Príbehy

Naši dokumentaristi zaznamenali príbeh československého reprezentanta v hádzanej Igora Bielika, ktorý sa s rodinou po invázii 21. augusta 1968 rozhodol emigrovať na Západ.

Bez váhania sa k nim pridala Stanislava (Sláva) Melečková, vtedy Kopálová, Igorova veľká láska. Osem mesiacov strávili u príbuzného v Austrálii, kde sa Sláva a Igor zosobášili. Neskôr sa odsťahovali do Izraela, kde Igor dostal výhodnú ponuku od hádzanárskeho tímu.

Sláva sa rozhodla navštíviť na Vianoce 1969 rodičov, keďže ich smutné listy neutíchali, československý režim ju však už nikdy nepustil z Československa za manželom.

Dvakrát sa stretli v Rumunsku, než sa rozviedli a koncom 70. rokov si založili rodiny. Bývalí manželia zostali v priateľskom styku.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Mária Labayová: Z jedného dňa na druhý mi tréner povedal, že nebudem hrať

Mária Labayová je známa prešovská hádzanárka, ale jej kariéra nebola ani zďaleka priamočiara.

V Prešove prežila viac-menej celé svoje detstvo, až po strednú školu (stredná pedagogická škola v Nitre). Už ako 16-ročná sa stala juniorskou reprezentantkou v hádzanej. Hneď od začiatku bola veľmi úspešná, získala množstvo titulov, dokonca sa nachádza v sieni slávy a má za sebou 99 odohraných zápasov za ČSSR.

V roku 1973 v Prešove postúpila do prvej ligy, kde mala zdravotné ťažkosti s ramenom. Tie rýchlo prešli, ale i napriek tomu ju Prešov zrazu nepotreboval, čo bolo pre ňu dosť prekvapujúce. Prestúpila do Plastiky Nitra. Kvôli poškodenej sietnici oka sa po piatich rokoch znovu vrátila do Prešova. Odohrala jednu sezónu a opäť bola odstavená bez udania dôvodu.

Počas pauzy bola zamestnaná v ZVL Prešov, v závode na výrobu valivých ložísk. V roku 1983 sa začala formovať nová generácia hráčok v Prešove a Mária sa znova stala členkou reprezentácie. Pôvodne chcela odohrať len jednu sezónu, no z jednej sa stali štyri a za Prešov hrala až do roku 1987. Nenominovali ju, a preto v tom istom roku prestúpila a začala hrať za Hypobank v Rakúsku. V tomto klube oficiálne ukončila svoju kariéru ako 35-ročná. Po lete 1989 sa Mária vrátila z Rakúska do Prešova. Čakala, že spoločnosť ju ocení, no nestalo sa tak, ako si to predstavovala. Ubehol takmer rok a Mária sa postupne prestala angažovať, nezaujímala sa o športové dianie.

Po športovej kariére začala podnikať. Vybudovala športový klub z bývalej ubytovne. Pamätníčka aktuálne firmou nedisponuje a užíva si dôchodok. Síce už aktívne nešportuje, ale občas si ide zaplávať a stále sleduje športové dianie v televízii.

Vypočujte si audioklip:

Príbeh sme zaznamenali vďaka podpore nadácie Tipsport.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Rabín ich odhováral. Časť rodiny do Palestíny šla, ostatní zahynuli (príbeh Mikuláša Škreka)

Slovenských občanov židovského pôvodu nečakalo po nástupe fašizmu nič dobré. Niektorí sa preto rozhodli ujsť do vtedajšej Palestíny, čo bola nebezpečná cesta, pri ktorej išlo doslova o život. Takto sa dostal do dnešného Izraela aj pamätník Mikuláš Škrek.

Narodil v roku 1918 v dedinke Čarace pri Zlatých Moravciach, v rodine obchodníka. Na svojho otca spomína ako na veľmi dobrého človeka, ktorý pomáhal ľuďom a bol skvelým obchodníkom. V Zlatých Moravciach vlastnili trh, družstvo a hostinec. Mikuláš má na Československo tie najkrajšie spomienky.

Rodina Škrekovcov pochopila nebezpečenstvo už koncom roku 1938 a Mikulášov otec sa ju rozhodol odviezť do Palestíny. Odísť sa rozhodli aj dve sestry, Edit a Lucia – a Škrekovci ušli doslova na poslednú chvíľu. Otec s matkou a ďalšími dvoma sestrami zostali vo svojom rodisku. Sestry, ktoré zostali, zahynuli v koncentračných táboroch a rodičia boli pri úteku do hôr zastrelení.

Cesta do Palestíny trvala viac ako mesiac. Na lodi sa nachádzalo vyše 700 ľudí. Takmer celý mesiac boli bez vody na umývanie, mohli sa čistiť len alkoholom. Cesta sa nezaobišla bez úmrtí na lodi.

V prvých rokoch si v bývalej Palestíne Škrekovci otvoril reštauráciu a hotel. Mikuláš oboje predal a v súčasnosti vlastní jeden väčší hotel, ktorý vedú jeho syn a dcéra.

V Izraeli sa cez priateľov zoznámil so svojou budúcou ženou, Ester Grosovou. Tiež pochádzala zo Slovenska –  z Komjatíc. Mikuláš na ňu spomína ako na výbornú a pracovitú ženu.

Na Slovensku našťastie neprišiel o všetkých príbuzných. Žijú v Košiciach, Leviciach a Banskej Bystrici.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ukrývané dieťa Michal Klein: Keď ho matka našla, bola mu povedomá, ale nevedel, kto to je

„Mamka sa dozvedela, že jej rodičov zobrali nacisti. Ale ja som prežil, vlastne – bol som ukrytý. Pripravovali ma na to, že ostanem bez mamky. Dnes je to možno nepochopiteľné, keď po siedmich, ôsmich mesiacoch, čo ste ju nevideli, mamke poviete: ,Poznám ťa, ale neviem kto si!‘“

Aj takto spomína na svoje detstvo Michal Klein, ktorý bol v čase 2. svetovej vojny a prenasledovania židovského obyvateľstva jedným z ukrývaných detí.

Transportu sa vyhol úplnou náhodou: Kvôli sprísňujúcim sa protižidovským zákonom šiel k starým rodičom do Piešťan, jeho mama ostala v Tatrách, odkiaľ sa nemohla vrátiť. Raz, keď bol na návšteve u spriatelených susedov, zaspal, tak ho už nechali spať u nich. Vtedy sa znovu narodil. Starých rodičov ráno odviedli do koncentračného tábora, kde zahynuli.

Susedia, Hanzlíkovci, si ho ponechali a pre Michala začal nový život, aj keď veľmi napätý. Stal sa ukrývaným dieťaťom. Rodina prejavila neskutočnú odvahu, dokonca sa dozvedeli, že sa ktosi dozvedel, že ho skrývajú, tak ho načas odviedli k známym do Vrbového. Hanzlíkovcom zabezpečil vtedajší Michal Kováč ocenenie Spravodliví medzi národmi. To už boli nažive len ich deti a vnukovia, s ktorými je Michal stále v kontakte.

Po vojne sa s mamou šťastne stretli a vrátili do Strážok, kde predtým bývali. Našli len zdemolovaný dom. Po komplikovaných peripetiách zakotvili v Košiciach.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Vedca Savčinského vyniesol november ’89 z Bardejova až do veľkej politiky: Mečiarovi som nedôveroval od začiatku

 

Nežná revolúcia sa odohrávala po celom Slovensku, preto bola úspešná. V regiónoch jej lídri riskovali oveľa viac ako v Bratislave, pretože ešte nemohli vedieť, ako to dopadne. Príznačný je osud vedca Vladimíra Savčinského, ktorý sa od opatrnej opozície voči režimu, v ktorej žil pred revolúciou, dostal pred plné bardejovské námestie a do „veľkej“ politiky.

„Nikdy predtým by som nepovedal, že vystúpim pred plným námestím.“ hovorí. „Nerozmýšľal som, čo by sa stalo, keby prišli na to, kto tlačil letáky a kto pripravoval míting. Až oveľa neskôr som sa dozvedel, čo všetko sa mohlo stať. Väčšinou sa ľudia stávajú hrdinami vo svojej nevedomosti. Vtedy som to neriešil.“

Strednú školu prežil „viacmenej v knihách“ a snažil sa nikde neangažovať. Štúdium medicíny mu nevyšlo, vyštudoval teda kozmickú fyziku. S „inou“ kultúrou sa zoznamoval cez komunitu okolo mládežníckeho klubu. Otec počúval Hlas Ameriky, tak bol celkom v obraze a keď prišla nežná revolúcia, začal pomáhať, až sa dostal medzi jej hlavných strojcov v meste. Spomína, že adrenalín spôsobil, že zobral aj rolu moderátora pred plným námestím.

Takto sa dostal aj do celoslovenského politického života, stretol sa s agresívnym porevolučným nacionalizmom a rýchlo rozpoznal Mečiarovu toxickú osobnosť.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ivan Kamenský bol ukrývané dieťa, vojnu prežil v hrozných podmienkach

Ivan Kamenský sa narodil v dedine Lubeník koncom augusta 1941, tesne pred prijatím židovského kódexu, teda značnú časť svojho detstva prežil v úkryte. Jeho otec bol zo 16 súrodencov a ešte pred svadbou žil a pracoval v Banskej Bystrici, kde mal zubnú ambulanciu. Na rozdiel od jeho silne veriacej manželky sa otec síce cítil byť Židom, ale nikdy náboženstvu neveril.

Ivanova matka pochádzala z ortodoxnej židovskej rodiny z Lubeníka. Po vojne zistila, že vyše 50 členov jej rodiny sa stratilo v táboroch. Ivan Kamenský sa na začiatku ako malý chlapec ukrýval spolu so svojimi rodičmi v Chyžnom. Neskôr ho ukrýval evanjelický farár. Kvôli pretrvávajúcemu tlaku v dedine sa Ivanov otec ako miestny zubár rozhodol vo februári 1944 požiadať o preloženie do Slavošoviec. Následne boli evakuovaní do úkrytu Kohút, úkryt však bol odhalený a oni boli odvedení gestapom. Blížil sa koniec vojny, Nemci ich nestihli transportovať do táborov, a tak boli zachránení Červenou armádou.

Vojna sa podpísala na zdravotnom stave celej jeho rodiny. Po prepustení z nemocnice sa rozhodli presťahovať do Tornale. Aj napriek opakovanému neprijatiu na vysokú školu, kvôli vtedajšiemu politickému režimu, nakoniec úspešne ukončil dve vysoké školy. Stal sa pedagógom a psychológom.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Peter Šťastný: K veľkému hokeju som sa dostal úplne omylom

V osemdesiatych rokoch 20. storočia patril k najväčším hviezdam kanadsko-americkej Národnej hokejovej ligy (NHL). V počte bodov dosiahnutých za góly a asistencie ho v tejto dekáde predstihol iba legendárny Wayne Gretzky.

Než dorástol do takéhoto formátu, doma ho lanáril funkcionár komunistickej strany so slovami: „Peter, my sme nukleárna veľmoc a budeme tu naveky!“ Reč je o bývalom československom, slovenskom a kanadskom reprezentantovi, členovi viacerých hokejových Siení slávy, prostrednom z trojice bratov Šťastných, ktorí sa ako úderné trio zapísali do dejín najrýchlejšieho kolektívneho športu.

Vyrastal v početnej kresťanskej rodine. Z otcovho úradníckeho platu žila osemčlenná rodina Šťastných veľmi skromne. Bežnou súčasťou stravy bol chlieb natretý masťou. Slávnostnú tabuľu predstavovali iba nedeľné obedy a sviatky.

Čím viac Peter Šťastný dospieval, tým viac sa i vďaka svojej tvrdohlavosti stával zarytým odporcom komunistického režimu. Považoval ho za obludný a zločinecký. Azda nedostatočný robotnícky pôvod zapríčinil, že sa nedostal na strojársku strednú školu. To ho však, paradoxne, dostalo bližšie k hokeju – na strednej chemickej škole v Dimitrovke (Chemické závody Juraja Dimitrova, dnes Istrochem) už začal hrať intenzívne a montérky ani nevidel.

Hokej mu umožnil spoznávať svet a videl, aká je životná úroveň na „prehnitom“ Západe. Napokon sa za dramatických podmienok podarila emigrácia do Kanady – jemu aj bratovi Antonovi. Napriek tomu, že tretiemu bratovi, Mariánovi, robili komunisti naprieky.

Ani začiatky v Quebecu neboli ľahké, pretože aj miestni hráči na nich pozerali cez prsty ako na „zlodejov príležitostí“.

Prečítajte si celý príbeh muža, ktorý písal slovenskú hokejovú históriu. Príbeh pamätníka sme zaznamenali vďaka spolupráci a finančnej podpore Nadácie Tipsport.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Novinárka Malgorzata Wojcieszynska: Po rozhovore s Jaruzelskim sme rýchle utekali preč

V nedeľu, 13. 12. 2020, sme si pripomenuli 39. výročie vyhlásenia výnimočného stavu v Poľsku. Preto je veľmi aktuálny aj príbeh novinárky Malgorzaty Wojcieszynskej, Poľky 25 rokov žijúcej na Slovensku, ktorý hovorí aj o tom, ako tieto udalosti vnímala v detskom veku.

Malgorzata spomína, že za totality bola v Poľsku horšia hospodárska situácia ako na Slovensku – problém bol dostať aj základné potraviny, napríklad mäso, fungoval prídelový systém. Detské topánky sa dali kúpiť len raz za pol roka. Odboj proti zriadeniu sa síce v Poľsku objavil ako v prvej krajine východného bloku, ale bol brutálne potlačený práve výnimočným stavom, ktorý vyhlásil generál Jaruzelski. Krajina sa takmer na dva roky doslova dostala do kómy.

Práve s Jaruzelskim robila Malgorzata rozhovor už po revolúcii ako novinárka. Celkovo päťkrát vyspovedala Lecha Walesu a dokonca aj jeho manželku. V portfóliu má aj mnohé veľké osobnosti poľského kultúrneho života.

Dnes patrí Malgorzata Wojcieszinska medzi hlavné osobnosti poľskej komunity na Slovensku. Hovorí aj o tom, ako ju život v inej krajine naučil byť poľskou patriotkou aj o tom, že u nás je oveľa viac príležitostí na sebarealizáciu.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Marta Györiová Grossmanová: Nárek nad obeťami holokaustu v synagóge sa nedá opísať

Marta si v živote užila strašné veci. Jej rodičia holokaust prežili, časť rodiny nie. Marta pochádza z Košíc – z ortodoxnej a veľmi nábožnej, nemajetnej židovskej rodiny. Ona sama bola trochu rebel, viera rodičov ostala nezlomená ani po zážitkoch z koncentrákov.

Marta má z mladosti veľmi smutné spomienky. So slzami v očiach spomína na momenty, keď bola na bohoslužbách v synagóge na Puškinovej ulici v Košiciach. Najmä zo ženskej galérie sa pri modlitbe Mazkir ozýval strašný plač, kvílenie a vzlykanie, ktoré sa rozliehalo celou synagógou. „To sa slovami nedá opísať.“ Dcéry, matky, sestry a manželky sa nevedeli zmieriť so stratou svojich najbližších, ktorí zahynuli počas holokaustu.

Židovstvo bolo za 2. svetovej vojny životu nebezpečné, ale aj komunisti boli ateistickí antisemiti, rodina to tvrdo cítila a užili si svoje. V roku 1949 zvažovali odchod do Izraela, ale znemožnila ju synova choroba. Po revolúcii sa pani Marta začala angažovať v organizáciách židovských žien.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Levko Dohovič prešiel štrnástimi gulagmi, prvým ako 14-ročný

Jedným z hrdinov, ktorí 17. novembra 2020 dostali Cenu Pamäti národa, bol aj Leonid „Levko“ Dohovič. Narodil sa na Ukrajine. Sovieti ho už ako štrnásťročného odsúdili do gulagu na desať rokov za „protištátne aktivity“. Levko si prekopal tunel v zemi a ušiel. Unikal 230 kilometrov, keď ho chytili a znovu zavreli, s desiatimi rokmi navyše. Po roku v tábore sa vzbúril spolu so svojimi spoluväzňami. Bachari postrielali veľa ľudí, mnohých zranili. Aj Levka. Dostal ešte horší trest – nútené práce, menšie prídely jedla.

V pracovnom tábore sa zamiloval do hudby. S jedným starým Ukrajincom dali dokopy spevácky zbor. A to ho ďalšie peripetie ešte čakali (dokopy bol v štrnástich táboroch). Dnes žije Levko v Košiciach ako slobodný občan, je spisovateľ, skladateľ, dirigent.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Katarína Šimončičová: Časy sa zmenili, ochranárstvo pokračuje

Katarína Šimončičová je jednou z tých, ktorí k revolúcii v roku 1989 pristúpili z ochranárskej komunity, ktorá u nás bola výrazná a mala veľký potenciál zmeny, spomeňme len legendárnu štúdiu Bratislava nahlas. Ochranárstvu sa venuje aj dnes, keď je na penzii.

