Číslo, ktoré nie je šťastné

„Ten dym a ten divný pach, ktorý je tu neustále cítiť, to pália ľudí z transportu, ktorým ste prišli. To sú tvoji príbuzní, ten dym je z ich tiel.“

Takto znie spomienka pamätníka Tomáša Radila na slová, ktoré počul ako malý chlapec po transporte do Osvienčimu v júni 1944. Za šesťdesiatimideviatimi tisíckami vytetovaných čísel sú ukryté príbehy mužov, žien a detí z územia Slovenska počas vojny, ktorí sa stali obeťami holokaustu. 

Začítajte sa do rozprávania, ktoré nám pre Post Bellum vyrozprávali preživší holokaust. Spomínajú na stratu príbuzných a blízkych, ktorí nemali toľko šťastia, ako oni. Dnes, pri príležitosti Medzinárodného dňa obetí holokaustu, počas ktorého si celý svet pripomína smrť šiestich miliónov Židov v Európe.

Fotografia pamätníka Naftaliho Fürsta po oslobodení Buchenwaldu.

Klára Chlamtáčová prišla o manžela, dcéru porodila v Terezíne

Tehotnú Kláru (* 1921  †︎ 2020) transportovali do tábora v Terezíne. Krátko po pôrode sa musela zoslabnutá presunúť s dcérou Noemi do domu pre kojencov. Takto na to spomína: „Mala som v rukách kojenca a niekto mi zohnal vozík. Lebo transporty, ktoré išli do Osvienčimu, tam nechali detské vozíky. Sneh bol až po kolená a pri každom kroku som spadla. Skrátka veľmi, veľmi ťažká vec.“
(Časť príbehu Kláry Chlamtáčovej si môžete pozrieť aj v krátkom filme, ktorý sme vytvorili.)

Matky, ktoré dojčili, mohli prebývať v zariadení, ale Klára mala málo mlieka, a tak klamala personál a povedala, že dojčí. Ostatné rodičky z času na čas nakŕmili aj jej dcéru. Bolo to však len provizórne riešenie, a tak bola nútená zo sesterskej izby v noci kradnúť detskú kašu. Klára aj s dcérou prežívali v Terezíne až do jeho oslobodenia. 

Domov do Zlatých Moraviec sa vrátila podvyživená s váhou štyridsaťosem kíl a s veľkým strachom o svojho manžela Ečiho. Nakoniec sa dozvedela, že zomrel počas pochodu smrti z tábora Bergen-Belsen. Svedkovia Kláre prerozprávali jeho posledné okamihy. „Ledva sa vláčili a kto nemohol ísť ďalej, toho tam na mieste zastrelili. Manžel s dvoma priateľmi nevládali a jeden z nich povedal: ‘Aj tak sa nedostaneme ďalej. Na čo máme čakať? Sadnime si. Ja už sa nemám prečo vrátiť, ženu deportovali s jednoročným kojencom a štvorročnou dcérkou, tak zaručene už nežijú,“ hovoril muž mojej sesternice.  A môj muž na to: ‘Máš pravdu, moja žena bola tehotná.’ A tak sa tí traja posadili a nechali sa zastreliť. A presne o 24 hodín ich dobehli Američania.”

Celý príbeh Kláry Chlamtáčovej

Naftali (Juraj) Fürst, chlapec, ktorí prežil tri koncentračné tábory

„Neexistujú slová, filmy alebo knihy, ktoré môžu vyjadriť hlad, zimu, plač a strach, ktoré som zažil. Nikto, kto tam nebol, to nemôže pochopiť. Nič, čo som zažil, sa tomu nemôže podobať.“  

Naftali Fürst na známej fotografii, ktorá vznikla počas oslobodenia Buchenwaldu

Juraj Fürst (* 1932) sa dostal do Osvienčimu 3. novembra 1944 ako dvanásťročný chlapec. Až neskôr sa dozvedel, že splynovanie v tábore ukončili deň predtým. Nemci chceli začať rozoberať komory, aby zahladili dôkazy. No ešte keď tam prišiel, z komínov vychádzal dym a oheň. Krematórium stále pracovalo. 

Počas tetovania sa s otcom a bratom Petrom postavili do radu tak, aby dostali číslo jeden za druhým. „Otecko dostal číslo 14024, môj brat 14025 a ja mám číslo 14026. Väzni, čo už boli v Birkenau, nám povedali, že to, že nás tetovali, znamená, že nás nezavraždia hneď.“ 

Rozprávanie Juraja Naftaliho Fürsta v podcaste Post Bellum Príbehy 20. storočia

Juraj s bratom sa dostali do detského bloku, z ktorého vyberali deti vždy, keď niekto chýbal do počtu v plynovej komore.

