tŕňom v očiach režimu a preto bol na vojenskú službu odvedený k pomocným technickým práporom – PTP, kde vládli otrasné ubytovacie a hygienické podmienky a vládla totálna arogancia zo strany dôstojníkov.

Po návrate z dvaapolročnej služby sa zamestnal a oženil. Mal štyri deti, kvôli jeho kádrovému posudku im však bolo odopreté vzdelanie, po akom túžili. Po novembri 1989 sa rodina dočkala pádu komunistického režimu a tak si Ján aspoň v pokročilom veku konečne vydýchol a zbavil sa nálepky triedneho nepriateľa. Stal sa členom okresného klubu bývalých členov PTP, ktorý združoval niekdajšie obete komunistického režimu.

Po zániku klubu sa stal členom Konfederácie politických väzňov Slovenska. Celý svoj život si uchovával svoje kresťanské a humanistické postoje, ktoré mu pomohli prežiť aj najťažšie situácie.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Príbeh Petra Tatára je príbehom VPN, jej rozkolu a neúspešných varovaní pred Mečiarom

Peter Tatár je jedným z dôležitých, aj keď pre verejnosť menej nápadných ľudí Nežnej revolúcie. Je spoluautorom ochranárskeho materiálu Bratislava/nahlas. Dokument predznamenával revolúciu, ktorej bol neskôr Tatár hýbateľom ako jeden z najvýznamnejších ochranárov. Stal sa členom Koordinačného centra VPN a neskôr sa dostal do slovenského parlamentu.

Ešte pred voľbami 1990 pri uvažovaní o budúcej vláde osem čelných predstaviteľov VPN odmietlo nomináciu na predsedu vlády. Tatár, Bútora, Zajac, Gál, Langoš, Šimečka, Kučerák, Kusý, Flamik a ďalší do tejto funkcie pre temnú minulosť i neovládateľnosť nechceli Vladimíra Mečiara. Budaj, Kňažko ani Mečiar sa na týchto poradách nezúčastňovali.

Po voľbách potom niekoľko dní za sebou zasadala Republiková rada VPN na čele s Jánom Budajom, ktorá sa napokon na Mečiarovi dohodla. Petrov dodatočný návrh na nomináciu Milana Šimečku staršieho vtedy už nemal šancu.

Tatár hovorí aj o rozpade VPN na jar 1991 v Košiciach na jar 1991, kde pri odchode vépéenkárov na nich čakali Mečiarovi prívrženci, vulgárne na nich pokrikovali a fyzicky ich atakovali.

Na jeseň 1992 sa podieľal na založení občianskeho združenia Stála konferencia Občianskeho inštitútu (OZ SKOI). Skupina súčasných i bývalých politikov, akademických funkcionárov, učiteľov, vedcov, hercov a iných ľudí organizovala po celom Slovensku stovky verejných diskusií a debát na dôležité témy – ústavnosť, demokracia, ľudské práva a ďalšie. Táto iniciatíva výrazne prispela k pádu mečiarizmu.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Zdenko Ouzký: Keď prežijete dobu, v ktorej sa smrť stane samozrejmosťou, váš pohľad na dnešné problémy je iný

Zdenko Ouzký je syn českého otca a slovenskej mamy. Bývali v Devínskej Novej Vsi pri železničnej stanici a ako desaťročný bol za Slovenského štátu svedkom presunov zbraní, vojakov aj zajatcov. Spomína si tiež na vysťahovávanie židovských rodín či zabíjanie na oboch stranách. Stanica bola strategický železničný uzol, teda cieľ náletov spojeneckých armád, pri ktorom zažil aj veľmi dramatickú situáciu. Po oslobodení bol svedkom postrieľania celého vozňa nemeckých zajatcov.

V 70. rokoch ho predvolali na políciu, pretože odmietol dedičstvo po sestre, ktorá emigrovala do USA. Kvôli nej mu aj zadržali pas, aby nemohol cestovať. Dedičstvo nechcel aby nemal problémy a práve tým si problémy narobil, pretože bolo jeho občianskou povinnosťou dotiahnuť ho do republiky. Ale aspoň mu vrátili pas.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ako študent protestoval proti okupácii, bol v kontakte s disentom, v Krtíši zakladal VPN: Mečiarov charakter sa dal prekuknúť skoro

Starému otcovi Bohuslava Beňa komunisti zobrali majetok, keďže odmietol vstúpiť do KSČ. August 1968 priniesol stratu ideálov o slobodnejšej a spravodlivejšej spoločnosti. Po prvom ročníku vysokej školy ho obvinili z kontrarevolučných aktivít kvôli tomu, že ešte ako dieťa povedal istému človeku o zbraniach zo SNP, ktoré mu polícia našla pri domovej prehliadke a dotyčný povedal jeho meno.