Detstvo a dospievanie prežila šťastne, bez styku s agresiou a zlom. To prišlo až v roku 1968, keď mala 20 rokov. Málo chýbalo, a možno by bola zastrelená – jej 16-ročný kamarát skončil takto, keď bol obzerať ruské tanky. Jej to rodičia našťastie zakázali. Podľa najnovšieho výskumu Ústavu pamäti národa prišlo od 21. augusta do 31. decembra 1968 v ČSSR následkom vpádu vojsk o život spolu 108 ľudí, z toho na území SSR ich bolo 38.

V roku 1982 bola prvýkrát na schôdzi základnej organizácie číslo 6 Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, ktorú viedol Mikuláš Huba a jeho súčasťou boli ďalšie známe osobnosti environmentalistiky a neskôr aj politického života. Revolúciu brala ako obrovskú úľavu. V prvých ponovembrových voľbách kandidovala do parlamentu za VPN, no tesne sa doň nedostala. Dnes s úsmevom konštatuje: „Určite by som nehlasovala tak, jak by mi oni povedali, lebo to ma potom už nikto nechce, keď zistia, aká som. Žiadne také, že strana povedala, musíme jednotne hlasovať.“

Od roku pôsobí ako v komunálnej politike za Ružinov, je laureátkou ocenenia Biela vrana.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Milica Drgoňová za socializmu učila na obchodnej akadémii: Režim cielil na gymnáziá, iné školy boli v závetrí. Ideológiu sme im toľko nežrali.

Milica Drgoňová pochádza z rodiny intelektuálov, jej mama bola rodená Češka, starý otec profesor Stanislav Kostlivý bol významný chirurg, ktorý prišiel s rodinou do Bratislavy po vzniku Československej republiky. Založil tu katedru chirurgie.

Starého otca Stanislava Kostlivého v rámci zbavovania sa českej inteligencie prepustili a musel sa s rodinou v roku 1942 vrátiť do vtedajšieho Protektorátu Čechy a Morava. Ani rodinu Čárskych nečakali v období vojnového slovenského štátu ľahké časy. Otec bol síce Slovák, a tak smel pracovať na svojom pôsobisku, avšak situácia v Bratislave sa stávala čoraz nebezpečnejšou. Hlavne v období blížiaceho sa prechodu frontu, ktorý sprevádzali nálety a ťažké boje o Bratislavu. V kritickom období ku koncu vojny ich otec s rodinou presťahoval do Gbelov, kde mali chalupu.

V období ústupu nemeckej armády si Nemci dokonca chceli na dvore umiestniť protiletecký kanón, ale otec ich uprosil, že v dome je päť malých detí. Keď odišli Nemci, prišli Rusi a tí mali tiež svojské spôsoby. „Dosť popíjali, kradli a rabovali,“ spomína pamätníčka. S jedným tankom zapadli do potoka – bol to prvý a jediný tank, ktorý som počas vojny videla – a posádka sa k nám nasťahovala. Rodičia im provizórne ustlali v kuchyni. Raz večer si jeden z nich všimol, že v izbe spí niekto v perinách. Začal sa rozčuľovať, že aká je to spravodlivosť, že buržuji si spia v perinách a oni osloboditelia na zemi. Oni boli ako malé deti. Vo veľkom kradli hodinky, niektorí ich mali plné ruky. Boli však aj dobrosrdeční. Čo v jednom dome ukradli, v inom zas rozdali, hlavne keď videli malé deti. Raz vykradli nejakú miestnu banku, mali pri sebe strašne veľa bankoviek, hlavne tisíckorunáčok. Tie potom rozdávali aj deťom, môj malý brat ich mal u seba haldu.“

O odolnosti ruských vojakov sa pamätníčkin otec, lekár presvedčil, keď mu jeden z červenoarmejcov zobral z ordinácie fľašu medicínskeho liehu, vypil ju a nič sa mu nestalo.

S príchodom červenej totality v roku 1948 padli posledné nádeje, že by sa situácia vrátila do stavu pred vojnou.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Cez hranicu slovenského štátu pomáhal Židom aj politicky prenasledovaným, komunisti ho obvinili z velezrady

Toto je príbeh pána Vojtecha Bundu, ktorý nám prerozprával jeho syn Miloš Bunda a sám je, samozrejme, jeho súčasťou. Narodil sa vo Veľkom Ďure, ktorý cez vojnu pripadol Maďarsku. Otec Vojtech dostal ponuku zostať a pracovať ako úradník, ale odmietol a museli odísť. Odsťahovali sa do Bošáce. Bol však aj odporca ľudáckeho režimu a zapojil sa do odbojovej skupiny Obrana národa.

Pôsobil ako notár a využíval svoju funkciu na to, aby cez hranice pomáhal z protektorátu presúvať židov, politicky prenasledovaných a príslušníkov odboja. Spolu so skupinou VELA pomohli niekoľkým stovkám ľudí. Vojtech Bunda nielenže podával informácie partizánom, ale aj chránil obyvateľov Bošáce. Jeho odbojová činnosť paradoxne nebola doteraz ani po rokoch v obci ocenená. Svojou taktikou v tyle, dobrými jazykovými znalosťami nemčiny, ruštiny a maďarčiny pomohol ochrániť obec pred represáliami a možným zničením, najmä po bojoch v Španí.

Po vojne sa Vojtech Bunda vyhranil aj voči komunistom, a to ho stálo kariéru a slobodu. V roku 1956 Vojtecha Bundu zatkli spolu s ďalšími právnikmi, notármi a učiteľmi. Vraj boli členmi protištátnej skupiny a boli obvinený z velezrady – údajne pripravovali štátny prevrat. Nastalo tvrdé vypočúvanie, ktorému Vojtech odolal. Nátlak robili aj na rodinu, eštebáci sa k ním doslova nasťahovali. Vojtech po odvolaní dostal 3,5 roka a odmietol podmienečné prepustenie po odsedení si polovice, lebo by musel oľutovať, čo urobil. Ale on nič neurobil.

Problémy so štúdiom, eštebáckym sledovaním a aj s pracovnou kariérou mali samozrejme aj Miloš a jeho brat.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ondrej Demo – folklorista, ktorý jedinečne obhajoval tradície Slovákov v časoch socializmu

Ondrej Demo, jeden z najvýznamnejších slovenských etnomuzikológov, zbormajster a legendárny rozhlasový redaktor nikdy nevstúpil do strany kvôli kariére. Bol vášnivým tribúnom autentického folklóru aj v časoch, kedy ho komunisti odmietali, pretože nenapĺňal ich predstavu, aký má byť ľud.

Jeho rodné Branovo pričlenili k Maďarsku a tam ho v roku 1944 násilne zverbovali na práce do Nemecka, ale chladnokrvne odišiel rovno z vagóna pod zámienkou, že sa ide napiť na stanicu a ušiel. Ako zbeh sa musel ukrývať v bunkri v maštali pod senom. Tu zažil aj ruských osloboditeľov a ich spôsoby.

Na vojenskej službe zažil vystúpenie SĽUKu a to zmenilo jeho život. Vyštudoval etnomuzikológiu a zároveň pracoval v Slovenskom rozhlase. Vytváral nové formáty programov a spolupracoval s dokumentaristami aj choreografom Stanislavom Dúžekom. Pritom musel odolávať tlaku komunistov, ktorí chceli svojimi ideami infikovať aj folklór.

Po auguste 68 mu ponúkli, že sa môže stať vedúcim redakcie ľudovej hudby, keď vstúpi do strany. Odmietol. Vďaka jeho vysokej kvalifikácii mu však dovolili naďalej pokračovať v aktivitách. Z jeho podnetu vznikla medzinárodná rozhlasová súťaž nahrávok folklórnej hudby Prili ix de musique folklorique de Radio Bratislava (1970-1991). Nahrávky z nej leteli do všetkých súťažiacich rozhlasových staníc. V roku 1976 stál zase pri vzniku Orchestra ľudových nástrojov (OĽuN). Ondrej Demo sa stal jeho prvým umeleckým vedúcim.

Po revolúcii založil vo Vajnoroch spevokol, pokračoval v popularizácii folklóru a dostal niekoľko významných cien.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Zachytenie udalostí ako nežná revolúcia je pre amatérskeho fotografa vrcholom

Nežná revolúcia bola úspešná preto, lebo sa odohrávala v celom Československu a žiaden región nezaostával v odhodlaní skoncovať s komunistickým režimom.

Ján Hollý je amatérsky fotograf, vďaka ktorému sa zachovali výrečné dokumenty revolučných dní v Bardejove, fotografoval aj v Košiciach a Prahe. Pán Hollý je zubár a hovorí, že zachytenie udalostí ako nežná revolúcia je pre amatérskeho fotografa vrcholom. Prečítajte si jeho príbeh a pozrite si jeho fotografie.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Pomáhal partizánom strážiť ukryté Tisove cennosti pred fašistami. Tí sa mstili – povraždili 23 ľudí

Prosper Pajtinka počas 2. svetovej vojny pomáhal partizánskemu hnutiu a bol svedkom masového vyvražďovania v obci Šípkov, kde Nemci zavraždili 23 obyvateľov. Hovorí, že po vojne sa neprihlásil do žiadneho partizánskeho zväzu – pomáhal partizánom, pretože to bola povinnosť každého dobrého Slováka. Jeho príbeh je vzrušujúci a zároveň tragický – pomáhal partizánom strážiť ukryté Tisove cennosti z jeho fary v Bánovciach pred nacistami. Tí sa mstili a povraždili viac ako dve desiatky ľudí.

Išlo o neslávne známu protipartizánsku jednotku Josef, ktorú viedli dvaja českí Nemci, Walter Pawlofski a Werner Tutter, známy aj z knihy Ladislava Mňačka Smrť sa volá Engelchen. Vedeli sa inkognito infiltrovať medzi ľudí ako príslušníci slovenskej armády a partizáni a potom spustili vražednú akciu.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Milada Tkáčová: Z ampliónov vyhlasovali, koho popravili. To bola hrôza.

Milada Tkáčová (rod. Kryšpínová) bola pre svojho manžela Alexandra celoživotnou láskou a pravou rukou. A aj preto si ich dcéra myslí, že vďaka úžasnému rodinnému zázemiu a manželkinej pomoci, bol uznávaný chemik Alexander Tkáč vo svojej vedeckej práci úspešný a plodný. Sama prejavovala všestranný talent.

Narodila sa v Prahe. Počas protektorátu zažila pohon na Židov, stanné právo, atentát na Heydricha. Po vojne jej radosť netrvala dlho, k moci prišli komunisti, justičná vražda Milady Horákovej, teror. Pani Milada pracovala ako sekretárka na filmovom ústave v Prahe. Na výlete sa v Českom Krumlove spoznala s budúcim manželom, uznávaným vedcom, chemikom Alexandrom Tkáčom. Po tom, čo nepodpísal súhlas s inváziou v roku 1968, zbavili ho vedenia Katedry fyzikálnej chémie, zakázali mu publikačnú činnosť. A to pred okupáciou zvažovali emigráciu do Švajčiarska. Vo vedeckej činnosti mohol pokračovať až po revolúcii.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Policajt sa k nej správal ako rasista, napokon sa za muža zákona ospravedlnil aj prezident

Policajt sa k nej správal ako rasista, napokon sa za muža zákona ospravedlnil aj prezident. Dokumentaristka, novinárka a aktivistka Denisa Havrľová vyrastala v láskavom prostredí a svoj pôvod nepociťovala. Hlásila sa na konzervatórium, ale vyučila sa za hodinárku. Na besede v knižnici sa zoznámila so spisovateľkou Danielou Hivešovou-Šilanovou, ktorá bola v tom čase šéfredaktorkou rómskych novín Rómsky nový list. Tu začala objavovať svoju rómsku identitu, na ktorú je dnes pyšná – keďže vyrastala v nerómskom prostredí, mala sama predsudky.

V roku 2002 zažila rasistický incident. Ako redaktorka rómskeho týždenníka, robila reportáž o chlapcovi z rómskej osady v Jarovniciach, ktorý ukradol drevo z lesa. Od miestneho policajta chcela vedieť, aký postih mu za tento skutok hrozí. Prišla teda na policajné oddelenie, predstavila sa a chcela mu podať ruku. Policajt jej odvetil, že jej ruku nepodá. Povedala, že mu môže dať novinársky preukaz. Na to jej odpovedal, že ho nepotrebuje. Opýtal sa, či má hygienický preukaz.

„Samozrejme, že som to nepochopila. A povedala som mu, že prečo hygienický preukaz, veď nejdem niekam do kuchyne. Toto ma zarazilo a celé mi to došlo. Ešte som sa ho opýtala, či nemá pocit, že to je prejav rasizmu. Odišla som odtiaľ a povedala som si, že to teda nie. Toto už nechcem zažiť. A nielen ja, ktokoľvek. Keď sa takto správa ku mne, ako sa potom správa k tým Rómom z osady?“

Podala na neho trestné oznámenie. Tento prípad bol pod drobnohľadom médií. Vyšetrovanie trvalo dva roky. Pre Denisu to bolo mimoriadne náročné životné obdobie. Oceňuje, že sa jej vtedy zastali nielen kolegovia z novinárskej obce, ale aj mnohé známe osobnosti, medzi inými aj vtedajšia politička Iveta Radičová.

Nakoniec sa jej za správanie policajta verejne ospravedlnil vtedajší prezident Rudolf Schuster, minister vnútra Ivan Šimko a aj niekdajší komisár pre rozšírenie EÚ Gunter Verheugen. Policajt sa neospravedlnil, ale zo služby ho prepustili.

Denisa sa v minulosti viackrát vyjadrila, že podľa jej názoru nie je tzv. rómska otázka riešiteľná. Dnes tvrdí opak. Myslí si, že najdôležitejšia je úprimná vôľa ľudí, ktorí sa tejto problematike venujú. Hlavne to nemôžu chcieť nejakým spôsobom len zaplátať.

Prečítajte si celý príbeh ženy, ktorá sa nebála.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Paulína Dubeňová: Za SNP každý pomáhal, ako vedel. Ja som vedela piecť chlieb, tak som piekla

Vďaka SNP, tomuto heroickému vzopätiu proti nacizmu, druhému najväčšiemu v Európe, sme sa umiestnili v „elitnom tíme“ víťazných mocností druhej svetovej vojny. Na Slovenskom národnom povstaní sa so zbraňou v ruke podieľalo približne 55 000 mužov a žien. Najvýznamnejší počet tvorili slovenskí vojaci, celkovo sa však do SNP zapojili príslušníci 32 národov a národností, väčšina zo Sovietskeho Zväzu.

K tomu však treba prirátať aj tisíce civilov, ktorí bojovníkom pomáhali. ˇĽudí, ktorí sami nemali veľa a riskovali životy seba a svojich rodín. Pripomeňme si príbeh úžasnej ženy, ktorá v partizánskej obci Kunerad v oblasti Strážovských vrchov.

V čase Slovenského národného povstania mala Paulína Dubeňová 22 rokov a rovnako ako všetci dedinčania chcela pomáhať odboju. V dome u nich stála veľká pec, kde sa naraz dalo upiecť až 12 chlebov. Paulína každý deň okrem chleba pre rodinu zamiesila a upiekla aj chleby aj pre odbojárov. Múku a zemiaky doniesli partizáni, ostatné už bolo na nej. Upečený chlieb každý večer Paulínina mama naukladala na čisté vrece do voza a starší brat Karol ho odviezol rovno povstalcom. Každodenne riskovali život, pretože vedeli, že je to dôležité.

„Za SNP každý pomáhal, ako vedel,“ hovorí Paulína. Okrem toho, že upiekla tisícky chlebov, zasadila po oslobodení aj minimálne toľko stromov. Ja to pekná symbolika. A aj príbeh tejto tichej hrdinky sme zaznamenali. Prečítajte si ho celý, stojí za to

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Slúžil u čiernych barónov, dodnes však netuší prečo

 

Otec Štefana Ondirka privítal vznik Slovenského štátu a istý čas bol sympatizantom HSĽS. Podľa slov pamätníka však zakrátko z prvotného nadšenia vytriezvel a videl dôsledky tejto politiky v praxi. Otec zo strany vystúpil a doživotne už nechcel mať s politikou nič spoločné. Napriek tomu si za svoje členstvo v strane odsedel po vojne pol roka v Leopoldove.

Sám Štefan si pamätá deportácie židovského obyvateľstva a aj to, že sa z koncentračných táborov nevrátili. A aj na príchod červenej armády. Vraví, že vojaci kradli a rabovali. V druhom slede po prechode frontových vojsk sa do obce dostavili aj tylové jednotky a príslušníci obávanej sovietskej tajnej služby NKVD, ktorí sa ubytovali v dome Ondirkovcov.
Štefanov otec sa vyhol deportácii do gulagu vďaka upozorneniu jeho priateľa, komunistu.

Priamo Štefana bez varovania odvliekli na vojenskú službu v nechvalne známych PTP – na najrizikovejší úsek v bani Žofia. Tu následkom úrazu takmer zomrel. Zachránili ho, ale utrpel doživotné postihnutie a keď ešte potreboval lekársku starostlivosť, ako PTPáka ho vyhodili z nemocnice, a musel sa svojpomocne zotavovať v kasárňach.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Profesor Pavol Balgavý: Bol by som rád, keby sme boli súdení

Vedec, profesor Pavol Balgavý sa v novembri v roku 1989 zapojil do generálneho štrajku. Po zaujímavých peripetiách pribudol počas revolúcie do VPN, len z čistej snahy pomôcť. Peter Zajac ho poveril koordináciou vysokoškolských učiteľov. V roku 1990 bol Galbavý zvolený za poslanca VPN vo Federálnom zhromaždení. Odišiel, pretože sa ukázalo, že bol v archíve ŠtB vedený ako agent, aj keď aktívnu účasť popiera a bol by rád, keby sa prípadné viny prebrali súdnou cestou.