Neskôr prežili pochod smrti, dostali sa do tábora v Buchenwalde a Juraj dostal číslo 14021. Tu sa ťažko chorý dočkal v nemocnici oslobodenia zvnútra – podzemným hnutím. Väzni zbraňami vyhnali Nemcov a Američania vstúpili už do oslobodeného tábora. Jurajovi sa však už nepodarilo nájsť brata Petra. 

Naftali Fürst so starším bratom Petrom pred vojnou.

Vysvitlo, že deň pred oslobodením niektorých väzňov naložili do transportu a poslali ich v otvorených vagónoch putovať po Nemecku celý mesiac do Terezína. Tam z celého vagóna po mesiaci hladovania vytiahli len troch živých ľudí. Našťastie bol medzi nimi aj Jurajov brat. Po vojne sa našli aj spolu s mamou a otcom, ktorí boli v iných táboroch.

Celý príbeh Naftaliho Fürsta

Život Tomáša Radila zasiahol holokaust, dnes ho skúma

Rozprávanie profesora MUDr., DrSc. Tomáša Radila (* 1930  †︎ 2021) je odlišné od ostatných svedectiev v našej databáze Memory of Nations. Vo svojom rozprávaní opísal okrem svojho príbehu aj formálnu organizáciu deportácií, psychologickú manipuláciu s jedincami v koncentračných a vyhladzovacích táboroch, snahu rozštiepiť ľudské spoločenstvo na elementárne jednotky i obranné mechanizmy, které to vyvolalo. 

Profesor Radil na návšteve Osvienčimu v roku 2006

Trinásťročného Tomáša spolu s rodinou deportovali do Auschwitzu z Parkan (dnešné Štúrovo). „Celá procedúra príjazdu bola naplánovaná. Vlaky prichádzali väčšinou v noci, silné reflektory namierené na rozospalých a nič nechápajúcich ľudí, neustále pobiehanie kománd v príšerných mundúroch, krik, brutalita, zmätok, zhon a snaha vyvolať paniku, to všetko malo napomôcť k ešte väčšiemu šoku a ochromeniu nových prichádzajúcich.“ 

S dátumom 27. január 1945, s dňom, kedy bol tábor oslobodený, má Tomáš spojenú etickú diskusiu o pomste a zabíjaní: „Pozerám z okna a vidím nemeckého vojaka. Ide sám a ťahá za sebou pušku. Sám v snehovom poprašku mieri k táborovej bráne s nápisom Arbeit macht frei. Ponáhľa sa, ale utekať už nemôže. Zavolal som svojho kamaráta a pýtal som sa ho: ,Keby sme tu mali flintu, zastrelili by sme ho?‘ Ten chlapec, bývalý študent rabínskej školy, my vysvetlil: ,Nie, nezastrelili. Vojna skončila. Je za päť minút dvanásť. To, čo platí o dvanástej, už platí aj o päť minút dvanásť. Prečo by sme ho strieľali?‘“

Tomáš Radil počas nahrávania príbehu pre databázu Memory of Nations.

Celý príbeh Tomáša Radila

Počas druhej svetovej vojny nezomierali len Židia

Hoci dnešný deň patrí židovským obetiam, pripomeňme si aj ďalšie nezmyselné obete vraždenia:

  • Sovietski vojnoví zajatci: 2 až 3 milióny
  • Poliaci – 1,8 až 2 milióny
  • Rómovia –  130 565 až 285 650 obetí v celej Európe
  • Mentálne a fyzicky postihnutí ľudia: 200-tisíc až 250 tisíc
  • Homosexuáli: 5-tisíc až 15-tisíc

A mnohí ďalší obyvatelia z krajín Európy. Spolu si vyžiadala druhá svetová vojna 17 miliónov obetí.


V Post Bellum sa na Slovensku už desať rokov venujeme zaznamenávaniu príbehov z kľúčových momentov 20. storočia. Zachraňujeme spomienky predtým, ako navždy odídu spolu s pamätníkmi. Osobné svedectvá zverejňujeme v databáze Memory of Nations, najväčšej zbierke orálnej histórie v Európe, ktorá je verejnosti prístupná v online podobe. Tieto príbehy ďalej rozprávame verejnosti. Pracujeme s mladými ľuďmi na školách, organizujeme výstavy, spolupracujeme s médiami, komunikuje na sociálnych sieťach, vydávame knihy, časopis Príbehy 20. storočia a každoročne odovzdávame Ceny pamäti národa.

Zdieľať

Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomáhajú zaznamenať životné osudy pamätníkov 20. storočia a rozprávať ich ďalej.