V tejto súvislosti z neho chceli urobiť udavača ŠtB, odmietol a čakal vyhodenie zo školy. Mal však šťastie, vyhodili náčelníka. Kvôli zlému kádrovému profilu však nemohol robiť prácu právnika, pracoval v poľnohospodárstve, na lodi a zvažoval emigráciu, nakoniec neušiel kvôli obavám o rodinu.

V decembri 1989 založil vo Veľkom Krtíši VPN. Veľmi skoro prekukol charakter Vladimíra Mečiara, v súvislosti s ním spomína aj na jednu zaujímavú situáciu.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Štefan Katona: Až život mimo Československa ho zbavil statusu triedneho nepriateľa

Štefan Katona sa narodil v mestečku Šahy do maďarsko-židovskej rodiny. Šahy mali pred vojnou 7-tisíc obyvateľov, z ktorých bolo 1300 Židov. Vrátilo sa ich 80. Štefanov otec opravoval koľajnice, ale podarilo sa mu utiecť a pridal sa k juhoslovanským partizánom.

Po vojne, už v Československu, jeho otcovi vrátili majetok aj majetky jeho otca a matky, ale boli v žalostnom stave. V roku 1948 mnohí Židia odišli do Izraela, ale Štefanov otec bol vychovávaný v kultúre vlastníctva zeme a myslel si, že pôvod nebude hrať úlohu. Neodišiel, čo bola chyba.

Po znárodnení rodina bývala spolu s dvoma ďalšími rodinami v jednom malom byte a otec mohol, vzhľadom na kádrový pôvod, vykonávať len manuálne práce. Po peripetiách, kde opäť zohrával stále rolu jeho kádrový pôvod zohnal prácu agronóma v Pošumaví. Tu dal zaorať úrodu zemiakov aby ich chránil pred zamrznutím, čo komunisti klasifikovali ako diverzantstvo a uväznili ho. Odsúdili ho na 8 rokov v Jáchymovských baniach, čo sa rovnalo trestu smrti. Štefan mal 8 rokov, jeho brat 5. Väznená bola aj jeho mama, lebo sa vyjadrila k udalostiam v Maďarsku.

Štefana začala baviť hudba, chcel ísť na konzervatórium, ale kvôli kádrovému pôvodu mal zakázané študovať akúkoľvek školu s maturitou. Napokon sa mu podarilo vyštudovať priemyslovku vo Zvolene.

V roku 1966 odišiel s bratom do Izraela a neskôr do Západného Nemecka. Pri hudbe zostal a dnešným mladým želá, aby nemuseli prežiť to, čo on.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Vraj prezradil štátne tajomstvo: Vraveli mi, že z basy sa živý nedostanem

Filmový producent František Turňa nechcel vstúpiť do Socialistického zväzu mládeže, čo ho stálo štúdium na vysokej škole.

Ako vojak nastúpil k prísne utajenému raketovému vojsku. Jeho brat emigroval do Spojených štátov a Turňa sa dostal do mlynčeka vojenskej polície. Obvinili ho, že bratovi (s ktorým sa, mimochodom, vôbec nestýkal) prezradil štátne tajomstvo. Vo väzbe ho mu vyhrážali smrťou alebo uránovými baňami, kde by sa vraj dožil maximálne tri roky a vypočúvali aj jeho susedov. Napokon ho po pol roku z ničoho nič prepustili, ale zobrali mu pas, takže nemohol chodiť ani do Budapešti na koncerty.

Toto všetko urobili komunisti človeku, ktorý sa nikdy ničím neprevinil, ani vtedajším zákonom. Na dôvažok sa dozvedel, že jeho šéf na Kolibe, ktorého mal takmer za otca, bol Štbák a donášal na neho.