Jeho otec bol účastník SNP, pracoval aj ako polesný, ale život mu skomplikoval strojvodca, ktorý kradol benzín na železničke a neskôr sa stal funkcionárom. Pre zlepšenie kádrového profilu, aby sa dostal na vysokú školu, šiel pracovať na trať mládeže. „Vtedy som sa naučil, čo je to socialistická stavba mládeže. Spočívala v tom, že tam boli mladí muži, ktorých nazývam zlatokopi. Robili tam preto, že sa tam dalo dobre zarobiť. Potom tam boli takí ako ja, ktorí si tam naprávali kádrový posudok. A potom tam boli pražskí zlodeji, ktorých pozbierali vždycky po ulici a nahnali ich tam, aby sa zlepšili. Zarábali sme tam neskutočné peniaze. V tej dobe dve- až tritisíc korún. V živote som toľko zarábal až po dlhých rokoch.“

V čase mečiarizmu bol Pavol Galbavý aktívnym odporcom režimu. V roku 2002 bol vymenovaný za profesora fyziky.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Najväčšiu ranu pod pás dostal boxer Tibor Puha od režimu

Valerij Doležal: S Jarom Filipom som spával na jednej posteli, Deža Ursinyho som stretol na psychiatrii

Hranice Československej republiky prekročil Valerij Doležal ako osemmesačné dieťa. Matka Ruska a Sovietsky zväz ako miesto narodenia boli jediné dve veci, čo ho spájali s touto krajinou. Dokumenty cudzinca mu však spôsobovali v Československu nemalé problémy. Až v roku 1994 získal konečne slovenské štátne občianstvo.

Jeho život je pestrý – za miesto zoznámenia jeho rodičov a jeho narodenia (Kirgizsko) môže stará mama, ktorá sa ako vdova s dvoma malými deťmi vybrala budovať komunizmus do holej stepi. Fungovalo tam československé družstvo Interhelpo, a tak sa jeho mama zoznámila s Vítězslavom Doležalom, s ktorým potom odišla do Československa.

Valerij sa stal úspešným hudobníkom, hral v Brnenskej skupine Synkopy 61 a vo svojom rozprávaní spomína aj na nerozlučné priateľstvo s Jarom Filipom a stretnutie s Dežom Ursinym – s tým sa zoznámil v psychiatrickej liečebni.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Otis Laubert: Od obkresľovania pohľadníc do svetových galérií

Výtvarník Otis Laubert prežil prvých pätnásť rokov života v dedinke Valaská neďaleko Brezna. Neslobodná atmosféra 50. rokov sa ho našťastie veľmi nedotýkala, hoci vnímal určité anomálie doby aj vo svojom okolí. Počúval napríklad reči o tom, že pásavka bola nasadená do zemiakov nepriateľom, aby sme prišli o úrodu. Alebo to, že človeka, ktorý sa prechádzal po dedine a bol oblečený trochu inak, ako bolo zvykom, nahlásil niekto z miestnych ako podozrivého a zatkli ho ako špióna. Policajnú šikanu kvôli nekonformnému vzhľadu si neskoršie zažil na vlastnej koži aj sám pamätník. Ale to už bol očarený Bratislavou, kde začal študovať na Škole umeleckého priemyslu, a beatovými 60. rokmi.

Tu „pričuchol“ aj k aktuálnemu vyjadreniu formou umeleckej performácie. Po strednej škole už v oficiálnom štúdiu umenia nepokračoval. Okupácia v roku 1968 ho hlboko zasiahla, emigrovali jeho najbližší priatelia. Pre svoj nekonformný výraz si „vyslúžil“ veľa pozornosti príslušníkov zboru národnej bezpečnosti, ktorí ho bezdôvodne šikanovali, aj keď sa živil manuálnou prácou. Postupne sa však stával súčasťou neoficiálnej kultúry a stal sa uznávaným umelcom, ktorý vystavoval v prestížnych galériách v Európe i za oceánom. Nepatrí medzi aktivistov, je tvorca, ktorý sa presadil vďaka tvrdošijnej a pokojnej rezistencii voči predpísaným linkám totality.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Pavol Bakoš: Demokracia, to je zmiešaný les. Smrekový les je totalita

„Demokracia, to je zmiešaný les. Smrekový les je totalita. Ten les rastie, no potom sa v ňom uchytia lykožrúty, a keď sa nevyrúbe v správnej dobe, tak sám padne,“ hovorí ochranár Pavol Bakoš. Jeho otec bol evanjelický farár a zároveň účastník SNP. Po potlačení povstaleckých vojsk sa mu podarilo z obsadeného územia dostať späť na svoju faru do Žemberoviec. Tam ho však niekto udal, že bol v Povstaní, načo ho následne zatklo gestapo. Nakoniec mu pomohli žandári a z väzenia sa dostal. Počas druhej svetovej vojny tiež na fare schovával dvoch Rusov, ktorí ušli z koncentračného tábora.

Otec sa osobne poznal aj s Gustávom Husákom, ktorý do Žemberoviec chodieval a hovoril o ňom, že mu vždy išlo o moc. Pavol sa už v detstve stretával s tienistými stránkami komunizmu, napríklad keď uväznili otcovho kolegu, farára, ktorý sa z ideologických dôvodov ocitol vo väzení a rodičia ich rodine finančne pomáhali.

Pavlovi Bakošovi sa podarilo dostať sa na vysokú školu napriek jeho neprijateľnému pôvodu. Bakoš Patril k tým, ktorí sa medzi tvorcov revolúcie dostali priamo z ochranárskych aktivít a neformálnych hnutí, ktoré patrili k opozičnému kvasu a stali sa jedným z prameňov spoločenských revolučných pohybov.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Otca chceli nacisti utopiť v Baltiku, mama prežila koncentrák. Od komunistov utiekli do Izraela

Otec Petra Svitáka bol počas slovenského štátu v roku 1942 chránený pred transportom, pretože bol lekár a do výnimky sa zahŕňala aj manželka a ďalší rodinní príslušníci. V novembri 1944, v druhej vlne deportácií po potlačení SNP, sa však deportácii nevyhli, ale našťastie ich neodviezli do vyhladzovacích táborov v Poľsku, ale do Nemecka.

Petrovu mamu spoločne s ďalšími väzňami neskôr odviedli do tábora Berlin-Spandau. Vyrábala tam muníciu. Otca odviedli do tábora Sachsenhausen (Oranienburg). „Rozprával mi, že ich nemali zabiť násilím, ale prácou a jej nezmyselnosťou,“ hovorí pamätník. Napríklad nosili veľké kamene z jedného miesta na druhé len preto, aby ich potom odniesli naspäť na to isté miesto.“

Začiatkom roka 1945 otca spoločne s ostatnými väzňami z tábora nacisti poslali na pochod smrti. Mali ísť pešo stovky kilometrov až k Baltickému moru. Tam ich mala čakať loď, ktorá sa mala na mori potopiť. Došli až do Schwerinu. Vojna sa však končila, dozorcovia nechali väzňov napospas osudu a utiekli. Po vojne sa rodičia stretli tak, ako sa dohodli, keď ich osud rozdelil. Petrova mama cestovala z Berlína do Poznane a Katovíc, kým sa dostala do Žiliny.

Peter sa narodil v Čechách, v jednom z domov po sudetských Nemcoch. Neskôr rodina odišla do Prešova a potom do Medzilaboriec. Aj tu sa stretol s xenofóbiou a antisemitizmom. Napokon sa celá rodina vysťahovala do Izraela.

Pavel Drechsler: Detstvo prežil v gete, mladosť v kibuci

Pamätník Pavel Drechsler spomína na udalosti počas druhej svetovej vojny, ktoré vtedy pozoroval ešte naivnými očami. Rozpráva svoj životný príbeh mapujúci cestu z Hlohovca až do Kiryat Haim v Izraeli.

Drechsler vyrastal v Hlohovci. Za Slovenského štátu odviezli skoro celú jeho rodinu Nemci a gardisti do táborov. Jemu a najbližším sa našťastie podarilo ukryť, lebo ich varovali, že v noci ich prídu zobrať. Jeho otcovi sa však ukryť nepodarilo a zomrel pravdepodobne počas transportu. Neskôr žili Drachslerovci 9 mesiacov v budapeštianskom gete, stále boli hladní a v troskách po pravidelnom bombardovaní hľadali ľudí, ktorých by mohli poznať. Pavel hovorí, ako na jednom mieste ležalo desať až dvanásť ľudí uložených na sebe. Tu bývali až do oslobodenia ruskou armádou.

Pred smrťou v Kremničke ich zachránil známy tým, že ich posadil do väzenia. Židovský pôvod sa nepáčil ani komunistom

Otec Hildy Svátkovej odišiel aj so svojou čerstvou manželkou v roku 1932 do Palestíny, kde sa aj Hilda narodila. V Palestíne, vtedy britskom mandátnom území, v tom čase vrcholil ozbrojený konflikt medzi Židmi a Arabmi a prerástol do teroristických akcií na obidvoch stranách. V roku 1938 urobili rodičia veľmi chybné rozhodnutie a vrátili sa na Slovensko, kde začali vstupovať do platnosti protižidovské zákony. Ľudí v Michalovciach veľmi postihli transporty v roku 1942 – každý z komunity niekoho poznal. Na výnimky, ktoré sa dávali lekárom a zubárom, prežila rodina do jari 1944, keď sa na základe nariadenia ministerstva vnútra museli všetci Židia bez ohľadu na ich dovtedajší status, vysťahovať zo Šarišsko-zemplínskej župy. Dostali sa na stredné Slovensko, na územie SNP. Žili v bunkri, vyrytom v kopci. Neskôr ich v Banskej Bystrici pred smrťou zachránil známy tým, že ich posadil do väzenia, ale nezaevidoval ich ako väzňov.

Židovský pôvod sa nepáčil ani komunistom.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Adriana Seboková: Ako Židovka sa musela ukrývať, zachránila ju znalosť nemčiny

Adriana Seboková, ktorej každý hovoril Ada, sa narodila 1.12.1927 v Banskej Bystrici. Pochádza zo židovskej rodiny, no už pred vojnou ju dali pokrstiť, tušiac blížiace sa nebezpečenstvo a to dokonca dvakrát. Najskôr ju dala pokrstiť stará mama a neskôr priateľ jej otca.

Mala spokojné a šťastné detstvo. Situácia však začala byť pre Židov neprijateľnou a ich rodina sa musela ukrývať na mlyne u rodinných priateľov spolu s mnohými ďalšími ľuďmi. Hoci podmienky neboli idylické, zvládali to s optimizmom. Ada vedela dobre po nemecky, a preto sa jej pošťastilo tlmočiť pre nemeckého generála Höfleho, ktorý bol hlavným veliteľom nemeckých okupačných vojsk na Slovensku. Raz sa na mlyne ukrývali aj nemeckí vojaci, ktorí odmietali vykonať rozkaz postrieľať partizánov. Ada sa tak mohla zoznámiť s utrpeniami vojny bez ostro vyhraneného pohľadu.

Po vojne sa vydala. Jej manžel Ondrej bol aktívnym účastníkom SNP a poznali sa od detstva. Do Izraela so svojimi rodičmi neodišla, zostala na Slovensku.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Talentovaná klaviristka unikala komunistom pod zmeneným menom, našli si ju

Cez víkend, 20. júna, sme si pripomenuli Svetový deň utečencov. Ľudí, ktorí musia odísť zo svojej domoviny proti svojej vôli. Vyhnaných z rodných miest a dedín následkom konfliktov, rasového, náboženského alebo politického prenasledovania, odchádzajú, často odlúčení od vlastných rodín a priateľov, pretože hľadajú bezpečie.

Mohli by sme spomenúť desiatky príbehov pamätníčok a pamätníkov, ktorí boli nútení opustiť Československo v rôznych obdobiach. Medzi ostatnými publikovanými príbehmi máme jeden obzvlášť zaujímavý. Klavírna virtuózka, muzikologička a hudobná pedagogička Elena Letňanová bola komunistickými ústrkmi doslova vyhnaná z Československa. Po dramatickom úteku do Talianska išla aj s dcérou do USA, začínala od nuly a stala sa prvou Slovenkou, ktorá hrala v Carnegie Hall sólový koncert.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ján Zeman pracoval pre protikomunistický odboj, vo väzení strávil 14 a pol roka, manželka osem

Ján Zeman bol pracovníkom myjavského závodu Tauš, vyrábajúceho armatúry. Podnik sa po komunistickom puči vrátil k zbrojnej výrobe, ktorá tu prebiehala za druhej svetovej vojny.

Ján si v tej dobe všímal rad zmien nielen vo vedení podniku. Ako nespravodlivé vnímal aj postihy a následne likvidáciu živnostníkov a poľnohospodárov, ktorým začala rozvracať grunty kolektivizácia. Toto spôsobilo jeho nenávisť k režimu a preto prijal ponuku príslušníkov tretieho, protikomunistického odboja a poskytoval im informácie o výrobe – písal šifrované správy a doručoval ich cez mŕtvu schránku. Informácií mal dosť, lebo medzitým získal v podniku pomerne vysoké postavenie.

Keď ho koncom 40. rokov zatkli, pôvodne bol odsúdený na smrť a strávil v cele smrti veľa mesiacov, našťastie sa podarilo jeho trest zmierniť na doživotie. Z Leopoldova, ktoré pripomínalo koncentračný tábor, ho odvelili do Jáchymova, kde musel robiť najťažšiu manuálnu prácu. V roku 1964 ho prepustili a svoju manželku, ktorá bola väznená osem rokov za „napomáhanie“ trestnému činu sa videl po štrnásť a pol roku. Mali aj možnosť odísť do USA, ale Oľga už mala podlomené zdravie a necítili sa na to.

Ján aj Oľga sa nakoniec dočkali aj zahladenia odsúdenia. To všetko, čo prežili, ale už nešlo vymazať.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Otec odmietol odovzdať gazdovstvo, preto sa aj syn stal nepriateľom komunistov

Ideálom komunistického zriadenia bolo nastolenie „diktatúry proletariátu“. Inštitúcie a jedincov, ktorí do tohto rámca nezapadli, režim tvrdo potieral.

Osobná skúsenosť s touto politikou moci naruby, kedy o príležitostiach rozhodoval kádrový profil na úkor odbornosti a schopností, poznačila tiež životnú cestu EMILA DOBOŠA, rodáka z obce Novosad, toho času Ujlak pri Trebišove. Jeho otec odmietol odovzdať gazdovstvo, preto sa aj syn stal nepriateľom komunistov, nemohol študovať a namiesto školy narukoval do PTP, kde otrocky pracoval v bani, čo sa prejavilo na jeho zdraví. Študovať mu umožnili až v 60. rokoch.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Želmíra Mikulášová o otcovi, evanjelickom kňazovi, ktorý nestratil charakter napriek komunistickým perzekúciám

Pamätníčka Želmíra Mikulášová – Agnetová hovorí o sebe, ale hlavne o otcovi, evanjelickom kňazovi, ktorý nestratil charakter za Slovenského štátu ani komunizmu.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa aktívne zapojil do odbojovej činnosti. Pôsobil ako partizánska spojka a v rodičovskom dome ukrýval ľudí, pomáhal aj odovzdávať množstvo vojenského aj zásobovacieho materiálu pre povstalcov. Ocitol sa v bezprostrednom ohrození života, keď ho na základe anonymného udania vypočúvali na nemeckom veliteľstve.

Za komunizmu zasa absolvoval niekoľkomesačnú ťažkú vyšetrovaciu väzbu v Košiciach, počas ktorej sa mu výrazne zhoršil zdravotný stav, čo na ňom zanechalo celoživotné následky. V následnom súdnom procese bol odsúdený na 18 mesiacov odňatia slobody, prepadnutie majetku a zákaz pastoračnej činnosti po dobu troch rokov.

Je to príbeh človeka, ktorý chcel len žiť slobodne a slobodne vyznávať svoju vieru, ale nacistický/fašistický a komunistický režim mu to neumožnil.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Marte Hrušovskej priniesli kontakty s historikom Jablonickým aj problémy s ŠtB

Marta Hrušovská, manželka hudobného skladateľa Ivana Hrušovského, vo vydavateľstve Tatran zbierala podpisy do Klubu angažovaných nestraníkov. Z práce musela začiatkom normalizácie odísť.

Po vypuknutí 2. svetovej vojny a vzniku Slovenského štátu jej otec ako cudzinec musel odísť do rodných Čiech a Marta s mamou odišli z Bratislavy. Potom, v 50. rokoch, vyštudovala slovenskú literatúru a zamestnala sa vo vydavateľstve Tatran.

V roku 1968 sa z novín dozvedela o Klube angažovaných nestraníkov, občianskom hnutí Pražskej jari. Združovalo ľudí, ktorí sa chceli vyjadrovať k veciam verejným, ale nestotožňovali sa s politikou vládnucej strany. Marta založila „bunku“ tohto hnutia na svojom pracovisku a aktívne hľadala ďalších stúpencov medzi kolegami.

