„Ten dym a ten divný pach, ktorý je tu neustále cítiť, to pália ľudí z transportu, ktorým ste prišli. To sú tvoji príbuzní, ten dym je z ich tiel.“
Takto znie spomienka pamätníka Tomáša Radila na slová, ktoré počul ako malý chlapec po transporte do Osvienčimu v júni 1944. Za šesťdesiatimideviatimi tisíckami vytetovaných čísel sú ukryté príbehy mužov, žien a detí z územia Slovenska počas vojny, ktorí sa stali obeťami holokaustu.
Začítajte sa do rozprávania, ktoré nám pre Post Bellum vyrozprávali preživší holokaust. Spomínajú na stratu príbuzných a blízkych, ktorí nemali toľko šťastia, ako oni. Dnes, pri príležitosti Medzinárodného dňa obetí holokaustu, počas ktorého si celý svet pripomína smrť šiestich miliónov Židov v Európe.
Klára Chlamtáčová prišla o manžela, dcéru porodila v Terezíne
Tehotnú Kláru (* 1921 †︎ 2020) transportovali do tábora v Terezíne. Krátko po pôrode sa musela zoslabnutá presunúť s dcérou Noemi do domu pre kojencov. Takto na to spomína: „Mala som v rukách kojenca a niekto mi zohnal vozík. Lebo transporty, ktoré išli do Osvienčimu, tam nechali detské vozíky. Sneh bol až po kolená a pri každom kroku som spadla. Skrátka veľmi, veľmi ťažká vec.“
(Časť príbehu Kláry Chlamtáčovej si môžete pozrieť aj v krátkom filme, ktorý sme vytvorili.)
Matky, ktoré dojčili, mohli prebývať v zariadení, ale Klára mala málo mlieka, a tak klamala personál a povedala, že dojčí. Ostatné rodičky z času na čas nakŕmili aj jej dcéru. Bolo to však len provizórne riešenie, a tak bola nútená zo sesterskej izby v noci kradnúť detskú kašu. Klára aj s dcérou prežívali v Terezíne až do jeho oslobodenia.
Domov do Zlatých Moraviec sa vrátila podvyživená s váhou štyridsaťosem kíl a s veľkým strachom o svojho manžela Ečiho. Nakoniec sa dozvedela, že zomrel počas pochodu smrti z tábora Bergen-Belsen. Svedkovia Kláre prerozprávali jeho posledné okamihy. „Ledva sa vláčili a kto nemohol ísť ďalej, toho tam na mieste zastrelili. Manžel s dvoma priateľmi nevládali a jeden z nich povedal: ‘Aj tak sa nedostaneme ďalej. Na čo máme čakať? Sadnime si. Ja už sa nemám prečo vrátiť, ženu deportovali s jednoročným kojencom a štvorročnou dcérkou, tak zaručene už nežijú,“ hovoril muž mojej sesternice. A môj muž na to: ‘Máš pravdu, moja žena bola tehotná.’ A tak sa tí traja posadili a nechali sa zastreliť. A presne o 24 hodín ich dobehli Američania.”
Celý príbeh Kláry Chlamtáčovej
Naftali (Juraj) Fürst, chlapec, ktorí prežil tri koncentračné tábory
„Neexistujú slová, filmy alebo knihy, ktoré môžu vyjadriť hlad, zimu, plač a strach, ktoré som zažil. Nikto, kto tam nebol, to nemôže pochopiť. Nič, čo som zažil, sa tomu nemôže podobať.“
Juraj Fürst (* 1932) sa dostal do Osvienčimu 3. novembra 1944 ako dvanásťročný chlapec. Až neskôr sa dozvedel, že splynovanie v tábore ukončili deň predtým. Nemci chceli začať rozoberať komory, aby zahladili dôkazy. No ešte keď tam prišiel, z komínov vychádzal dym a oheň. Krematórium stále pracovalo.
Počas tetovania sa s otcom a bratom Petrom postavili do radu tak, aby dostali číslo jeden za druhým. „Otecko dostal číslo 14024, môj brat 14025 a ja mám číslo 14026. Väzni, čo už boli v Birkenau, nám povedali, že to, že nás tetovali, znamená, že nás nezavraždia hneď.“
Juraj s bratom sa dostali do detského bloku, z ktorého vyberali deti vždy, keď niekto chýbal do počtu v plynovej komore.