Po revolúcii sa Turňa dal na podnikanie vo filmovom priemysle. Päť rokov žil v Amerike a Austrálii, potom sa vrátil na Slovensko.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Nečakal som, že v normalizačnom režime budeme žiť 21 rokov, hovorí účastník Nežnej revolúcie Péter Hunčík

Ako mladému lekárovi Péterovi Hunčíkovi hrozilo päť až sedem rokov za „hanobenie martýra“, pretože sa z dlhej chvíle rozprával so sochou komunistického funkcionára Gábora Steinera, ktorého nacisti zavraždili v Buchenwalde. Prišiel síce o miesto, ale napokon sa drakonické odňatie slobody zmenilo „len“ na vysokú pokutu.

Tento plánovaný exemplárny trest mu pomohol aj nájsť si svoje životné poslanie – stal sa psychiatrom. V Dunajskej Strede spolu so skupinou intelektuálov založili Maďarskú nezávislú iniciatívu MNI a vzápätí prišla revolúcia. Po nej sa stal poradcom prezidenta Havla pre otázky národnostných menšín.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Dokumentoval cestu humanitnej zbierky z Nových Zámkov v čase revolúcie v Rumunsku

Ondrej Berta sa narodil a žil v Komárne. Po okupácii v roku 1968, z ktorej bol nešťastný, nastúpil do miestneho fotoklubu ako metodik pre fotografiu, film a výtvarníctvo. Bol však svedkom, ako v okresnej výtvarnej súťaži odobrali prvú cenu len preto, lebo jej otec bol vylúčený z komunistickej strany a odišiel.

Vo výskumnom ústave náradia, svojom novom zamestnaní, mal na starosti aj rozmnožovaciu techniku, medziiným kopírky. Každé tlačivo bolo presne evidované a každý rok pred 21. augustom prišli príslušníci ŠtB a požadovali znefunkčnenie kopírok.

Po revolúcii sa aktívne zapojil do VPN a nakrúcal a fotil udalosti. Dokumentáciu potom odovzdal Ústavu pamäti národa.

V decembri vypukla v Rumunsku revolúcia proti Ceaușescovmu represívnemu totalitnému režimu. V Temešvári, kde žila početná maďarská menšina, hlásili desiatky mŕtvych. VPN a MNI zorganizovali humanitárnu zbierku, ktorú sprevádzal. Tvorilo ju niekoľko nákladných áut. Na mieste sa ocitli v priamej paľbe, ale našťastie sa im podarilo vrátiť. Až po príchode domov sa dozvedeli, že Ceaușescu s manželkou boli hneď po ich odchode zavraždení. V tých dňoch nemala Československá televízia žiadnych spravodajcov v Rumunsku, takže Ondrejove videozáznamy z Temešváru boli jedinečné.

 

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Zdenka Koláriková: S manželom prejavili nesúhlas s okupáciou, stali sa obeťami normalizácie

Zdenka Koláriková zažila hon nacistov na Židov a neskôr členov komunistickej strany, medzi ktorých patril aj jej otec. Spomína na úľavu po vojne, ale aj na zverstvá, ktoré ľudia páchali na nevinných Nemcoch. Ako dcéra komunistov tiež podľahla ilúzii, že februárový prevrat prinesie spoločenský pokrok. V októbri 1956 sa jej manžel negatívne vyslovil k brutálnemu potlačeniu nepokojov v Maďarsku, za čo ho odvolali z funkcie.

S radosťou vnímala zmeny v spoločnosti v roku 1968 a o to horší bol šok z okupácie. To už sa s manželom občiansky zaktivizovali, roznášali letáky a organizovali podpisové akcie. Nesúhlas s okupáciou ju stál miesto v školstve a manžela sľubnú vedeckú kariéru.

Prečítajte si príbeh manželov, ktorých komunisti pripravili o prácu za prejavený názor.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ako ochranári nepatrili priamo k disentu. Niekedy sa nikto nepostavil proti, takže sme mohli veľa spraviť, hovorí Juraj Flamik

Prinášame vám príbeh Juraja Flamika, jedného z dôležitých ľudí novembrovej revolúcie, ochranára, spoluautora iniciatívy/publikácie Bratislava nahlas, ktorá už v roku 1987 veštila rozpad systému. Po tom, čo sa o nej zmienili na stanici Hlas Ameriky, Denník Pravda uverejnil komentár šéfredaktora Arnošta Baka pod pseudonymom Dana Piskorová. Autor použil výrazy, ktoré boli kľúčové pre obvinenie – rozvracanie republiky či hanobenie mena v zahraničí. Iniciátori Bratislavy sa dostali do centra záujmu ŠtB. Po prvých slobodných voľbách pôsobil Flamik ako predseda koordinačného centra VPN. Bol jedným z tých, ktorí po revolúcii priniesli do politiky nevyhnutne potrebný morálny étos. Sám Juraj v tom vidí paralelu so súčasnosťou – po tridsiatich rokoch súčasná nespokojná generácia akoby vyšla z rovnakých pozícií.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Koniec 80. rokov zažil ako študent aj ako fotograf, po sviečkovej demonštrácii mu eštebáci zhabali film