Reformné úsilia sa zastavili v auguste 1968. „Mala som presne také isté pocity, ako keď pred vojnou Nemci obsadili Prahu a Čechy, to som vedela od svojich príbuzných. Teraz sa to stalo celej republike. Obsadili nás Rusi a to bude katastrofa.“

Šéf, ktorý patril k slušnejším komunistom, jej prezradil, že v Tatrane bude mať problémy a pomohol jej nájsť si náhradné zamestnanie na Pamiatkovom ústave. Ale aj tu mala problémy s ŠtB kvôli kontaktom s historikom a disidentom Jozefom Jablonickým.

V 80. rokoch s manželom s radosťou vnímali prejavy otepľovania, a keď sa Ivan Hrušovský stal jedným s aktérov revolúcie, stála pri ňom a pre oboch to bolo veľké zadosťučinenie.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Biskup povedal: Táto huslistka a jej deti nesmú zahynúť

Erika Brániková už ako dieťa zažila boj o život – s mamou, známou huslistkou, a bratom sa museli doslovne skrývať pred nacistami aj keď konvertovali na kresťanstvo a mali oporu aj vo vyšších katolíckych kruhoch. Hlavne pobyt na fare v obci Motyčky bol neustálym strachom o holý život.

Po vojne jej zasa hádzali pod nohy polená komunisti, najprv pre „buržoázny“ pôvod a potom pre emigráciu exmanžela, syna a brata, účastníka SNP.

Prečítajte si príbeh ženy, ktorú nezlomili ani dve totality.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Emil Letko bol pri seleckej tragédii: 39 mužov sa nevrátilo z koncentrákov a gulagov

Nacisti sa pomstili občanom Selca za pomoc účastníkom SNP. Selčania totiž ukrývali mnohých partizánov, ale aj Židov, ktorí s ostatnými obyvateľmi nažívali svorne a po dobrom. Z dediny 30. 11. 1944 odvliekli 160 mužov vo veku od 16 do 60 rokov, 39 sa nevrátilo. Niektorých Rusi po prepustení z koncentrákov odvliekli rovno do gulagov. Celkovo po tých, ktorí sa nikdy nevrátili, zostalo 22 vdov a 34 nezaopatrených detí a nešťastní rodičia. Selecká tragédia zasiahla každú rodinu.

Očitým svedkom seleckej tragédie bol Emil Letko, ktorý mal v tom čase 11 rokov.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Vo svete slávny, doma obeť socialistického realizmu: Výtvarník Milan Dobeš

Výtvarník Milan Dobeš ešte ako študent zažil prvé mocenské opatrenia komunistov, ktorí si v tom čase uzurpovali moc a tiež znárodnenie rodinného podniku. Po maturite sa mu vďaka štastiu a talentu, napriek nepriaznivému kádrovému posudku, podarilo nastúpiť na VŠVU. Tam tiež prebiehali čistky a Dobeš tvrdo pracoval, aby patril medzi najlepších a nemali ho dôvod vyhodiť. Dokonca sa mu podarilo vycestovať do Francúzska a v roku 1955 vyhral cenu v Moskve.

Jeho tvorba sa však stávala čoraz abstraktnejšou, bol pionierom kinetickej tvorby, využívajúcej objekty v priestore a optické prvky. Inak povedalé, jeho tvorba sa stala neprijateľnou pre vládnucu garnitúru. To načas prerušili až 60. roky.

Po nástupe normalizácie sa stala paradoxná vec – vo svete bol Dobeš vychvaľovanou hviezdou a doma sa o jeho tvorbe viacmenej mlčalo.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Július Kusý je jedným z hrdinov, o ktorých sa nehovorí. S partizánmi bojoval už ako 18-ročný

Na Slovensku sa ale v čase druhej svetovej vojny nachádzalo viacero hrdinov, ktorí, podobne ako Gabčík so zbraňou v ruke povstali proti nacistickému Nemecku. Prečítajte si príbeh Júliusa Kusého z Omastinej, ktorý sa len ako 18-ročný zapojil do Slovenského národného povstania a viac ako 8 mesiacov bojoval v horách aj za našu slobodu.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Alica Grofová-Chladeková dosiahla historické športové úspechy, ktoré komunisti prehliadali

Československa v stolnom tenise. Najväčší úspech dosiahla v roku 1973, keď na majstrovstvách sveta v Sarajeve získala historické striebro v dvojhre žien a bronzovú medailu s Josefom Dvořáčkom v zmiešanej štvorhre. Komunisti však jej úspechy prehliadali.

Počas svojej kariéry sa však nevyhla ani nátlaku straníckych funkcionárov a vypočúvala ju Štátna bezpečnosť.

Ešte pred pádom komunistického režimu totiž dostala ponuku z Rakúska, kde opäť začala aktívne hrávať stolný tenis. Najmä vďaka predošlým úspechom jej režim povolil vycestovať do zahraničia a vybavili jej víza. Tri roky dokonca hrala prvú ligu a stala sa ťahúňom družstva. Následne v Rakúsku zostala aj trénovať.

To všetko však Alica robila popri zamestnaní, pričom sama mala dve malé deti. Počas jej pôsobenia v zahraničí si ju raz zavolali na vypočúvanie príslušníci Štátnej bezpečnosti. „Pýtali sa ma, čo a kde som v Rakúsku videla, a musela som im sľúbiť, že budem sledovať, čo sa deje na hraniciach, a informovať ich.“

Štátna bezpečnosť ju zároveň nechala sledovať. Po prvotnej skúsenosti bola natoľko vydesená, že sa príslušníkom ŠtB vyhýbala, ako vedela. Sama tvrdí, že by nebola ochotná donášať, ani keby ju mučili.

Príbeh pamätníčky sme zaznamenali vďaka spolupráci a finančnej podpore Nadácie Tipsport.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Reprezentantka ČSSR: Do zahraničia s nami lietali aj ŠtBáci

Športovci predstavovali v zadrôtovanom východnom bloku špecifický problém pre komunistický režim. Ich zameranie vyžadovalo medzinárodnú konfrontáciu, zápolenia v cudzine a uľahčovalo emigráciu.

Potenciálna „protispoločenská činnosť“ so sebou prinášala zvýšený dohľad Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Svoje o tom vedela i NATAŠA LICHNEROVÁ-DEKANOVÁ, československá reprezentantka v basketbale, strieborná z Majstrovstiev sveta v Brazílii 1971.

Príbeh pamätníčky sme zaznamenali vďaka spolupráci a finančnej podpore Nadácie Tipsport.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Anna Chmelková Blanáriková: splnené aj nesplnené sny našej najlepšej šprintérky

Prvý seniorský titul dostala naša najlepšia šprintérka ANNA CHMELKOVÁ BLANÁRIKOVÁ ako šestnásťročná, nasledoval slovenský rekord a československý juniorský rekord. Nominovali ju na olympiádu v Tokiu, ale otehotnela a ani druhýkrát sa do Tokia nedostala kvôli bojkotu Univerziády. Aj úspešným športovcom, ktorí reprezentovali vtedajšie Československo, režim hádzal pod nohy polená.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Za vojny zachraňovali partizánov, po vojne ich vyrabovali boľševici

Natália Lassovská Krnáčová rozpráva, ako žili elity v totalitách. Na jej životnom príbehu možno ilustrovať nielen to, ako násilné presadzovanie ideológií ničí nielen životy jednotlivých osôb a rodín, ale aj ako odstránilo elity a osobnosti, ktoré tvoria chrbticu spoločnosti.

Vojnu sa tejto skvelej rodine podarilo so šťastím prežiť a ešte aj pomáhali francúzskym partizánom, pri znárodňovaní prišla rodina Lassovských o všetko. Nad to sa dá povzniesť len cestou odpustenia.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Trnavské divadlo bolo v 70. rokoch síce aj pre deti, ale stalo sa miestom slobody a tajnej reči, spomína Nvota

Režisér a herec JURAJ NVOTA počas normalizácie pôsobil v populárnom trnavskom Divadle pre deti a mládež. Repertoár predstavení, ktoré realizovalo čiastočne mimo dosahu komunistickej cenzúry, ponúkal divákom šifrovanú spoločenskú kritiku. Divadlu sa reálne darilo hrať aj scény či kusy, ktoré neboli v súlade s kultúrnou politikou komunistov, ba boli priam rebelské.

S trnavským divadlom spolupracovali mnohé osobnosti, ktoré sa tešili zo slobodomyseľnej atmosféry: Lasica a Satinský, Jaro Filip, režisér Blaho Uhlár a ďalší.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Na okupáciu som sa nemohol nečinne prizerať, tlačil som letáky, spomína na August ’68 Ladislav Kmetík

Osud LADISLAVA KMETÍKA je príbehom talentovaného a energického človeka, ktorému komunistický režim zobral akékoľvek kariérne možnosti. Oporou mu bola len jeho neochvejná viera.

Kmetík dostal averziu voči komunistickému zriadeniu už ako malý chlapec, keď videl, čo komunisti robili jeho rodine počas krutej kolektivizácie v 50. rokoch minulého storočia. Otca pre pár hektárov kamenistej severnej pôdy považovali za kulaka. Zhabali mu majetok a donútili pracovať v družstve, kde dostával pár korún za deň, čo zďaleka nepostačovalo na uživenie rodiny. Dôsledky kádrového posudku rodičov dopadli aj na ich deti. Sestru, ktorá sa učila za cukrárku, vyhodili z učňovky.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Michal Murin: matematik a performer, ktorý zvyšoval rezistenciu proti režimu gestami

Michal Murin je jeden zo zakladateľov performance artu na Slovensku. S kultovým divadlom Balvan bol protirežimovou opozíciou aj bez slov a stalo sa akýmsi etalónom pohybového divadla. Po revolúcii sa tento vyštudovaný matematik naplno vložil do služieb umenia.

Už ako dieťa spoznával defektnosť komunistického režimu. Napríklad, že hoci Rusín, bol evidovaný ako Ukrajinec, lebo Rusíni boli ako národnosť zakázaní. K jeho svetonázoru prispel aj otec. Aj vďaka nemu pochopil, že zmena, ktorú signalizovalo hnutie Solidarita v Poľsku, bude vážna.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Išiel len na obed a skončil na novembrovom pódiu. Z VPN odišiel, keď z hnutia začala vznikať politická strana

MAŇO LACKO, zakladateľ letného umeleckého tábory Letavy, divadelník, hudobník, maliar, pedagóg, aktivista:
„Vlastne zisťujeme, že sme tridsať rokov po revolúcii a je to skoro to isté ako za Mečiara. Tak, kam sme sa dostali?“

Marian Lacko sa od malička túžil stať maliarom. Nakoniec mu však učarovalo divadlo, ktoré spočiatku nebral príliš vážne. Po gymnáziu, kde pôsobil štyri roky v Divadle poézie, chcel s hraním skončiť.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Rodina Anny Mandelíkovej bola obeťou fašistov aj komunistov

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Anna Mandelíková sa narodila židovskému otcovi a kresťanskej mame. Ich vzťah od začiatku narážal na nepriazeň okolia. Annin otec bol ako staviteľ pre slovenský štát dôležitý a tak dostal výnimku z deportácií, aj keď pôvod mu dali pocítiť. Jeho súrodenci a rodičia také šťastie nemali. Týždeň po Anninom narodení odvliekli dve otcove sestry, nasledovali rodičia a napokon traja bratia, najmladší vo veku štrnásť rokov. Všetci zahynuli v Auschwitzi. Dve sestry sa zachránili útekom do Anglicka. Hostinec, ktorý vlastnili otcovi rodičia, zhabali arizátori.

Po vypuknutí SNP sa otec zúčastnil povstania. Anna s matkou a staršou sestrou zatiaľ bývali v podnájme u rodiny, ku ktorej sa neskôr nasťahovali aj vojaci Werchmachtu. Po potlačení povstania sa otec schovával v rôznych úkrytoch, dokonca si vyhĺbil skrýšu pod búdou pre psa.

Po vojne sa jej otec politicky angažoval a uveril komunistom. Keď komunisti po roku 1948 zavŕšili prevrat, začalo obdobie vykonštruovaných procesov a perzekvovania, vychádzajúceho z antisemitizmu. Takto zavreli aj Anninho otca. Udali ho pravdepodobne bývalí gardisti. Z uránových baní sa vrátil zlomený a zamĺknutý, nikdy sa už celkom nezotavil. Bol rehabilitovaný až v roku 1968.

Anna vyštudovala Pedagogickú fakultu a začala sa venovať práci s deťmi, bola trénerka a učiteľka telocviku. Za svoj pedagogický prístup vo vzdelávaní detí a mládeže dostala niekoľko vyznamenaní. Dnes žije v domove seniorov a maľuje obrazy.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Sestra Mária Nonnata Vrbová: vyviezli nás na pole a tam sme vyberali repu. Aj na Štedrý deň

„Sestričky ma volali, aby som šla k nim, že budem študovať a budem potom učiť, ale mňa priťahovali chudobní, viete, takí opustení ľudia.“ Mária spomína, že odmalička mala vzťah k chudobným a chorým, konkrétne si vybavuje miestnu starenku a slepého vojnového veterána, ktorým chodila pomáhať.

Do rehole vstúpila ako 18-ročná. Vždy ju lákala pomoc chudobným a opusteným. V tom čase akurát prevzali moc komunisti a začali represie – na jar v roku 1950 akcia K, pri ktorých boli mužskí rehoľníci vyvezení z kláštorov, čo znamenalo de facto likvidáciu mužských reholí a zákaz ich činnosti.

V lete sa konala podobná „Akcia R“, namierená na ženské rehole, spočiatku sa však ešte nedotkla sestier pracujúcich v zdravotníctve, sociálnych službách a školských zariadeniach pre postihnutých.
Mária, už ako sr. Nonnata, v roku 1950 pracovala v nemocnici v Bratislave. Hrozilo, že budú sestričky prepúšťať, a tak si ju zavolal predstavený a opýtal sa, či si je istá, že chce byť sestričkou. Istá si bola. „Tak ma dali z Bratislavy do Pezinka, lebo vraj zo psychiatrie nebudú tak skoro brať, že tam môžeme pracovať. Tak som v Pezinku pracovala až do roku 1962.“
Nedostatok kvalifikovaného personálu bol hlavným dôvodom, prečo mohli rehoľné sestry zotrvať v nemocniciach dlhšie. Na pezinskej psychiatrii pracovala sr. Nonnata ako vrchná sestra na oddelení. Počas jej pôsobenia si zároveň dopĺňala znalosti z psychológie, ktoré pri práci potrebovala.

Postupne ich však nahrádzal oveľa menej kvalifikovaný personál a sestry odviezli na polia, kde vykopávali zemiaky aj zo zmrznutej zeme na Štedrý deň a umývali sa v sudoch. Nonnate ponúkali návrat do Pezinka, ale len pod podmienkou, že tam pôjde v civile. To dôrazne odmietla.

Po oteplení v roku 1968, kedy sa Nonnata začala venovať práci s mládežou, komunisti zasa pritvrdili, ale niektorí papaláši jej potajomky nosili svoje deti, aby ich pripravila na prvé sväté prijímanie.

Práci s mládežou sa napriek vysokému veku venuje dodnes.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ako dieťa kulaka nemal nárok na teplý obed, v Amerike bol Ján Gadžo úspešný

Do života rodiny JÁNA GADŽA už v detskom veku vstúpila násilná kolektivizácia. Jánovi starí rodičia zarobili v Amerike peniaze a vybudovali si gazdovstvo. Jeho rodičom komunisti tento majetok, ktorý usilovne zveľaďovali, násilne zobrali a brali im aj úrodu, mlieko a vlastne všetko. Deti doslovne hladovali a ani v škole nemali, ako deti kulakov, nárok na teplý obed. Otec však do družstva nevstúpil.

Keď v roku 1965 prišiel na návštevu strýko z Ameriky a nakrúcal si okolie z hradu Brekov, zobrali ho vojaci a označili za špióna. Vtedy sa Ján Gadžo rozhodol, že chce z Československa odísť. Spolužiaci, ktorí sa o jeho úmysloch dozvedeli, ho však nahlásili a Jánovi „našili“ vykradnutie zbrojnice.
Emigrovať sa mu podarilo až na tretíkrát a bolo to vždy dramatické. Napokon sa cez utečenecký tábor Traiskirchen dostal do USA a tam sa cez veľmi skromné roky vďaka svojej pracovitosti uplatnil viac než dobre: S manželkou založili firmu na orechové záviny – Andrej’s Potica. Svoje produkty distribuovali po celých Spojených štátoch a dostali sa aj do cateringu Václava Havla počas jeho návštevy Sokola v Minnesote.