Neskôr prežili pochod smrti, dostali sa do tábora v Buchenwalde a Juraj dostal číslo 14021. Tu sa ťažko chorý dočkal v nemocnici oslobodenia zvnútra – podzemným hnutím. Väzni zbraňami vyhnali Nemcov a Američania vstúpili už do oslobodeného tábora. Jurajovi sa však už nepodarilo nájsť brata Petra.
Vysvitlo, že deň pred oslobodením niektorých väzňov naložili do transportu a poslali ich v otvorených vagónoch putovať po Nemecku celý mesiac do Terezína. Tam z celého vagóna po mesiaci hladovania vytiahli len troch živých ľudí. Našťastie bol medzi nimi aj Jurajov brat. Po vojne sa našli aj spolu s mamou a otcom, ktorí boli v iných táboroch.
Život Tomáša Radila zasiahol holokaust, dnes ho skúma
Rozprávanie profesora MUDr., DrSc. Tomáša Radila (* 1930 †︎ 2021) je odlišné od ostatných svedectiev v našej databáze Memory of Nations. Vo svojom rozprávaní opísal okrem svojho príbehu aj formálnu organizáciu deportácií, psychologickú manipuláciu s jedincami v koncentračných a vyhladzovacích táboroch, snahu rozštiepiť ľudské spoločenstvo na elementárne jednotky i obranné mechanizmy, které to vyvolalo.
Trinásťročného Tomáša spolu s rodinou deportovali do Auschwitzu z Parkan (dnešné Štúrovo). „Celá procedúra príjazdu bola naplánovaná. Vlaky prichádzali väčšinou v noci, silné reflektory namierené na rozospalých a nič nechápajúcich ľudí, neustále pobiehanie kománd v príšerných mundúroch, krik, brutalita, zmätok, zhon a snaha vyvolať paniku, to všetko malo napomôcť k ešte väčšiemu šoku a ochromeniu nových prichádzajúcich.“
S dátumom 27. január 1945, s dňom, kedy bol tábor oslobodený, má Tomáš spojenú etickú diskusiu o pomste a zabíjaní: „Pozerám z okna a vidím nemeckého vojaka. Ide sám a ťahá za sebou pušku. Sám v snehovom poprašku mieri k táborovej bráne s nápisom Arbeit macht frei. Ponáhľa sa, ale utekať už nemôže. Zavolal som svojho kamaráta a pýtal som sa ho: ,Keby sme tu mali flintu, zastrelili by sme ho?‘ Ten chlapec, bývalý študent rabínskej školy, my vysvetlil: ,Nie, nezastrelili. Vojna skončila. Je za päť minút dvanásť. To, čo platí o dvanástej, už platí aj o päť minút dvanásť. Prečo by sme ho strieľali?‘“
Počas druhej svetovej vojny nezomierali len Židia
Hoci dnešný deň patrí židovským obetiam, pripomeňme si aj ďalšie nezmyselné obete vraždenia:
- Sovietski vojnoví zajatci: 2 až 3 milióny
- Poliaci – 1,8 až 2 milióny
- Rómovia – 130 565 až 285 650 obetí v celej Európe
- Mentálne a fyzicky postihnutí ľudia: 200-tisíc až 250 tisíc
- Homosexuáli: 5-tisíc až 15-tisíc
A mnohí ďalší obyvatelia z krajín Európy. Spolu si vyžiadala druhá svetová vojna 17 miliónov obetí.
V Post Bellum sa na Slovensku už desať rokov venujeme zaznamenávaniu príbehov z kľúčových momentov 20. storočia. Zachraňujeme spomienky predtým, ako navždy odídu spolu s pamätníkmi. Osobné svedectvá zverejňujeme v databáze Memory of Nations, najväčšej zbierke orálnej histórie v Európe, ktorá je verejnosti prístupná v online podobe. Tieto príbehy ďalej rozprávame verejnosti. Pracujeme s mladými ľuďmi na školách, organizujeme výstavy, spolupracujeme s médiami, komunikuje na sociálnych sieťach, vydávame knihy, časopis Príbehy 20. storočia a každoročne odovzdávame Ceny pamäti národa.
- Zaujímate sa o príbehy, ktoré sa odohrali v totalitných režimoch 20. storočia? Nechajte nám na seba email a my vám raz za čas pošleme informácie, ktoré vás budú zaujímať, alebo nás sledujte na instagrame a facebooku.
- Ak chcete pomôcť k tomu, aby sa spomienky pamätníkov zachovali aj pre ďalšie generácie, budeme vďační za každú vašu podporu. Darujte teraz.