„Mysleli sme si, že totality sme sa zbavili navždy, ale vôbec to tak nemusí byť. Nemusíme si to ani uvedomiť a môžeme tu mať zrazu podobný systém ako ten, ktorého vládu sa nám v roku 1989 podarilo ukončiť.“ To hovorí Marián Sedílek, jeden z tých, čo ako študenti zapaľovali Nežnú revolúciu.

Vyrastal v komunistickej schizofrénii, kedy sa niečo iné hovorilo a niečo iné navonok, v štáte, ktorý oficiálne podporoval náboženskú slobodu aj slobodu prejavu, ale reálne ju dusil vodnými delami. Keď mladý človek nemohol bez rizika ani napísať zahraničnému výrobcovi automobilov, aby mu poslali nálepky. Táto generácia však dostala šancu komunistickú totalitu povaliť a využila ju. #nezabudame

Aj jeho príbehom si pripomíname tohoročné 30. výročie Nežnej revolúcie.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

V roku 1956 sa zúčastnil študentskej rebélie: Vtedy som spoznal, čo je diktatúra proletariátu

„Po stretnutí na Mladej garde nasledoval prudký zvrat. ,Ďalší deň ráno prišli na Gardu nejakí robotníci z Dimitrovky, boli to milicionári a boli ozbrojení; chlapi v montérkach so samopalmi. A povedali nám: ‚Ak chcete robiť revolúciu, my vám ju ukážeme!‘ Tak som vtedy spoznal, čo je to diktatúra proletariátu.’“

Jozef Kamrla študoval na bratislavskej technike a bol iniciátor študentských rezolúcií, ktoré v roku 1956 vznikli z veselého majálesu a alegorického sprievodu. Nastolili problém neproporčného rozvrhu a neúmernej záťaži vďaka „neodborným predmetom“, čím mali na mysli najmä marxizmus-leninizmus, ale aj vojenskú prípravu.

Stalinský kult osobnosti už bol našťastie minulosťou, takže ho nečakalo vyhodenie zo školy, prípadne Jáchymov. Rektor SVŠT ho „odpratal“ do Prahy.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Bol v porevolučnej vláde: Mečiar nikomu neveril, nikoho si k sebe nepustil. Zászlós tvrdí, že politik má stavať mosty.

Na Vladimíra Mečiara si porevolučný podpredseda Slovenskej národnej rady Gábor Zászlós spomína ako na človeka, ktorý síce intelektom zaostával za mnohými predstaviteľmi Nežnej revolúcie, no jeho sila tkvela najmä v tom, že dokonale ovládal organizáciu štátnej správy a praktické otázky výkonu moci, čo bolo ľuďom z akademického, literárneho či umeleckého prostredia celkom cudzie.

Vo vláde s Mečiarom chýbala – ako hovorí Gábor – ľudská dimenzia. Mečiar nikomu neveril, nikoho si k sebe nepripustil a komunikácia s členmi vlády prebiehala výhradne len na vládnych rokovaniach.

Gábor Zászlós, zakladateľ Maďarskej nezávislej iniciatívy, je ďalším predstaviteľom maďarskej komunity v našich príbehoch ľudí, ktorí menili náš svet.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

From Czechoslovakia to Australia: The story of successful Slovak musician Albín Berky Jr.

Only a few days after the occupation in 1968 Albín Berky Jr., at that time 15-year-old, rode on his motorbike to Februárka [a colloquial term for today’s Račianska Street in Bratislava, previously known as Victorious February Street] to get his visa at the passport department. Albín crossed the border only with his violin and a suitcase. He began to study violin at the Royal Music Academy in Ireland, however he longed to return home and spend Christmas with his mom. But Albín‚s exit permit was no longer valid at the time, so immediately after he arrived to Prague, police officers pushed a knob and took him to a hearing.
“Where have you been? Who did you meet? Where did you live? Names!” 
“Do you smoke, comrades?” Albín asked them, while they were jotting down what he said. They nodded. Albín took a box of Benson Hedges out of his pocket.
“And do you drink sometimes?” Albín went on, pulling a Black Label whiskey out of his bag. He gave them all the presents he had bought in Ireland.
“Well, do not worry, comrade. Everything will be alright,” they said to Albín. But only two days later, two secret agents turned up at Albín’s mother’s house, withdrawing his passport.