Na jar 2019 sa aj s manželkou presťahovali na Slovensko, za svojimi koreňmi. A vraj už Amerika nie je to, čo bývala.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Rastislav Šenkirik: Zmenu chceli všetci vrátane komunistov, ktorí rýchlo prevracali kabáty

„V Detve sme videli, ako spanikárený, unavený ruský vojak samopalom zastrelil dvoch ľudí, ktorí vykrikovali a hádzali po tankoch kamene,“ spomína na dramatickú a formujúcu epizódu zo svojho detstva jeden z ľudí Novembra Rastislav Šenkirik. „Stalo sa to pri autobusovej zastávke na hlavnej ceste. Bol to pre mňa šok, pretože ľudia v tomto partizánskom kraji to brali ako začiatok vojny. Všetci sa vyľakali a všetci sa rozhovorili. Zrazu bol pretlak informácií o tom, že komunizmus vôbec nie je ružový, že 50. roky boli beštiálne, že v každom dome bol partizán, len v niekoľkých domoch boli ľudáci a gardisti a tí potom obrátili kabáty a sú z nich papaláši.“

Šenkirik nie je slávna postava tribún, ale o to dôležitejšia bola jeho systematická práca, ktorú ako vzdelaný polyhistor urobil pre spoločnosť – od novembra až po súčasnosť.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Sr. Ľudmila Kalafutová: „Takmer každé zlo ma svoju príčinu, len treba nazrieť človeku hlbšie do duše.“

„Keď človek ustúpi zo svojich zásad raz, spraví to znova a zakrátko sa ocitne v kruhu, z ktorého už nikdy nevyjde von,“ hovorí sestra Ľudmila Kalafutová, odvážna žena, ktorá celý život slúžila dobru a pomáhala ľuďom napriek ústrkom či priamo teroru režimu. Prečítajte si jej príbeh, ktorý bol zaznamenaný vďaka spolupráci so Slovenskou katolíckou charitou.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Mikuláš Huba: Je fantastické, že sme znovu získali slobodu, ale pred slobodou drancovania chcem varovať

Od mladých liet ho to ťahalo do prírody. Dnes je legendárny ochranár, environmentalista a geograf. S Mikulášom Hubom, ktorého od detstva prezývajú Maňo, spolupracovali takmer všetci ľudia revolúcie. Idey spoločenských zmien, ktoré predznamenávala okrem iného aj súbor odvážnych štúdií Bratislava/nahlas, vznikali aj v lone prírody, kde hľadali Maňo a jeho priatelia azyl pred režimom.

Svoj ochranársky naratív nikdy nezradil, či už počas svojej krátkel politickej kariéry, alebo ako vedecký pracovník SAV. Už z revolučnej tribúny varoval pred slobodou drancovania, čím preukázal jasnozrivosť. Patrí medzi najväčšie autority v oblasti ochranárstva.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Výtvarník Daniel Fischer: Po revolúcii bol veľmi prekvapený, koľkí kolegovia spolupracovali s ŠtB

Výtvarník Daniel Fischer zažil streľbu ruských vojakov 21. augusta 1968 priamo v uliciach. Skúsenosť s uvoľňovaním pomerov v tomto roku bola pre neho krátka, ale kľúčová. „Dodnes cítime dôsledky toho, ako sa vtedy otvorili pozície vedúcich postov na všetkých úrovniach spoločenského života pre odborne druho- až treťotriednych ľudí, ktorí sa morálne dotýkali dna,“ hovorí. „Nekvalifikovaní a nekompetentní ľudia sa zmocnili tejto krajiny a exploatovali, čo sa dalo. Na to nemožno zabudnúť.“

Fischer bol v nemilosti režimu, neskôr sa občas sa pohyboval v akejsi „sivej zóne“ – niečo mohol, niečo nie, ale na výsluchy ho eštébáci volali pravidelne. Patrí k tým, ktorí boli už pred revolúciou pripravení na zmeny, bol jedným z ľudí Novembra a po revolúcii sa zaslúžil o nové smerovanie VŠVU.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Bankár Markovič bol väzňom dvoch režimov, manželku komunisti dohnali k samovražde

Ľubica Droppová patrí medzi najvýznamnejších etnológov druhej polovice 20. storočia. Vyrastala v kultivovanej rodine plnej lásky. Otec Karol Markovič bol bankár a mama Viera, rodená Záturecká, spisovateľka. V Banskej Bystrici k ním chodili na návštevu významné osobnosti ako Ján Kostra, Viliam Záborský, Emil Boleslav Lukáč, Ján Smrek a ďalší a vznikol u nich literárny salón, kde sa preberalo umenie a politika.

Otec sa zapojil do príprav Slovenského národného povstania. Po jeho vypuknutí sa stal zástupcom povereníka financií a hlavným riaditeľom povstaleckej bankovej centrály. Zabránil aj odvlečeniu slovenského zlata do Nemecka. Podarilo sa mu aj zakamuflovať zlato a šperky, ktoré štát zhabal počas arizácií židovského majetku. Nemci ho dolapili a s veľkým šťastím sa mu podarilo prežiť Mauthausen.

Po skončení vojny tomuto slovenskému hrdinovi jemu a jeho manželke pripravili skutočné peklo komunisti.

Viac sa dozviete v príbehu.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Rudolf Sikora: Výtvarník, ktorý otvoril Umeleckú besedu pre nežnú revolúciu

Výtvarník Rudolf Sikora vraví, že už ako dieťa mal schopnosť rozoznať, čo je správne. Už odmlada sa mu priečili obe totality (o slovenskom štáte vedel od otca) a uvoľnenie v 60. rokoch bral ako vyslobodenie, nanešťastie, závan slobody bol veľmi krátky a sloboda ostala znásilnená ruskými tankami. Neemigroval, pretože sa bál, že by sa režim mstil na rodine a pociťoval, že je jeho rukojemníkom.
V roku 1970 zorganizoval doma 1. otvorený ateliér. Prezentovala sa v ňom tvorba 19. výtvarníkov, ktorí v tej dobe nemohli vystavovať. Za to si vyslúžil pozornosť ŠtB a bol de facto vyradený z oficiálnych výtvarníckych kruhov. Do milosti súdruhov sa vďaka Miroslavovi Válkovi čiastočne dostal až v roku 1988, ale aj to bral ako príležitosť na provokačný performance.

Neprehliadnuteľný búrlivák s mocným hlasom doslova otvoril umeleckú besedu pre prvé schôdzky, pretože do nej zvolal ľudí už 19. novembra ráno – v tomto priestore mal totiž výstavu po dlhých rokoch a navyše plánoval stretnutie pri výročí 1. otvoreného ateliéru. Vrenie v Umeleckej besede sa potom vylialo na námestia.

Prečítajte si ako to pokračovalo a celý príbeh Rudolfa Sikoru, jedného z ľudí, ktorí tvorili étos Nežnej revolúcie.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Eva Galbavá – Sr. Notburga: Behom roka sa balila trikrát, ako jej režim prikázal

Rehoľné rády boli pred rokom 1989 nepriateľmi komunistov a tak sa k nim aj správali. Bežnou praxou bolo šikanovanie a neustály presun sestier z miesta na miesto, z profesie do profesie. Rádové sestry všetky ústrky a akcie, koordinované vládou, znášali pokojne a pokorne a navyše sestry, pracujúce v zdravotníctve boli nenahraditeľné.

Prečítajte si príbeh sestry Notburgy, ktorá slúžila ľuďom, aj keď systém bol proti nim. Príbeh pamätníčky bol zaznamenaný v spolupráci a vďaka finančnej podpore Caritas Slovakia – Slovenská katolícka charita

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Nebol politickým človekom, do Nežnej sa však zapojil. Pred nacionalistickými vášňami po rozpade republiky sa vrátil na Moravu

Josef Hladík vyrastal v Břeclavi v nepolitickej rodine. Jeho vlastnou nepolitickosťou otriasla sovietska okupácia v roku 1968. V roku 1972 sa priženil na Slovensko, do Levíc a začal popri zamestnaní študovať, je absolventom Právnickej fakulty UK v Bratislave. V 70. rokoch mu do USA emigrovala sestra čo tajil aj pred vlastnými deťmi, lebo režim bol nepriateľský aj k rodinám emigrantov.

V roku 1989 odmietol ako personalista jadrovej elektrárne Mochovce prepustiť signatárov petície iniciatívy Charta 77 aj za cenu, že sám dostane výpoveď, pretože neporušili pracovnú disciplínu. Do toho prišla revolúcia a nadvláda komunistov sa skončila.

Hladík sa stal jednou z osobností Novembra v Leviciach. To vtedy znamenalo veľkú občiansku odvahu, hlavne v malých mestách kde každý každého. Josef si spomína, ako ich súdruh okresný tajomník strany na stretnutí oslovil: „Vážení priatelia a nepriatelia,“ čo naznačuje, kde by sa ocitol, keby revolúcia nedopadla porážkou komunistov. Ako prvý v okrese Levice dal návrh na odvolanie prezidenta Husáka a zaslúžil sa o odpolitizovanie závodov.

Skoro po revolúcii sa začali šíriť po Slovensku nacionalistické myšlienky a neskôr nastúpil mečiarizmus. Josef sa s rodinou v roku 1992 odsťahoval na Moravu, ale na Slovensko nikdy nezanevrel.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Scenáristka Milena Jelinek: Stálo mi za to ukázať komunistom, že nemajú posledné slovo

Pre účasť na antikomunistických protestoch ju prezident Antonín Novotný označil za personu non grata a v roku 1961 emigrovala z Československa. Po Nežnej revolúcii sa do Česka vrátila svojím filmom Zapomenuté světlo.

Milena Jelínková je nielen zaujímavá umelkyňa, ale aj nevšedná osobnosť. Už v tínedžerskom veku sa nevedela vyrovnať s komunizmom a ako trinásťročná sa pokúsila emigrovať.

Študovala na FAMU a scenár jej filmu Snadný život predznamenával českú novú vlnu, aj keď vo výsledku prešiel mnohými zásahmi. S budúcim manželom, Američanom Bedřichom Jelinkom ju zoznámil Miloš Forman. Padli si do oka. Ich písomnú komunikáciu sledovala ŠtB.

Stala sa disidentkou v čase, keď ešte disidenti neboli. Keď Milena chcela ísť do USA za svojou láskou, jej povolenie vycestovať podpísal sám prezident J. F. Kennedy.

Ako to dopadlo a aký bol Milenin život a zmýšľanie po roku 1989? Prečítajte si jej príbeh.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Sestra Bonavita: Komunistický režim nás držal v izolácii

Príbeh sestry Bonavity je príbehom zasvätenej ženy žijúcej v časoch, v ktorých boli rehoľné spoločenstvá tŕňom v oku režimu – z obyvateľstva chcel mať jednoliatu poslušnú masu.

Počas stredoškolských štúdií začala inklinovať k duchovnému životu. Nastupujúca komunistická moc však čoraz viac kontrolovala cirkvi a postupne sprísňovala podmienky fungovania pod hrozbou rozsiahlych perzekúcií. Obliečku (prijímanie rehoľného rúcha) musela podstúpiť tajne a hrozila jej deportácia počas „akcie R“ zamierenej proti kláštorom.

Bola zdravotníčkou, čo ju zachránilo pred postihmi. Rehoľné sestry – zdravotníčky boli pre režim lacná pracovná sila, ale aj tak ich držal v izolácii a bola aj na výsluchoch kvôli vymysleným obvineniam. Od roku 1968 žila v tzv. charitnom dome, no sestrám bolo zakázané opúšťať kláštor, stýkať sa s ľuďmi či chodiť medzi bežných ľudí do kostola. Každá návšteva v kláštore sa musela dôkladne evidovať a vysvetľovať. V roku 1983, keď prebiehala tzv. Akcia Vír v rámci likvidácie františkánskych reholí, ktoré tajne vysväcovali nových členov, doľahli sprísnené opatrenia aj na kláštor v Hronskom Beňadiku.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Bojoval v Povstaní, s partizánmi vyhadzoval do vzduchu mosty a koľajnice

Jaroslav Prokop sa narodil na Orave, ale jeho otec bol Čech zo Šumavy a na Orave veľmi radi Čechov nemali, lebo boli najmä katolíci a ľudáci. Po vzniku Hlinkovej gardy boli napätia ešte citeľnejšie. Podobné skúsenosti mal z návštevy Sudet, kde bolo veľa nacistov a členov Hitlerjugend, s ktorými sa ako 12-13-ročný žiak bíjaval.

Jeho otec zomrel nečakane. Najbolestivejšie pre rodinu bolo, že katolícky farár zosnulého nechcel pochovať. Ako dôvod si našiel to, že s manželkou, ktorá bola evanjelička, vychovávali synov v protestantskej viere. Nemohol ho prísť pochovať ani brat Ferdinand. Ten sedel na Pankráci po tom, ako ho zatkli za jeho podporu študentských protestov v Prahe. Z väzenia sa už von nedostal. Cez vojnu ho previezli do Dachau a tam bol v štyridsiatom druhom popravený.

Za slovenského štátu robil Jaroslav Prokop a jeho kamaráti akcie proti ľudákom, strhávali im plagáty a písali rôzne heslá. Po vypuknutí SNP sa okamžite hlásil do armády. V prvých akciách bol nasadený ako pomocník guľometčíka a bojoval v okolí Hruštína, kde skupina prepadla nemecký konvoj. Nedokázali však odolávať nemeckej presile. Po peripetiách sa dostal do oddielu kapitána Jegorova, kde ako zázrakom vyviazol z pasce, ktorú nachystali Nemci a prežil veľmi krvavú streľbu. Chcel sa dostať na Oravu, tam sa však už rozšírilo, že sa patrí k partizánom a nemohol sa vrátiť, pridal sa preto k oravsko-liptovskej partizánskej skupine Signál a vyhadzoval do vzduchu mosty a železničné koľaje.

Po vojne sa režim otočil proti nemu a dokonca dostal dvojročný nepodmienečný trest ako protisocialistický živel.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

V Košiciach mali v novembri 1989 bližšie k Prahe, namiesto VPN založili Občianske fórum (príbeh Petra Neuwirtha)

 

Peter Neuwirth vyrastal v multikultúrnych Košiciach (s jedným bratislavským intermezzom) v rodinnom zázemí, ktoré nebolo komunizmu naklonené. Viacerých jeho príbuzných režim stíhal alebo prišli o majetky.

August 1968 bol koncom krátkeho sna o slobode a so spolužiakmi začali rebelovať. Normalizácia ich však „upratala“. Na vojenskej službe dostal jeho spoluvojak z Prahy balík s jedlom, v ktorom bol skrytý text Charty 77, preto ju mal možnosť čítať medzi prvými.

Po návrate z vojny začal pracovať v košických železiarňach a mal pocit, že krajina, v ktorej žije, mu nedovoľuje dýchať. Veľkou oporou a vzorom bol pre neho blízky kamarát – známy košický filozof a disident Marcel Strýko. Poznali sa už od základnej školy a diskusie s ním mu poskytovali únik z „komunistickej schizofrénie“, ako to sám nazýva.
„Marcel bol ambasádorom sveta, v akom som chcel žiť,“ spomína na priateľa. Dodával mu texty od zakázaných autorov Ivana Martina Jirousa či Egona Bondyho, scenáre Federica Felliniho i hudbu Plastikov. Peter tieto materiály doma rozmnožoval na starom písacom stroji a posúval ďalej svojim priateľom. „Mal som radosť, že existuje skupina ľudí, ktorí sa nevzdali a nepodľahli normalizačnej mašinérii,“ približuje.
Zároveň chodil do Prahy a tam ho takmer zatkli pri zásahoch v rámci tzv. Palachovho týždňa. Po Novembri založili s priateľmi Občianske Fórum, ktoré neskôr vytvorilo koalíciu s VPN. To, ako sa ľudia spontánne pridávali k pohybom, bolo fascinujúce.
Keď sa VPN v roku 1991 rozštiepilo na Hnutie za demokratické Slovensko a Občiansku demokratickú úniu, Peter pokračoval v politickej práci ako podpredseda košickej ODÚ. Vo voľbách v júni 1992 ODÚ neprekročila päťpercentné kvórum a do parlamentu sa nedostala. Krátko na to strana zanikla a Peter definitívne opustil politiku a verí v „generáciu marca 2018“.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Alžbeta Vargová

Alžbeta Vargová sa narodila v roku 1929 v Seredi. Od svojich troch rokov bývala spolu s rodičmi na miestnom židovskom cintoríne, o ktorý sa rodina Vargovcov pred i počas vojny starala. S miestnymi Židmi mala rodina mimoriadne priateľské vzťahy. Známi k nim zvykli chodievať na cintorín, deti sa spolu hrávali, pričom občas Alžbeta aj so súrodencami chodili ako nežidia aj do miestnej synagógy.

Situácia sa však zmenila koncom 30. rokov s nástupom fašizmu a najmä po vzniku Slovenského štátu. V roku 1941 došlo v Seredi k zriadeniu pracovného a koncentračného tábora, kam sústreďovali Židov z rôznych slovenských miest. Najsmutnejšie obdobie začalo v marca 1942, keď sa zo Serede začali deportácie do vyhladzovacích táborov. „Strašné to bolo – streľba, krik, plač aj štekot psov. To všetko bolo počuť až k nám. Strašne trpeli tí ľudia,“ spomína Alžbeta.

Situácia sa začala čoraz viac radikalizovať a v tábore bežne dochádzalo k násilnostiam a aj vraždám. Mŕtvych Židov potom na vozoch privážali na seredský cintorín, kde ich mali iní židovskí väzni v sprievode Nemca a gardistu pochovať. Mŕtvych však pochovávali do neoznačených hrobov, len so základnými údajmi na truhle. Alžbeta svojmu otcovi preto navrhla, aby začali robiť zoznam pochovaných, keby príbuzní začali hľadať členov svojej rodiny. Po vojne boli na cintoríne osadené malé kamenné pomníky a aj vďaka Alžbetiným zápiskom mohli byť označené menami.

Vypočujte si svedectvo Alžbety Vargovej, ktorá spomína na to, ako spolu s bratom pomohla jednému zo seredských väzňov k úteku. Väzeň sa napokon pridal k partizánskej jednotke v Kozárovciach a dočkal sa aj oslobodenia a konca vojny. Alžbeta Vargová bola po roku 1989 za svoju nezištnú pomoc a odvahu ocenená titulom Spravodliví medzi národmi.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

„Nepredstavoval som si, že ten režim padne. Mnohým ľuďom totiž systém až tak neprekážal,“ hovorí Ján Bencúr

Otec Jána Bencúra sedel ako nepriateľ režimu v komunistickom žalári v Jáchymove a deti ho ani poriadne nepoznali. V roku 1968 síce na Orave tankov nebolo veľa, ale písal protestné heslá po celom Kubíne. Na Prírodovedeckej fakulte začal zažívať normalizáciu.

Po vojenčine pracoval s prestávkou ako správca Oravského hradu. Stal sa vedúcim Vlastivedného oddelenia. Tu pracoval napokon až do roku 1989. Ako priznáva, pád režimu nepredpokladal: „Ani sme sa neodvažovali si predstaviť, že ten režim padne. Videli sme, ako je to prerastené až do najnižších úrovní. Obyčajné ženičky hovorili, že ten systém nie je najhorší, len keby im dovolili chodiť do kostola. Mnohým ľuďom systém až tak neprekážal.“

Revolúcia prebiehala v okrese Dolný Kubín pomalšie ako vo veľkých mestách, ale spoľahlivo. V roku 1990 vznikali okresné úrady a Bencúr sa stal prednostom jedného z nich. Zapájal sa do aktivít VPN a len s nevôľou sledoval praktiky nové premiéra Vladimíra Mečiara a následný rozpad VPN-ky.

S Mečiarom mal aj osobnú skúsenosť: „Ešte ako prednostu okresného úradu si ma Mečiar ako premiér dal zavolať do Zvolena a hovorí: ,No, to by ste neverili, keby ste počúvali záznamy telefonických hovorov, aké telefonáty chodia do centra VPN.‘ Hovorím kamarátovi z Mikuláša. ,Počul si? On v podstate povedal, že odpočúva telefonáty! Toto hovorí predseda vlády?!‘ Nijako sme nezareagovali, skončilo to. A hneď pri najbližšej príležitosti som sa rozprával s Petrom Tatárom z bratislavskej VPN. Znamenalo to, že Mečiar vás odpočúva, používa eštebácke praktiky, to nie je možné!‘“

Po páde Mečiarovej vlády nastúpil od 1. júna 1991 ako námestník ministra vnútra Ladislava Pittnera vo vláde Jána Čarnogurského. Tam pôsobil až do Mečiarovho návratu na čelo vlády po voľbách v roku 1992. Vstúpiť do HZDS striktne odmietol. Vrátil sa na Oravu, pracoval ešte v okresnom úrade, neskôr začal podnikať. Dnes vníma účasť mladých ľudí vo verejných veciach ako podstatnú. „Mladí si musia uvedomiť, že sa angažujú pre svoju budúcnosť. Čo si oni postavia, v tom budú žiť.“

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Karol Dobiáš – športové legendy

Karol Dobiáš bol za minulého režimu jeden z najúspešnejších slovenských futbalistov a dokonca sa mu podaril aj zahraničný angažmán. Nebol síce perzekvovaný režimom, ale aj tak pocítil rozdelenie na dva svety. O emigrácii neuvažoval, lebo nechcel spôsobiť problém svojim rodičom.

Keď začal hrať po jedenástich rokoch v Spartaku Trnava za Bohemians, pocítil aj hĺbku nenávisti fanúšikov svojho „rodného“ mužstva. Razom sa pre nich stal zradca národa.

Celý príbeh Karola Dobiáša si môžete prečítať na našej webovej stránke:
https://www.pametnaroda.cz/cs/dobias-karol-1947

Bol odvysielaný aj v RTVS a zaznamenali sme ho vďaka podpore Nadácie Tipsport.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

V našich najtvorivejších rokoch sme boli umlčaní, hovorí organistka Eva Kamrlová

Eva Kamrlová sa narodila v roku 1942 v Bratislave. Na obdobie druhej svetovej vojny si kvôli mladému veku nepamätá, no na nástup komunistov k moci si spomína veľmi dobre. Ako mladé dievča zažila zatknutie jej otca, ktorý si odsedel dva roky vo vykonštruovanom politickom procese. Z väzenia ho púšťali so slovami: ,Můžete jít domů. Byl to omyl!´ Problémy s komunistickým režimom mal aj Evin manžel Jozef, ktorý bol jedným zo spoluorganizátorov študentskej rebélie na bratislavskom internáte Mladá garda z roku 1956. Jozefovi potom rektor SVŠT odporučil odísť na štúdium do Prahy, kam aj odišiel.

V 60. rokoch Eva študovala na konzervatóriu a po jeho skončení absolvovala Hudobnú fakultu VŠMU, kde študovala hru na organ u prof. Ferdinanda Klindu. V roku 1966 na Medzinárodnej súťaži Pražskej jari získala tretiu cenu a titul Laureáta Pražskej jari. Po tomto úspechu smela účinkovať aj na medzinárodných súťažiach v Mníchove a ďalších európskych mestách a zúčastnila sa aj na majstrovskom kurze v Belgicku. Sľubne rozvinutú kariéru však narušil 21. august 1968 a vpád sovietskych vojsk.

Manžel Jozef prišiel za normalizácie o miesto riaditeľa a Eva dvanásť rokov pracovala v bratislavskom krematóriu. Sama hovorí, že normalizácia ich obrala o profesne najplodnejšie roky ich života. Vypočujte si svedectvo Evy Kamrlovej, ktorá spomína na okupáciu Československa v auguste 1968.

Príbeh Evy Kamrlovej a ďalších 23 svedectiev sme natočili v spolupráci s Paměť národa Střední Morava a vďaka finančnej podpore z Region Bílé Karpaty v rámci Program spolupráce Interreg V-A SK-CZ

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Jana Plulíková: Slobodou sa nakazila medzi horolezcami, November prežila v štrajkovom výbore

Jana Plulíková sa narodila do rodiny hlboko presvedčeného komunistu a veriacej katolíčky, čo ju priviedlo k ostražitosti pri doktrínach. V horolezeckej partii, do ktorej začala chodiť ako 16-ročná, ju ovial duch slobody, aj cez piesne Karla Kryla. Uvedomila si, že žije v diktatúre. Začala chodiť na pesničkárske festivaly ako Porta a Lipnice a s priateľmi si vytvorili ostrovček pozitívnej deviácie.

Po peripetiách vyštudovala angličtinu a slovenčinu na FFUK, vydala sa za horolezca Vladimíra Plulíka a stala sa tichou disidentkou – študovala všetko protirežimové. Keď vypukla revolúcia, okamžite sa zapojila do študentského hnutia a v atmosfére strachu sa odvážila za mikrofónom na zhromaždeniach povedať, čo si myslí. Takto si ľudia vzájomne dodávali odvahu. Svoje lezecké skúsenosti dokonca použila pri pripevňovaní obrovského transparentu na aulu.

Nechcela však brať revolúciu ako nástroj osobného revanšu, preto z aktívnej pozície vycúvala. Jej kritický postoj k Mečiarovi vyvrcholil, keď slovenskí horolezci, medzi nimi aj jej manžel, išli na výpravu na Mount Everest, na ktorej ich podporovalo aj HZDS. Plulík s tým nesúhlasil a vlajku hnutia na vrchole nevytiahol. Preto došlo k spochybňovaniu jeho výkonov napriek tomu, že na vrchol vystúpil bez kyslíka a navyše deň predtým ešte vyniesol zásoby pre skupinu do tábora vo výške 8300 m.

Vladimír Plulík podal ešte veľa vynikajúcich športových výkonov, avšak zo svojej poslednej výpravy na Broad Peak sa už nevrátil. Jeho spolulezec Jozef Kopold nikdy neobjasnil okolnosti, za ktorých sa rozdelili.

Jana Plulíková posledných desať rokov žije s ich dvoma deťmi v Bruseli, tlmočí pre Európsky parlament, Radu, Výbor regiónov. Táto príležitosť jej dala nové možnosti a rozhľad, zároveň ju veľmi teší družnosť miestnej československej komunity.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Zora Lichnerová: Jej rodina pomáhala partizánom, neskôr sa ocitla v nemilosti

Zora Lichnerová sa narodila v roku 1925 na evanjelickej fare v Brezovej pod Bradlom. Zorin otec Ján pôsobil v Brezovej ako evanjelický farár a svojím dlhoročným verejným pôsobením zanechal v myjavskej obci významnú stopu. V roku 1919 tu založil prvú slovenskú meštiansku školu a jeho zásluhou vznikol aj miestny pamätník majstra Jana Husa, Hurbanov pomník, či v roku 1925 otvorený Národný dom Štefánikov.

Rodina Lichnerovcov bola demokraticky a československy orientovaná a s režimom, ktorý vládol počas Slovenského štátu nesúhlasila. Zorin otec sa zapojil do odboja a zúčastnil Slovenského národného povstania, podobne ako aj ďalší jeho príbuzní. Na podrobnosti pôsobenia svojho otca v SNP si Zora nespomína, pamätá sa však na to, ako niektorému z partizánov darovala lyže. Partizáni boli poskrývaní v okolitých horách a rodina sa im snažila pomôcť, ako sa dalo.

Evanjelický farár Ján Lichner počas vojny pomáhal aj prenasledovaným. V čase deportácií židovských obyvateľov do koncentračných a vyhladzovacích táborov ukrýval istý čas na svojej fare jednu židovskú mamičku s dieťaťom. Vypočujte si svedectvo Zory Lichnerovej, ktorá spomína na toto neľahké obdobie.

Príbeh sme natočili v spolupráci s Paměť národa Střední Moravaa vďaka finančnej podpore zRegion Bílé Karpatyv rámci Program spolupráce Interreg V-A SK-CZ

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

„Bála som sa, že ma niekto odvlečie do väzenia. Vo vedľajšej ulici stálo auto, odkiaľ nás pozorovali,“ hovorí Lujza Bakošová

Účastníčka Nežnej revolúcie Lujza Bakošová stála pri vzniku Nitrianskeho koordinačného výboru spolu s ochranármi a divadelníkmi. Neskôr sa stala šéfredaktorkou novín Nitrianska verejnosť, ktoré ľudí informovali o revolučnom dianí.

Jej mama robila v SNP spojku aj so svojou sestrou, ale o politike sa doma nebavili. To, že spoločnosť nefunguje ako má, si Lujza prvýkrát uvedomila na gymnáziu. Návšteva Belgicka so speváckym zborom bol pre ňu šok, videla svet, aký dovtedy nepoznala. Po pedagogickej fakulte sa jej ušlo miesto v nitrianskom Dome česko-slovenského priateľstva.

Stretávala sa s ochranármi a to poznačilo aj jej vstup do revolúcie, lebo táto komunita sledovala revolučné a predrevolučné pohyby veľmi pozorne. Revolučné hnutie na Slovensku často viedli divadelníci, v Nitre to však všetko spustili ochranári a ich priatelia. Počas prvých novembrových dní bolo totiž Divadlo Andreja Bagara na zájazde v Moskve.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Viera Šagátová: Krutí Nemci nám vypálili dom, v strachu sme zaspávali i vstávali

Viera Šagátová vyrastala v obci Miezgovce neďaleko Bánoviec nad Bebravou. Bola svedkyňou nespravodlivostí ľudáckeho režimu, ktorý svojimi protižidovskými opatreniami bol ešte radikálnejší ako nacistické Nemecko. „Môjho otca s matkou sobášil Jozef Tiso, neskorší prezident Slovenského štátu. Jeho osobnosť sme však v rodine nevnímali v dobrom svetle. V Miezgovciach sme Židov nemali, avšak v Bánovciach som na vlastné oči videla rozpredávanie zhabaného židovského majetku. Dialo sa to priamo na ulici, hovorili tomu licitácia.“

Vierina rodina sa aktívne zapojila do priebehu povstania. Otec bol partizánskym veliteľom 8. roty brigády Jána Žižku, ktorá obsadila Bánovce nad Bebravou.

Čiernym dňom v histórii Miezgoviec sa stal 29. október 1944, keď v skorých ranných hodinách vtrhli do obce nemeckí vojaci a príslušníci jednotiek SS. Nemci sa po potlačení miestneho odporu odvážili aj na útoky v horách proti postaveniu partizánskych jednotiek. Konali pritom s maximálnou krutosťou a bezohľadnosťou.

Prečítajte si celý príbeh pani Vierky, v ktorom hovorí veľa hrozných podrobností o nacistickej krutosti.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ľubica Lacinová: Pred revolúciou spolupracovala s ochranármi, po Novembri bola pri vzniku Strany zelených a feministického hnutia

Ľubica Lacinová je úspešná žena. Minulý rok obhájila svoju profesúru. Pôsobí ako vedúca vedecká pracovníčka Centra biovied na Slovenskej akadémii vied. Počas 80. rokoch sa venovala popri vedeckej práci aj fotografii a začala sa aktivizovať v ochranárskej organizácii Strom života. Prečítajte si jej príbeh.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

„Keď sme prišli na Libavú, mne až slzy vyhŕkli,“ spomína pamätník Karol Hetteš na ťažké časy v Pomocných technických práporoch

Počas druhej svetovej vojny si Karol Hetteš pamätá najmä na príchod Červenej armády. Obyvateľstvo sa ich príchodu obávalo a nečakalo ich s nadšením. Obavy sa bohužiaľ ukázali ako opodstatnené. Kradli, rabovali, Hetteš si spomína, ako fyzicky, granátmi, zlikvidovali svojich ranených.

Po roku 1948 pracoval s otcom v rodinnom hospodárstve a videl, ako komunisti devastujú hospodárstvo. Aj jeho otec sa ako kulak dostal do zoznamu nepriateľov, zavreli ho do väzenia a v dôsledku toho zomrel. Po Karolovi potom šli eštébáci.

Na vojnu narukoval do PTP – pomocných technických práporov, kde pracoval ako baník. Na dovolenku alebo vychádzku sa nikdy nedostal. Po vojne zostal pracovať v bani, neskôr v kameňolome a keď sa oženil, šikanovali ho aj s manželkou a oboch vyhodili z práce. Revolúciu privítal a zachoval si jasnú myseľ a dobrú náladu.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Karol Mrázik narukoval ako 15-ročný a na fronte strávil celý mesiac

Karol Mrázik sa narodil v dedinke Soblahov neďaleko Trenčína a pochádza z jedenástich detí. Vojnové udalosti na Slovensku začal ako chlapec vnímať až po vypuknutí Slovenského národného povstania. V tom období vítal amerických letcov, ktorých zostrelili neďaleko trenčianskeho letiska a prechádzali priamo cez ich dedinu na povstalecké územie. Krátko pred koncom vojny sa však aj sám zapojil do bojov proti nemeckým jednotkám. Po návšteve kapitána Lutovského u Mrázikovcov s ním odišiel na front a stal sa jeho pravou rukou. Karol narukoval iba ako päťnásťročný a jeho prvoradou úlohou bol zber a oprava zbraní, ktoré následne dodával na prvú líniu. Jeho vojenské „dobrodružstvo“ napokon trvalo presne jeden mesiac.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

„Aj mojej detskej duši sa uľavilo, že bude po vojne“, hovorí pamätník Jozef Šnirc

Jozef Šnirc vyrastal v Prievidzi. Počas Slovenského štátu bol svedkom deportácie Židov, na základnej škole zažil šikanu od učiteľov. Často deklarovaný dostatok či blahobyt v tom čase si nepamätá, spomína na prídelový systém a nedostatok chleba.

Bol pri tom, keď začínalo SNP a aj pri tom, ako niektorí bývalí partizáni kolaborovali s nacistami. Oslobodzovanie Prievidze bolo dramatické, ale oslobodenie bral s úľavou. Celý život zasvätil letectvu.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Vladimír Oktavec: Sloboda je základ, na ktorom si ľudia sami musia budovať svoju budúcnosť

Vladimír Oktavec bol jedným zo spoluzakladateľov trnavskej VPN a aj jeho hlas znel počas Nežnej revolúcie z novembrových námestí. Narodil sa v roku 1951 v Martine. Jeho otec František sa zúčastnil SNP a istý čas bol internovaný v pracovnom tábore. Nespravodlivo odsúdený bol však aj počas komunistického režimu za údajné „rozvracanie republiky“. Vladimír tak od malička vyrastal v rodine poznačenej nespravodlivosťami režimu a o komunistickej diktatúre si nerobil žiadne ilúzie. Preto keď prišiel November ´89 okamžite sa pridal k štrajku divadelníkov, napriek tomu, že ešte nemohol tušiť ako sa situácia bude vyvíjať. Myšlienky Nežnej revolúcie priniesol z Bratislavy do Trnavy a práve on odmoderoval prvý novembrový míting na dnešnom Trojičnom námestí, ktoré sa stalo symbolom revolučných udalostí.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Eugen Gindl: Tam, kde som videl, že je režim nepriestrelný, snažil som sa nájsť iný spôsob sebavyjadrenia

Novinár, scenárista a dramatik Eugen Gindl zažil ako študent uvoľnené obdobie 60. rokov, ktoré v mnohom vyformovalo jeho postoj k tvorbe aj počas totality. „My na tie 60. roky spomíname veľmi dobre a o to nám bolo viac ľúto, keď prišli Rusi, tá sovietska intervencia a všetko sa to zrútilo. “

Eugen tušil, že hranice sa začnú čoskoro uzatvárať, a tak ešte odišiel na štúdium do západného Nemecka. Po návrate mu, ako predpokladal, zobrali pas. Musel teda hľadať iný spôsob ako vyjsť zo „socialistikcej normalizačnej šede” a našiel ho predovšetkým v televízii a filme, kde hovoril o skutočných problémoch. „Tam, kde som videl, že je ten režim nepriestrelný, tak som sa snažil nájsť iný spôsob sebavyjadrenia.”