The fact that Albín’s father had emigrated put Albín’s name on a blacklist, therefore he submitted an application to move out. The application was rejected three times, it worked out for the fourth time. Albín then flew to Australia, where his musical career could fully develop.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ján Chudík: Pri bojoch v spojeneckej armáde ho zasiahla črepina granátu tesne pri srdci

„V čase od 14. marca 1939, keď vznikol Slovenský štát, ľudia prejavovali určitú nespokojnosť, čo sa prejavilo najmä, keď sa organizovalo SNP, ďaleko pred 29. augustom 1944. Bola tu postupne nahromadená nespokojnosť s podmienkami, ktorá po vzniku Slovenského štátu narastala,“ spomína Ján Chudík, účastník SNP, ktorý napokon vstúpil do Červenej armády. Črepina z granátu ho takmer zabila, ale našťastie minula žilu o niekoľko centimetrov a po vojne mohol vyštudovať Právnickú fakultu UK. Prečítajte si príbeh odvážneho muža.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ilona Németh bola pri vzniku Maďarskej nezávislej iniciatívy, vývoj po roku 1990 ju však sklamal

„Keď mi dnes niekto hovorí, že sa dá nejakú stranu ‚reformovať zvnútra‘, tak je mi zle,“ hovorí výtvarníčka a kultúrna promotérka Ilona Németh o svojom otcovi, ktorý bol síce komunista, ale veril v reformovanie strany. Sama sa pridala k opozičným umeleckým komunitám. Nikdy sa nevyrovnala s nacionalizmom, ktorý vyvrel po revolúcii.

Zaujíma sa aj o židovskú kultúru v Nových Zámkoch. Židia pred 2. svetovou vojnou tvorili viac ako polovicu miestneho obyvateľstva. Dunajskej Strede sa hovorilo „malá Palestína“. Veľká väčšina sa z koncentračných táborov nevrátila. „Vždy som mala pocit, že Dunajská Streda je akoby ‚nemesto‘, lebo tam niečo chýba, ale nebolo jasné, čo tam chýba. Chýba tam kontinuita histórie a kultúry.“ Ešte pred novembrom 1989 spoluiniciovala prvý pamätník holokaustu na Slovensku.

Ilonin príbeh je ďalším exkurzom do sveta maďarských intelektuálov na Južnom Slovensku.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Neveril som v rozpad Československa, hovorí účastník Nežnej revolúcie László Barak

„Revolúcia sa skončila a vznikol nový systém, na ktorý ľudia neboli zvyknutí. Nesocializovali sa v slobode. Sme závistliví a nenásytní,“ hovorí jeden z popredných maďarských intelektuálov žijúcich na Slovensku, László Barak. Za revolúcie sa dištancoval od profesie novinára, lebo nechcel byť vystavený neustálej kontrole.

Po revolúcii vstúpil aj do politiky, pretože cítil potrebu meniť veci k lepšiemu. Práve z tohto dôvodu urobil v živote aj chyby, ktoré si sám nemilosrdne priznáva, ale v konečnom dôsledku žil užitočný život a jeho príbeh je hodný zaznamenania, lebo hovorí veľa aj o našich maďarských spoluobčanoch. Prečítajte si ho.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Bola v prvom slovenskom transporte do Osvienčimu, prežila aj pochod smrti

„Čo vy viete, koľko mladých, detí odišlo zo Slovenska, ktorí keby vyrástli, by boli veľkí umelci a vyzdvihli ten národ do výšky. Alebo lekári, ktorí by vynašli lieky proti rakovine, alebo proti alzheimeru. Slováci si vlastných lekárov a umelcov poslali do plynu. Svoju vlastnú budúcnosť, krásnu budúcnosť si poslali do plynu. Tak čo z toho? Čo z toho vzniklo?“

Takto spomína pani Edita Grosmanová Friedmannová, ktorá bola v prvom transporte slovenských Židov, výlučne dievčenskom, z Popradu. Práve dnes si pripomíname jeho výročie. Slováci takto pred 77 rokmi začali vyvražďovať svojich spoluobčanov. Našťastie, pani Edita sa nestala jednou zo 70-tisíc židovských obetí holocaustu zo Slovenska, podarilo sa jej prežiť. Jej sestre, žiaľ, nie.