Neskôr sa pracovne dostal priamo do Moskvy, kde pochopil, že ak tam dozrel čas na „perestrojku“, v Bratislave dozrel minimálne na to, aby sa publikoval kritický manifest Bratislava nahlas, ktorý bol jedným z vrcholov ochranárskych snažení. Po jeho zverejnení sa Eugen nevyhol záujmu bezpečnosti a zastavili mu niekoľko televíznych projektov.

V čase vypuknutia revolučného diania v Novembri 1989 sa Eugen zdržiaval na Liptove a netušil, čo sa deje. No následne sa stal jedným zo zakladajúcich členov koordinačného výboru VPN a zaslúžil sa aj o to, aby sa Nežná revolúcia dostala z námestí na obrazovky. Tlmiť monopol Komunistickej strany v médiach sa snažil naďalej a po páde režimu do nich prinášal európsku a svetovú perspektívu.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Michal Hudák: Počas komunizmu bol ako duchovný prenasledovaný. Verí, že človek nikdy nie je Bohom opustený

Nezriedka sa na Slovensku stretávame s ľuďmi, ktorí sa formálne hlásia k náboženstvu a pritom tvrdia, že za komunizmu bolo lepšie. Je to absurdné a nezlučiteľné. Dôkazom je aj príbeh Michala Hudáka.

Michal vyrastal v Maďarsku a počas 2. svetovej vojny, kedy bolo Maďarsko spojencom Nemecka a zažil časté spojenecké bombardovanie. Po vojne sa dostali v Maďarsku k moci komunisti, ktorí začali útočiť na „triednych neprateľov“, ako bol Michalov otec – obchodník. Preto sa v rámci výmeny obyvateľov rodina presťahovala do Československa. Komunistom bol Michalov otec užitočný, ale samotný Michal smeroval k teologickej činnosti. Zažil aj vykonštruované procesy so študentmi Evanjelickej bohosloveckej fakulty, ktorí sa odmietali podriadiť komunistickej doktríne.

Po vojne sa oženil a jeho manželka – evanjelická farárka – si naplno odniesla nenávisť komunistického režimu k náboženstvu. Po 12-hodinovom výsluch jej dali podpísať údajnú zápisnicu a potom jej oznámili, že podpísala spoluprácu s ŠtB. To ju navždy psychicky zlomilo. Svoje si však užil i on a ich synom režim nedovolil študovať.

Komunisti Michalovi zničili život, ale on si svoju vieru nezlomne zachoval.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Vlasta Zábojníková: Ako začínajúca učiteľka pôsobila pri obnove Sokola, po vojne sa stala členkou Červeného kríža

Vlasta Zábojníková (1927) ako dieťa chodila cvičiť do Sokola. Ten však za Slovenského štátu fašisti zakázali a namiesto neho mali v telovýchove pôsobiť len Hlinkova garda a Hlinkova mládež, teda organizácie, ktorým za vzor slúžil Hitlerjugend a SS. Po vojne bol Sokol obnovený a po roku 1948 ho zrušili až komunisti.

Ako mladá učiteľka zažila vo Vajnoroch zúrivú kolektivizáciu.

Pani Vlasta je najstaršia žijúca členka Červeného kríža, kde pôsobí od roku 1951.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Pavol Múčka: vyhrážali sa nám, že za každého Nemca, ktorý padne, budú dvaja civili zastrelení

„Kto si myslí, že za Slovenského štátu bolo dobre, ten sa mýli,“ hovorí účastník Slovenského národného povstania Pavol Múčka. Narodil sa v obci Uhrovec v roku 1926. Ako 18-ročný sa aktívne zapojil do SNP spolu so svojím otčimom a starším bratom. Povstalcom a partizánom pomáhal falšovať doklady, podával im informácie, či zháňal pre nich zbrane.

Dom Múčkovcov stál navyše na kraji obce a partizáni usídlení v horách sa k nim mohli poľahky dostať bez toho, aby museli prechádzať cez dedinu. Na jeseň 1944 dostali členovia partizánskeho štábu prostredníctvom Pavla varovanie, že nemecká armáda sa chystá zaútočiť na okolité hory. Hoci štáb danému upozorneniu neprikladal veľkú váhu, útok naozaj prišiel. Nemecká ofenzíva dosiahla prevahu a partizánske jednotky museli ustúpiť. Vpád postihol aj civilné obyvateľstvo – niekoľko domov bolo podpálených a ľudia odvlečení do koncentračných táborov.

Vypočujte si svedectvo Pavla Múčku, ktorý spomína na obdobie, keď bola jeho rodná obec obsadená nemeckými vojenskými jednotkami.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Výtvarník Čarný nesmel pôsobiť na oficiálnej scéne, v roku 1987 podpísal aj vyhlásenie k deportáciám Židov

Ladislav Čarný (1949) sa výtvarnému umeniu venoval od detstva. Jeho otca v 50. rokoch zatkli počas katolíckej akcie a bol uväznený takmer rok. Počas oteplenia v 60. rokoch si pamätá, ako so starým otcom počúvali Hlas Ameriky, Slobodnú Európu, Vatikán, či hudobný Luxembourg.

Radostné očakávania surovo zrušil august 1968. Normalizácia sa doplazila aj na VŠVU, kam nastúpil vzápätí po okupácii. Škola bola v tomto období málo otvorená súčasnému umeleckému mysleniu, poskytovala veľmi oklieštené možnosti vzdelávania a umeleckého rastu. Napriek tomu si študenti nachádzali cestu k súčasnému mysleniu; Čarný postupne nadväzoval kontakty kontakty s alternatívnou umeleckou scénou, s tvorcami ako Alex Mlynárčik, Jozef Jankovič, Stano Filko a ďalšími.

Aj po absolvovaní školy mal problém so strážcami „čistoty socialistického umenia“, ktorí nedovolili žiadne „zvrátené buržoázne umenie“. Alternatívnych umelcov samozrejme sledovala aj ŠtB. V roku 1987 František Mikloško, Ján Čarnogurský, Ján Chryzostom Korec a historik Jozef Jablonický iniciovali Vyhlásenie k deportáciám Židov zo Slovenska. Bol to vôbec prvý dokument, ktorým sa signatári vyjadrili odmietavo a s ľútosťou k politike slovenského štátu a podielu Slovákov na tragédii Židov. Dokument podpísalo 24 významných osobností. Aj za to si ho predvolali na Zväz výtvarných umelcov, ktorého nebol členom.Problém nebola téma holokaustu, ale to, že sa Čarný stretáva s „nesprávnymi“ ľuďmi.

Nežná revolúcia Ladislava Čarného sa odohrávala najmä na pôde VŠVU.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Mama Jara Filipa verila v synov talent aj v lepšie zajtrajšky

Jaro Filip, „človek hromadného výskytu“, mal 22. júna 70. narodeniny, ktorých sa nedožil. Jeho mama Emília sa svojich 90. narodenín v marci dožila a energia ju neopúšťa, minulý rok jej dokonca vyšiel literárny debut, zbierka básní Prelet nad životom.

Počas vojny sa musela spolu s rodinou skrývať v pivnici. So svojim manželom, Jarovým otcom, sa zoznámila vďaka zlomenému opätku. Jaro Filip neprišiel na svet v kuchyni, ako písali v médiách, ale normálne v izbe. Ako prežívala Jarove úspechy? Ako prišla o ilúzie v roku 1968?

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ján Fejfár: Pevná viera a osobné zásady prekonajú akúkoľvek nepriazeň doby

Otec Jána Fejfára bol obchodníkom. V roku 1948 mu komunisti zhabali majetok v hodnote vyše milióna vtedajších korún a zamestnal sa ako skladník, kde pracoval až do dôchodku. Ján inklinoval k duchovnému životu. Po „Akcii K v roku 1950, keď boli násilne rozpustené kláštory, sa zamestnal ako kostolník a teda objektom podozrievania zo strany štátu. Stal sa tŕňom v očiach režimu a preto bol na vojenskú službu odvedený k pomocným technickým práporom – PTP, kde vládli otrasné ubytovacie a hygienické podmienky a vládla totálna arogancia zo strany dôstojníkov.

Po návrate z dvaapolročnej služby sa zamestnal a oženil. Mal štyri deti, kvôli jeho kádrovému posudku im však bolo odopreté vzdelanie, po akom túžili. Po novembri 1989 sa rodina dočkala pádu komunistického režimu a tak si Ján aspoň v pokročilom veku konečne vydýchol a zbavil sa nálepky triedneho nepriateľa. Stal sa členom okresného klubu bývalých členov PTP, ktorý združoval niekdajšie obete komunistického režimu.

Po zániku klubu sa stal členom Konfederácie politických väzňov Slovenska. Celý svoj život si uchovával svoje kresťanské a humanistické postoje, ktoré mu pomohli prežiť aj najťažšie situácie.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Príbeh Petra Tatára je príbehom VPN, jej rozkolu a neúspešných varovaní pred Mečiarom

Peter Tatár je jedným z dôležitých, aj keď pre verejnosť menej nápadných ľudí Nežnej revolúcie. Je spoluautorom ochranárskeho materiálu Bratislava/nahlas. Dokument predznamenával revolúciu, ktorej bol neskôr Tatár hýbateľom ako jeden z najvýznamnejších ochranárov. Stal sa členom Koordinačného centra VPN a neskôr sa dostal do slovenského parlamentu.

Ešte pred voľbami 1990 pri uvažovaní o budúcej vláde osem čelných predstaviteľov VPN odmietlo nomináciu na predsedu vlády. Tatár, Bútora, Zajac, Gál, Langoš, Šimečka, Kučerák, Kusý, Flamik a ďalší do tejto funkcie pre temnú minulosť i neovládateľnosť nechceli Vladimíra Mečiara. Budaj, Kňažko ani Mečiar sa na týchto poradách nezúčastňovali.

Po voľbách potom niekoľko dní za sebou zasadala Republiková rada VPN na čele s Jánom Budajom, ktorá sa napokon na Mečiarovi dohodla. Petrov dodatočný návrh na nomináciu Milana Šimečku staršieho vtedy už nemal šancu.

Tatár hovorí aj o rozpade VPN na jar 1991 v Košiciach na jar 1991, kde pri odchode vépéenkárov na nich čakali Mečiarovi prívrženci, vulgárne na nich pokrikovali a fyzicky ich atakovali.

Na jeseň 1992 sa podieľal na založení občianskeho združenia Stála konferencia Občianskeho inštitútu (OZ SKOI). Skupina súčasných i bývalých politikov, akademických funkcionárov, učiteľov, vedcov, hercov a iných ľudí organizovala po celom Slovensku stovky verejných diskusií a debát na dôležité témy – ústavnosť, demokracia, ľudské práva a ďalšie. Táto iniciatíva výrazne prispela k pádu mečiarizmu.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Zdenko Ouzký: Keď prežijete dobu, v ktorej sa smrť stane samozrejmosťou, váš pohľad na dnešné problémy je iný

Zdenko Ouzký je syn českého otca a slovenskej mamy. Bývali v Devínskej Novej Vsi pri železničnej stanici a ako desaťročný bol za Slovenského štátu svedkom presunov zbraní, vojakov aj zajatcov. Spomína si tiež na vysťahovávanie židovských rodín či zabíjanie na oboch stranách. Stanica bola strategický železničný uzol, teda cieľ náletov spojeneckých armád, pri ktorom zažil aj veľmi dramatickú situáciu. Po oslobodení bol svedkom postrieľania celého vozňa nemeckých zajatcov.

V 70. rokoch ho predvolali na políciu, pretože odmietol dedičstvo po sestre, ktorá emigrovala do USA. Kvôli nej mu aj zadržali pas, aby nemohol cestovať. Dedičstvo nechcel aby nemal problémy a práve tým si problémy narobil, pretože bolo jeho občianskou povinnosťou dotiahnuť ho do republiky. Ale aspoň mu vrátili pas.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ako študent protestoval proti okupácii, bol v kontakte s disentom, v Krtíši zakladal VPN: Mečiarov charakter sa dal prekuknúť skoro

Starému otcovi Bohuslava Beňa komunisti zobrali majetok, keďže odmietol vstúpiť do KSČ. August 1968 priniesol stratu ideálov o slobodnejšej a spravodlivejšej spoločnosti. Po prvom ročníku vysokej školy ho obvinili z kontrarevolučných aktivít kvôli tomu, že ešte ako dieťa povedal istému človeku o zbraniach zo SNP, ktoré mu polícia našla pri domovej prehliadke a dotyčný povedal jeho meno.

V tejto súvislosti z neho chceli urobiť udavača ŠtB, odmietol a čakal vyhodenie zo školy. Mal však šťastie, vyhodili náčelníka. Kvôli zlému kádrovému profilu však nemohol robiť prácu právnika, pracoval v poľnohospodárstve, na lodi a zvažoval emigráciu, nakoniec neušiel kvôli obavám o rodinu.

V decembri 1989 založil vo Veľkom Krtíši VPN. Veľmi skoro prekukol charakter Vladimíra Mečiara, v súvislosti s ním spomína aj na jednu zaujímavú situáciu.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Štefan Katona: Až život mimo Československa ho zbavil statusu triedneho nepriateľa

Štefan Katona sa narodil v mestečku Šahy do maďarsko-židovskej rodiny. Šahy mali pred vojnou 7-tisíc obyvateľov, z ktorých bolo 1300 Židov. Vrátilo sa ich 80. Štefanov otec opravoval koľajnice, ale podarilo sa mu utiecť a pridal sa k juhoslovanským partizánom.

Po vojne, už v Československu, jeho otcovi vrátili majetok aj majetky jeho otca a matky, ale boli v žalostnom stave. V roku 1948 mnohí Židia odišli do Izraela, ale Štefanov otec bol vychovávaný v kultúre vlastníctva zeme a myslel si, že pôvod nebude hrať úlohu. Neodišiel, čo bola chyba.

Po znárodnení rodina bývala spolu s dvoma ďalšími rodinami v jednom malom byte a otec mohol, vzhľadom na kádrový pôvod, vykonávať len manuálne práce. Po peripetiách, kde opäť zohrával stále rolu jeho kádrový pôvod zohnal prácu agronóma v Pošumaví. Tu dal zaorať úrodu zemiakov aby ich chránil pred zamrznutím, čo komunisti klasifikovali ako diverzantstvo a uväznili ho. Odsúdili ho na 8 rokov v Jáchymovských baniach, čo sa rovnalo trestu smrti. Štefan mal 8 rokov, jeho brat 5. Väznená bola aj jeho mama, lebo sa vyjadrila k udalostiam v Maďarsku.

Štefana začala baviť hudba, chcel ísť na konzervatórium, ale kvôli kádrovému pôvodu mal zakázané študovať akúkoľvek školu s maturitou. Napokon sa mu podarilo vyštudovať priemyslovku vo Zvolene.

V roku 1966 odišiel s bratom do Izraela a neskôr do Západného Nemecka. Pri hudbe zostal a dnešným mladým želá, aby nemuseli prežiť to, čo on.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Vraj prezradil štátne tajomstvo: Vraveli mi, že z basy sa živý nedostanem

Filmový producent František Turňa nechcel vstúpiť do Socialistického zväzu mládeže, čo ho stálo štúdium na vysokej škole.

Ako vojak nastúpil k prísne utajenému raketovému vojsku. Jeho brat emigroval do Spojených štátov a Turňa sa dostal do mlynčeka vojenskej polície. Obvinili ho, že bratovi (s ktorým sa, mimochodom, vôbec nestýkal) prezradil štátne tajomstvo. Vo väzbe ho mu vyhrážali smrťou alebo uránovými baňami, kde by sa vraj dožil maximálne tri roky a vypočúvali aj jeho susedov. Napokon ho po pol roku z ničoho nič prepustili, ale zobrali mu pas, takže nemohol chodiť ani do Budapešti na koncerty.

Toto všetko urobili komunisti človeku, ktorý sa nikdy ničím neprevinil, ani vtedajším zákonom. Na dôvažok sa dozvedel, že jeho šéf na Kolibe, ktorého mal takmer za otca, bol Štbák a donášal na neho.

Po revolúcii sa Turňa dal na podnikanie vo filmovom priemysle. Päť rokov žil v Amerike a Austrálii, potom sa vrátil na Slovensko.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Nečakal som, že v normalizačnom režime budeme žiť 21 rokov, hovorí účastník Nežnej revolúcie Péter Hunčík

Ako mladému lekárovi Péterovi Hunčíkovi hrozilo päť až sedem rokov za „hanobenie martýra“, pretože sa z dlhej chvíle rozprával so sochou komunistického funkcionára Gábora Steinera, ktorého nacisti zavraždili v Buchenwalde. Prišiel síce o miesto, ale napokon sa drakonické odňatie slobody zmenilo „len“ na vysokú pokutu.