„Spomienka na sestru je pre ňu najhorším zážitkom z celej vojny. Lea dostala škvrnitý týfus. ,Neviete si predstaviť, nie sú slová si predstaviť, čo sa vo mne robilo, ako tam tie potkany behajú vedľa nej. Ona ležala na spodnej kóji, na podlahe. Ja som tam pri nej stála. Z práce som sa vracala, nezostalo z nej nič, tam bola taká kôpka, ako tam ležala… a ja som jej povedala: nehnevaj sa na mňa, že žijem. Vyčítala som si, že ja som prežila.‘“

Leu poslali do plynovej komory v noci zo 4. na 5. decembra 1942. Bola jednou z posledných z prvých transportov, ktorých Nemci poslali na smrť.“

Nezabúdame.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Hudobník Albín Berky odišiel do cudziny niekoľkokrát, usadil sa v Austrálii, kde založil konzervatóriá, učil aj hral

Pár dní po okupácii v 1968 sa pätnásťročný Albín Berky mladší (dnes zakladateľ známej Berky Music Academy), tak ako vtedy mnoho ľudí, vybral na pasové oddelenie vybaviť si víza. V noci s kamarátom prekročili hranice, dostali sa najprv do Viedne. Albín si so sebou vzal len husle a kufor. Práve hru na husle začal následne študovať v Írsku na Royal Music Academy, no na Vianoce ho to ťahalo domov. Jeho výjazdná doložka však už bola v tom čase neplatná, a tak ho okamžite po prílete do Prahy zobrali na výsluch.
 
„‚Kde si bol? Koho si stretol? Kde si býval? Mená!’ Oni si to všetko zapisovali a zapisovali a ja im hovorím: ‚Súdruhovia a vy fajčíte?‘ A oni že: ‚Noo!‘ Tak som vybral kartón cigariet Benson Hedges. ‚A vypijete si trošku?‘ a vybral som Black Label whisky. Všetko, čo som doniesol ako darčeky, som im dal. A oni: ‚Noo, súdruh nebojte sa, všetko bude v poriadku.” O pár dní na to mu však prišli dvaja príslušnici Štátnej bezpečnosti zobrať pas.
 
V Československu bol Albín kvôli otcovej emigrácii v nemilosti, preto si časom opäť podal žiadosť o vysťahovanie, ktorú mu nakoniec na štvrtý krát povolili. Odletel do Austrálie, kde začal nový život a naplno sa tam rozbehla jeho hudobnícka kariéra.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

I lost my sister in Auschwitz, Slovakia lost its future


Edita spent her childhood in Humenné, she recollects her early memories as happy and beautiful: “We believed that we lived in a paradise.”

However, everything changed radically in 1938 when Slovak anti-Jewish laws came in force and they led to the moment when Edita and her sister Lea found themselves on a train to Auschwitz, in one of the first transports from Slovakia. The sisters had no idea about the concentration camps, they thought they were travelling to Poland for work, not to die in the gas chamber. Due to the poor conditions, Lea suffered from spotted fever and her body was weakening. Edita experienced how her sister was sent to death and hopelessly she begged her: “Don’t be mad at me for being alive.”

Even today, Edita still doesn’t understand where does such hatred come from and she does not want other people to experience it again. “I do not know what is wrong with people. I do not know why they have not learned the lesson. I do not know why they do not understand there is no winner in a war…”

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Karol Gémesi: Mohol som zostať vo Francúzsku, ale vrátil som sa domov, lebo bolo vidieť, že sa tu niečo stane.

Karol Gémesi podporoval pražskú jar a napriek tomu, že aktívne sledoval médiá, najmä maďarský rozhlas, bol z príchodu maďarských vojakov na naše územie 21. augusta 1968 prekvapený. V tom čase Karol pracoval v Lodeniciach v Komárne. V maďarskom rozhlasovom vysielaní sa o okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy nezmienili.

Sklamanie z vývoja v spoločnosti prekonával prácou a o pár rokov neskôr sa mu podarilo služobne vycestovať do Paríža. Štátna bezpečnosť si však samozrejme túto jeho cestu všimla a hneď po návrate si ho predvolali a pokúšali sa ho presvedčiť na spoluprácu. Karol mal ale odvahu povedať im nie. Do zahraničia sa mu však podarilo dostať znovu. Pracoval v železiarňach v Alžírsku od roku 1983 do 1988 a každý deň mal možnosť sledovať zahraničné vysielanie. Pochopil, že smerovanie Československa speje k zmene. Práve to bol dôvod, pre ktorý sa rozhodol vrátiť domov. Keď prišiel rok 1989, Karol bol medzi tými, ktorý sa aktívne zapojili do politického diania. Aj vďaka nemu sa aj v Nových Zámkoch organizovali revolučné mítingy.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Horský šéfoval v auguste 1968 rozhlasovému spravodajstvu, ilegálne vysielali ešte desať dní po vpáde

Juraja Horského po invázii v roku 1968 odvolali z pozície šéfredaktora Hlavnej redakcie spravodajstva, k živému vysielaniu sa už potom nikdy nedostal. Po vpáde ruských tankov v utajení vysielal jeho štáb ešte desať dní. Počas normalizácie mu účasť nemohli nijako priamo dokázať, pomohli mu aj záruky kolegov, tak ho neperzekvovali úplne na sto percent, ale aspoň ho „odpratali“ zo živého vysielania do Metodicko-výskumného kabinetu. Prečítajte si príbeh človeka, ktorému komunisti zobrali kvôli šíreniu pravdy prácu, ktorú miloval.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Helena Kobzová milovala ruskú kultúru. O to silnejšie bolo pre ňu sklamanie z okupácie Československa

Milovala ruskú kultúru, učila ruštinu, ktorú vyštudovala spolu so slovenčinou. O to silnejší bol jej šok z okupácie v roku 1968. Tú našťastie prežila na materskej dovolenke, pretože inak by ju, podľa vlastných slov, vyhodili za rebelstvo. Po návrate do zamestnania si svoju frustráciu kompenzovala láskavým prístupom k študentom, ktorých viedla k empatii a dobrovoľníctvom v červenom kríži, a práve Slovenský červený kríž nám sprostredkoval príbeh Heleny Kobzovej. Príbeh o tom, ako stráviť život užitočne.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Marta Ličková: S manželom sa im podarilo získať Solženicynov rukopis románu Rakovina.

Prekladateľka Marta Ličková je manželka novinára Pavla Lička, ktorý zo ZSSR do Československa a ďalej do Británie prepašoval rukopis svetoznámeho románu Rakovina od Alexandra Solženicyna – s autorom sa osobne zoznámil v roku 1967.

Je to príbeh presvedčených a aktívnych komunistov, ktorí precitli už pri politických procesoch v 50. rokoch a stranícke knižky vrátili po invázii v roku 1968. Samozrejme sa to neobišlo bez následkov – stali sa cieľom nepretržitej policajnej šikany. Pavol Ličko bol aj uväznený a v podstate mal zakázané pracovať v akejkoľvek relevantnej profesii. Táto frustrácia a vyčerpanosť spôsobila, že sa nedožil revolúcie.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Z Osvienčimu ich dostal Schindler: Považovali sme ho za všemohúceho

Keď mala Helena Borská šesť rokov, presťahovali sa s rodinou do Krakova. Odtiaľ ich poslali do židovského geta na druhej strane rieky Visly. Helena tam prežila do svojich pätnástich rokov, videla ako niektorých ľudí z geta „posielali do vzduchu“.

„Bývali sme v dome oproti nemocnici a pamätám si, ako z tej nemocnice vynášali ľudí na nosidlách na ulicu a tam ich postrieľali.“
V roku 1943 geto zlikvidovali a pani Borskú s rodinou presunuli do Płaszowa, lágra vedľa Krakova. Neskôr, spolu s ostatnými Židmi, začala Helena pracovať v továrni Oskara Schindlera, čo jej zachránilo život.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Juraj Krupa dostal za svätenie soboty vyše sto dní trestov

Juraj Krupa pochádza z luteránskej rodiny, no keď spoznal spolužiaka z Cirkvi adventistov siedmeho dňa, nastal v jeho viere zlom.

„Začal mi rozprávať o pánovi Ježišovi, čo som doteraz od nikoho nepočul. S nikým som sa o tom nemohol baviť. On mi však dokázal líčiť, ako nás pán Ježiš má rád a podobne, a to bolo niečo, čo pritiahlo moje srdce a čo mi bolo sympatické.”