Tento plánovaný exemplárny trest mu pomohol aj nájsť si svoje životné poslanie – stal sa psychiatrom. V Dunajskej Strede spolu so skupinou intelektuálov založili Maďarskú nezávislú iniciatívu MNI a vzápätí prišla revolúcia. Po nej sa stal poradcom prezidenta Havla pre otázky národnostných menšín.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Dokumentoval cestu humanitnej zbierky z Nových Zámkov v čase revolúcie v Rumunsku

Ondrej Berta sa narodil a žil v Komárne. Po okupácii v roku 1968, z ktorej bol nešťastný, nastúpil do miestneho fotoklubu ako metodik pre fotografiu, film a výtvarníctvo. Bol však svedkom, ako v okresnej výtvarnej súťaži odobrali prvú cenu len preto, lebo jej otec bol vylúčený z komunistickej strany a odišiel.

Vo výskumnom ústave náradia, svojom novom zamestnaní, mal na starosti aj rozmnožovaciu techniku, medziiným kopírky. Každé tlačivo bolo presne evidované a každý rok pred 21. augustom prišli príslušníci ŠtB a požadovali znefunkčnenie kopírok.

Po revolúcii sa aktívne zapojil do VPN a nakrúcal a fotil udalosti. Dokumentáciu potom odovzdal Ústavu pamäti národa.

V decembri vypukla v Rumunsku revolúcia proti Ceaușescovmu represívnemu totalitnému režimu. V Temešvári, kde žila početná maďarská menšina, hlásili desiatky mŕtvych. VPN a MNI zorganizovali humanitárnu zbierku, ktorú sprevádzal. Tvorilo ju niekoľko nákladných áut. Na mieste sa ocitli v priamej paľbe, ale našťastie sa im podarilo vrátiť. Až po príchode domov sa dozvedeli, že Ceaușescu s manželkou boli hneď po ich odchode zavraždení. V tých dňoch nemala Československá televízia žiadnych spravodajcov v Rumunsku, takže Ondrejove videozáznamy z Temešváru boli jedinečné.

 

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Na Vladimíra Mečiara si porevolučný podpredseda Slovenskej národnej rady Gábor Zászlós spomína ako na človeka, ktorý síce intelektom zaostával za mnohými predstaviteľmi Nežnej revolúcie, no jeho sila tkvela najmä v tom, že dokonale ovládal organizáciu štátnej správy a praktické otázky výkonu moci, čo bolo ľuďom z akademického, literárneho či umeleckého prostredia celkom cudzie.

Vo vláde s Mečiarom chýbala – ako hovorí Gábor – ľudská dimenzia. Mečiar nikomu neveril, nikoho si k sebe nepripustil a komunikácia s členmi vlády prebiehala výhradne len na vládnych rokovaniach.

Gábor Zászlós, zakladateľ Maďarskej nezávislej iniciatívy, je ďalším predstaviteľom maďarskej komunity v našich príbehoch ľudí, ktorí menili náš svet.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

From Czechoslovakia to Australia: The story of successful Slovak musician Albín Berky Jr.

Only a few days after the occupation in 1968 Albín Berky Jr., at that time 15-year-old, rode on his motorbike to Februárka [a colloquial term for today’s Račianska Street in Bratislava, previously known as Victorious February Street] to get his visa at the passport department. Albín crossed the border only with his violin and a suitcase. He began to study violin at the Royal Music Academy in Ireland, however he longed to return home and spend Christmas with his mom. But Albín‚s exit permit was no longer valid at the time, so immediately after he arrived to Prague, police officers pushed a knob and took him to a hearing.
“Where have you been? Who did you meet? Where did you live? Names!” 
“Do you smoke, comrades?” Albín asked them, while they were jotting down what he said. They nodded. Albín took a box of Benson Hedges out of his pocket.
“And do you drink sometimes?” Albín went on, pulling a Black Label whiskey out of his bag. He gave them all the presents he had bought in Ireland.
“Well, do not worry, comrade. Everything will be alright,” they said to Albín. But only two days later, two secret agents turned up at Albín’s mother’s house, withdrawing his passport.

Ilona Németh bola pri vzniku Maďarskej nezávislej iniciatívy, vývoj po roku 1990 ju však sklamal

„Keď mi dnes niekto hovorí, že sa dá nejakú stranu ‚reformovať zvnútra‘, tak je mi zle,“ hovorí výtvarníčka a kultúrna promotérka Ilona Németh o svojom otcovi, ktorý bol síce komunista, ale veril v reformovanie strany. Sama sa pridala k opozičným umeleckým komunitám. Nikdy sa nevyrovnala s nacionalizmom, ktorý vyvrel po revolúcii.

Zaujíma sa aj o židovskú kultúru v Nových Zámkoch. Židia pred 2. svetovou vojnou tvorili viac ako polovicu miestneho obyvateľstva. Dunajskej Strede sa hovorilo „malá Palestína“. Veľká väčšina sa z koncentračných táborov nevrátila. „Vždy som mala pocit, že Dunajská Streda je akoby ‚nemesto‘, lebo tam niečo chýba, ale nebolo jasné, čo tam chýba. Chýba tam kontinuita histórie a kultúry.“ Ešte pred novembrom 1989 spoluiniciovala prvý pamätník holokaustu na Slovensku.

Neveril som v rozpad Československa, hovorí účastník Nežnej revolúcie László Barak

„Revolúcia sa skončila a vznikol nový systém, na ktorý ľudia neboli zvyknutí. Nesocializovali sa v slobode. Sme závistliví a nenásytní,“ hovorí jeden z popredných maďarských intelektuálov žijúcich na Slovensku, László Barak. Za revolúcie sa dištancoval od profesie novinára, lebo nechcel byť vystavený neustálej kontrole.

Po revolúcii vstúpil aj do politiky, pretože cítil potrebu meniť veci k lepšiemu. Práve z tohto dôvodu urobil v živote aj chyby, ktoré si sám nemilosrdne priznáva, ale v konečnom dôsledku žil užitočný život a jeho príbeh je hodný zaznamenania, lebo hovorí veľa aj o našich maďarských spoluobčanoch. Prečítajte si ho.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Bola v prvom slovenskom transporte do Osvienčimu, prežila aj pochod smrti

„Čo vy viete, koľko mladých, detí odišlo zo Slovenska, ktorí keby vyrástli, by boli veľkí umelci a vyzdvihli ten národ do výšky. Alebo lekári, ktorí by vynašli lieky proti rakovine, alebo proti alzheimeru. Slováci si vlastných lekárov a umelcov poslali do plynu. Svoju vlastnú budúcnosť, krásnu budúcnosť si poslali do plynu. Tak čo z toho? Čo z toho vzniklo?“

Takto spomína pani Edita Grosmanová Friedmannová, ktorá bola v prvom transporte slovenských Židov, výlučne dievčenskom, z Popradu. Práve dnes si pripomíname jeho výročie. Slováci takto pred 77 rokmi začali vyvražďovať svojich spoluobčanov. Našťastie, pani Edita sa nestala jednou zo 70-tisíc židovských obetí holocaustu zo Slovenska, podarilo sa jej prežiť. Jej sestre, žiaľ, nie.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Hudobník Albín Berky odišiel do cudziny niekoľkokrát, usadil sa v Austrálii, kde založil konzervatóriá, učil aj hral

I lost my sister in Auschwitz, Slovakia lost its future

Edita spent her childhood in Humenné, she recollects her early memories as happy and beautiful: “We believed that we lived in a paradise.”

However, everything changed radically in 1938 when Slovak anti-Jewish laws came in force and they led to the moment when Edita and her sister Lea found themselves on a train to Auschwitz, in one of the first transports from Slovakia. The sisters had no idea about the concentration camps, they thought they were travelling to Poland for work, not to die in the gas chamber. Due to the poor conditions, Lea suffered from spotted fever and her body was weakening. Edita experienced how her sister was sent to death and hopelessly she begged her: “Don’t be mad at me for being alive.”

Even today, Edita still doesn’t understand where does such hatred come from and she does not want other people to experience it again. “I do not know what is wrong with people. I do not know why they have not learned the lesson. I do not know why they do not understand there is no winner in a war…”

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Karol Gémesi: Mohol som zostať vo Francúzsku, ale vrátil som sa domov, lebo bolo vidieť, že sa tu niečo stane.

Karol Gémesi podporoval pražskú jar a napriek tomu, že aktívne sledoval médiá, najmä maďarský rozhlas, bol z príchodu maďarských vojakov na naše územie 21. augusta 1968 prekvapený. V tom čase Karol pracoval v Lodeniciach v Komárne. V maďarskom rozhlasovom vysielaní sa o okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy nezmienili.

Sklamanie z vývoja v spoločnosti prekonával prácou a o pár rokov neskôr sa mu podarilo služobne vycestovať do Paríža. Štátna bezpečnosť si však samozrejme túto jeho cestu všimla a hneď po návrate si ho predvolali a pokúšali sa ho presvedčiť na spoluprácu. Karol mal ale odvahu povedať im nie. Do zahraničia sa mu však podarilo dostať znovu. Pracoval v železiarňach v Alžírsku od roku 1983 do 1988 a každý deň mal možnosť sledovať zahraničné vysielanie. Pochopil, že smerovanie Československa speje k zmene. Práve to bol dôvod, pre ktorý sa rozhodol vrátiť domov. Keď prišiel rok 1989, Karol bol medzi tými, ktorý sa aktívne zapojili do politického diania. Aj vďaka nemu sa aj v Nových Zámkoch organizovali revolučné mítingy.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Horský šéfoval v auguste 1968 rozhlasovému spravodajstvu, ilegálne vysielali ešte desať dní po vpáde

Juraja Horského po invázii v roku 1968 odvolali z pozície šéfredaktora Hlavnej redakcie spravodajstva, k živému vysielaniu sa už potom nikdy nedostal. Po vpáde ruských tankov v utajení vysielal jeho štáb ešte desať dní. Počas normalizácie mu účasť nemohli nijako priamo dokázať, pomohli mu aj záruky kolegov, tak ho neperzekvovali úplne na sto percent, ale aspoň ho „odpratali“ zo živého vysielania do Metodicko-výskumného kabinetu. Prečítajte si príbeh človeka, ktorému komunisti zobrali kvôli šíreniu pravdy prácu, ktorú miloval.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Helena Kobzová milovala ruskú kultúru. O to silnejšie bolo pre ňu sklamanie z okupácie Československa

Milovala ruskú kultúru, učila ruštinu, ktorú vyštudovala spolu so slovenčinou. O to silnejší bol jej šok z okupácie v roku 1968. Tú našťastie prežila na materskej dovolenke, pretože inak by ju, podľa vlastných slov, vyhodili za rebelstvo. Po návrate do zamestnania si svoju frustráciu kompenzovala láskavým prístupom k študentom, ktorých viedla k empatii a dobrovoľníctvom v červenom kríži, a práve Slovenský červený kríž nám sprostredkoval príbeh Heleny Kobzovej. Príbeh o tom, ako stráviť život užitočne.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Marta Ličková: S manželom sa im podarilo získať Solženicynov rukopis románu Rakovina.

Prekladateľka Marta Ličková je manželka novinára Pavla Lička, ktorý zo ZSSR do Československa a ďalej do Británie prepašoval rukopis svetoznámeho románu Rakovina od Alexandra Solženicyna – s autorom sa osobne zoznámil v roku 1967.

Je to príbeh presvedčených a aktívnych komunistov, ktorí precitli už pri politických procesoch v 50. rokoch a stranícke knižky vrátili po invázii v roku 1968. Samozrejme sa to neobišlo bez následkov – stali sa cieľom nepretržitej policajnej šikany. Pavol Ličko bol aj uväznený a v podstate mal zakázané pracovať v akejkoľvek relevantnej profesii. Táto frustrácia a vyčerpanosť spôsobila, že sa nedožil revolúcie.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Z Osvienčimu ich dostal Schindler: Považovali sme ho za všemohúceho

Keď mala Helena Borská šesť rokov, presťahovali sa s rodinou do Krakova. Odtiaľ ich poslali do židovského geta na druhej strane rieky Visly. Helena tam prežila do svojich pätnástich rokov, videla ako niektorých ľudí z geta „posielali do vzduchu“.

„Bývali sme v dome oproti nemocnici a pamätám si, ako z tej nemocnice vynášali ľudí na nosidlách na ulicu a tam ich postrieľali.“
V roku 1943 geto zlikvidovali a pani Borskú s rodinou presunuli do Płaszowa, lágra vedľa Krakova. Neskôr, spolu s ostatnými Židmi, začala Helena pracovať v továrni Oskara Schindlera, čo jej zachránilo život.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Juraj Krupa dostal za svätenie soboty vyše sto dní trestov

Juraj Krupa pochádza z luteránskej rodiny, no keď spoznal spolužiaka z Cirkvi adventistov siedmeho dňa, nastal v jeho viere zlom.

„Začal mi rozprávať o pánovi Ježišovi, čo som doteraz od nikoho nepočul. S nikým som sa o tom nemohol baviť. On mi však dokázal líčiť, ako nás pán Ježiš má rád a podobne, a to bolo niečo, čo pritiahlo moje srdce a čo mi bolo sympatické.”

S nástupom do zamestnania začal mať Juraj ako veriaci adventista problém. V päťdesiatych rokoch bola totiž sobota ešte pracovný deň, ktorý však adventisti svätili, a teda nesmeli pracovať. Neskôr bol Juraj povolaný k základnej vojenskej službe, kde bolo odmietnutie rozkazu v sobotu zločinom.

Ako politicky nespoľahlivý nenarukoval k zbrani, ale k technickému práporu v Komárne, spolu s ďalšími troma adventistami. Ich žiadosti, aby namiesto v sobotu, mohli pracovať v nedeľu, nadriadení nevyhoveli, a keď Juraj nenastúpil, nechali ho zavrieť. Potrestali ho štyrmi mesiacmi v trestnej rote, kde, ako hovorí, bolo síce viac buzerácie, ale prekvapivo im velil dôstojník, ktorý mal pre adventistov pochopenie.

„Bol to frontový vojak, vedel, kto sú adventisti, a nechával nás na pokoji. Pracoval v knižnici a môj kamarát Martin v kotolni. A skutočne nám takto vychádzali v ústrety. Prokurátor však položil otázku, či došlo k náprave a či pracujeme aj v sobotu, a veliteľ nám otvorene povedal, že mu musí napísať pravdu. Po mesiaci nás teda odvelili späť k nášmu útvaru, prerušili nám výkon vojenskej služby a išli sme do basy.“

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ladislav Goral: Jediná spravodlivosť sveta je, že všetci musíme umrieť

Ladislav Goral sa narodil na začiatku druhej svetovej vojny v rómskej osade na strednom Slovensku. Veľkú časť rodiny, vrátane matky a súrodencov mu brutálne zabili nacisti ako odplatu za to, že jeho otec bol partizánom. V štrnástich rokoch odišiel sám do Prahy a z ničoho vybudoval kariéru, ktorú zavŕšil na úrade vlády Českej republiky.

Profesionálny hudobník, nadšený sociálny pracovník, odborník na rómske dejiny, ktorý prekonal hendikep krutého osudu a naplno využil svoje schopnosti, možnosti a ochotnú pomoc ľudí, s ktorými sa stretol na svojej kľukatej životnej ceste.

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Ako dieťa zažila dedinu obsadenú Nemcami. Pred bojmi sa skrývala v pivnici

Príbeh Kláry Kostelnej, ktorá ako dieťa zažila dedinu obsadenú Nemcami, by sme bez vašej podpory nemohli zdokumentovať.

Do života Klárinej rodiny zasiahla druhá svetová vojna. Najviac spomienok má pamätníčka na Slovenské národné povstanie, ktoré prerušilo jej školskú dochádzku. Pre potreby Povstania otvorili v Podbrezovej sklady potravín. Aj Klárin otec domov doniesol dve vrecia ryže, z ktorých sa potom rozdávalo podľa potreby. Niečo pre partizánov, niečo pre rodinu.

Klárin otec, na výzvu Slovenskej národnej rady v septembri 1944, vstúpil do povstaleckej armády.

„Veru ani neviem, kedy odišiel a ako sa lúčil. Viem len, že sme sa ho nevedeli dočkať, keď sa mal vrátiť z frontu. Nemci ich hnali od Tisovca. Predpokladali sme, že Nemci obsadia aj našu dedinu. Väčšina ľudí ušla do hôr. No my sme akurát boli u starej mamy – sestra mala len pol roka, starý otec bol na smrteľnej posteli a mamin brat u partizánov. Otec nakoniec prišiel, oblečený ešte vo vojenskom, zobral sestru na ruky a šli sme hore dedinou, až v jednej kolibe, kde už bolo veľa ľudí, sme strávili noc. Deti so ženami boli dnu, chlapi vonku. Zo všadiaľ sa ozývala strašná streľba.“

・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・・

Na túto stránku postupne pribúdajú staršie príbehy. Všetky zatiaľ nájdete

• na našom facebooku
• v Denníku N
• v denníku SME
• v Aktualitách
• v .týždni
• v Slovak Spectatore