S nástupom do zamestnania začal mať Juraj ako veriaci adventista problém. V päťdesiatych rokoch bola totiž sobota ešte pracovný deň, ktorý však adventisti svätili, a teda nesmeli pracovať. Neskôr bol Juraj povolaný k základnej vojenskej službe, kde bolo odmietnutie rozkazu v sobotu zločinom.

Ako politicky nespoľahlivý nenarukoval k zbrani, ale k technickému práporu v Komárne, spolu s ďalšími troma adventistami. Ich žiadosti, aby namiesto v sobotu, mohli pracovať v nedeľu, nadriadení nevyhoveli, a keď Juraj nenastúpil, nechali ho zavrieť. Potrestali ho štyrmi mesiacmi v trestnej rote, kde, ako hovorí, bolo síce viac buzerácie, ale prekvapivo im velil dôstojník, ktorý mal pre adventistov pochopenie.

„Bol to frontový vojak, vedel, kto sú adventisti, a nechával nás na pokoji. Pracoval v knižnici a môj kamarát Martin v kotolni. A skutočne nám takto vychádzali v ústrety. Prokurátor však položil otázku, či došlo k náprave a či pracujeme aj v sobotu, a veliteľ nám otvorene povedal, že mu musí napísať pravdu. Po mesiaci nás teda odvelili späť k nášmu útvaru, prerušili nám výkon vojenskej služby a išli sme do basy.“

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ladislav Goral: Jediná spravodlivosť sveta je, že všetci musíme umrieť

Ladislav Goral sa narodil na začiatku druhej svetovej vojny v rómskej osade na strednom Slovensku. Veľkú časť rodiny, vrátane matky a súrodencov mu brutálne zabili nacisti ako odplatu za to, že jeho otec bol partizánom. V štrnástich rokoch odišiel sám do Prahy a z ničoho vybudoval kariéru, ktorú zavŕšil na úrade vlády Českej republiky.

Profesionálny hudobník, nadšený sociálny pracovník, odborník na rómske dejiny, ktorý prekonal hendikep krutého osudu a naplno využil svoje schopnosti, možnosti a ochotnú pomoc ľudí, s ktorými sa stretol na svojej kľukatej životnej ceste.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ako dieťa zažila dedinu obsadenú Nemcami. Pred bojmi sa skrývala v pivnici

Príbeh Kláry Kostelnej, ktorá ako dieťa zažila dedinu obsadenú Nemcami, by sme bez vašej podpory nemohli zdokumentovať.

Do života Klárinej rodiny zasiahla druhá svetová vojna. Najviac spomienok má pamätníčka na Slovenské národné povstanie, ktoré prerušilo jej školskú dochádzku. Pre potreby Povstania otvorili v Podbrezovej sklady potravín. Aj Klárin otec domov doniesol dve vrecia ryže, z ktorých sa potom rozdávalo podľa potreby. Niečo pre partizánov, niečo pre rodinu.

Klárin otec, na výzvu Slovenskej národnej rady v septembri 1944, vstúpil do povstaleckej armády.

„Veru ani neviem, kedy odišiel a ako sa lúčil. Viem len, že sme sa ho nevedeli dočkať, keď sa mal vrátiť z frontu. Nemci ich hnali od Tisovca. Predpokladali sme, že Nemci obsadia aj našu dedinu. Väčšina ľudí ušla do hôr. No my sme akurát boli u starej mamy – sestra mala len pol roka, starý otec bol na smrteľnej posteli a mamin brat u partizánov. Otec nakoniec prišiel, oblečený ešte vo vojenskom, zobral sestru na ruky a šli sme hore dedinou, až v jednej kolibe, kde už bolo veľa ľudí, sme strávili noc. Deti so ženami boli dnu, chlapi vonku. Zo všadiaľ sa ozývala strašná streľba.“

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Na túto stránku postupne pribúdajú staršie príbehy. Všetky zatiaľ nájdete

Zdieľať

Rozprávajte!
My budeme počúvať

Máte tip na zaujímavého pamätníka, ktorého životný spomienky nesmú zmiznúť? Napíšte nám na pamatnici@postbellum.sk

Súťaž Príbehy 20. storočia –
hľadáme príbehy ľudí, na ktorých sa zabudlo

Prihláste sa sami alebo v tíme na pribehy20storocia.sk

Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomáhajú zaznamenať životné osudy pamätníkov 20. storočia a rozprávať ich ďalej.