Cesta do neznáma

Pred 79 rokmi, 25. marca 1942, odišiel zo Slovenska prvý transport Židov. Vlak bol vypravený z Popradu a bolo v ňom 1 000 dievčat a žien vo veku 15 až 36 rokov. Podľa svedectiev pamätníkov, z prvého transportu prežilo približne 20 mladých žien. Počas celej vojny zomrelo v koncentračných táboroch viac ako 70 000 mužov, žien a detí zo Slovenska.

Tieto mladé žený si mysleli, že idú za prácou do Poľska do špeciálnych osád, v ktorých majú žiť a pracovať iba Židia. Niektoré rodiny boli predvídavé a snažili sa dievčatá skryť alebo zohnať im doklady, podľa ktorých by boli mladšie ako 15 rokov. Niektorým sa myšlienka práce v zahraničí zdala vzrušujúca. Najmä, ak boli uisťované, že sa čoskoro vrátia naspäť. Po príchode do Osvienčimu im bolo odobraté všetko, čo mali so sebou, oholili im hlavy.

Prvé transporty zo Slovenska boli plné mladých a silných ľudí, ktorí išli stavať koncentračné tábory. Po nich, hneď v apríli, nasledovali celé rodiny.

Pripomeňme si príbeh ženy z 1. transportu – Edita Grosmanová (1924 – 2020)

Edita sa dostala do vlaku spolu so svojou sestrou Leou. Rodné Humenné opúšťali s tým, že idú za prácou do Poľska. Čakali ich však dlhé útrapy v koncentračnom tábore Osvienčim. Späť na Slovensko sa vrátila už iba Edita. Práve spomienka na sestru je pre ňu najhorší zážitok z celej vojny. Lea dostala škvrnitý týfus a Edita sa musela pozerať na to, ako chradne. Z práce sa vracala vždy za ňou a videla už iba oslabnuté, podvýživené telo. „…nezostalo z nej nič, tam bola taká kôpka, ako tam ležala… A ja som jej povedala: ,Nehnevaj sa na mňa, že žijem.´ Ja som si robila výčitky, že ja som prežila.“ Leu poslali do plynovej komory v noci zo 4. na 5. decembra 1942. Patrila medzi posledné dievčatá z prvých transportov, ktoré Nemci poslali na smrť.

Prečítajte si celý príbeh pani Edity Grosman, ktorá sa neskôr po návrate domov stala manželkou scenáristu oscarového filmu Obchod na korze Ladislava Grosmana. Príbeh filmu je inšpirovaný aj jej životom.

Vypočuť si môžete aj náš podcast s autentickými nahrávkami pani Edity.

 

Ďalšie čriepky z príbehov žien, ktoré chceli ostať anonymné

V Post Bellum dokumentujeme aj príbehy ľudí, ktorí si neželajú byť zverejnení. Pri príležitosti výročia prvého transportu preto zverejňujeme aj útržky z rozprávaní žien o období, keď boli odvezené do Osvienčimu.

Pamätníčka z východného Slovenska

Pamätníčka mala len 19 rokov, keď bola spolu so sesternicou a všetkými kamarátkami prevezená nákladným autom  do Popradu. Boli umiestnené v miestnej škole, kde museli prečkať celú noc na zemi. Spomína si, že vtedy im gardisti zobrali všetko, čo malo ako takú hodnotu, so slovami: “ Nebudete to potrebovať.” Vtedy žiadna z dievčat nerozumela, čo ich slová znamenali. Na druhý deň, ich všetky nahnali do dobytčích vagónov, v ktorých boli len dve vedrá na ich potreby. Boli to neľudské podmienky a cesta bola veľmi vyčerpávajúca. Celú dobu vôbec nevedeli kde sú prevážané, až počas jedného státia sa cez mriežky vagónov opýtali železničiarov, či nevedia kam ich vlak smeruje. Tí len veľmi smutne poznamenali, že do Osvienčimu.

Akonáhle vstúpili do lágra, bolo nariadené ich kompletné ostrihanie, čo vnímali ako veľké poníženie. Výzor všetkých dievčat sa zmenil na nepoznanie, dokonca Laura a jej sesternice sa vzájomne medzi sebou nespoznávali. Neskôr im boli pridelené šaty a vytetované číslo, ktoré po oslobodení si dala pamätníčka hneď odstrániť.

Nakoľko sa jednalo o prvý transport židovských dievčat, Birkenau nebol ešte dostavaný. “Chodili sme robiť,” aj to bolo teda jedna z jej pracovných náplní. Spomína si, že na začiatku keď prišli, v tábore bolo už 1 000 väznených Nemiek. Prevažne išlo o mladé a krásne prostitútky z ulice. Práve tieto ženy ich prácu usmerňovali, ba doslova dirigovali, keďže vedeli ako to tam chodí.

Dni v lágri boli nekonečné. Nedalo sa hovoriť o bežnom dni, keďže: ”To nebol deň, to bola mučiareň.” Ani len počas noci si pamätníčka veľmi neoddýchla. Spali tri na jednej posteli, prikrývali sa jednou dekou a šaty museli mať skryté pod hlavou. Stávalo sa, že keď si nedávali pozor, tak im ich ukradli. “ Každý žil pre seba.” Hlad a boj o holý život robil svoje.

Za veľmi nešťastný osud, považuje osud jednej zo svojich sestier, ktorá spolu s manželom už pred vojnou žila v Palestíne, dnešnom Izraeli. Keďže nemohla otehotnieť, domnievali sa, že jej škodí príliš teplé podnebie, a teda sa rozhodli vrátiť späť na Slovensko. Práve to sa im stalo osudným. Aj oni boli transportovaní do Auschwitzu. Jedného dňa sa jej manžel v tábore neukázal a ona už vedela, že je koniec. Keďže bez neho nevedela ďalej žiť, dobrovoľne sa rozhodla ísť do plynovej komory. Bolo to veľmi smutné, dokonca pamätníčka videla ako jej sestra odchádza. Nemohla sa s ňou ani rozlúčiť.

Pamätníčka zo stredného Slovenska

Pamätníčka mala len 23 rokov, keď sa dostala do tretieho transportu, ktorý putoval zo slovenského územia do koncentračného tábora. Najmladšie dievčatá, ktoré sa s ňou nachádzali v transporte mali vyše 15 rokov. Bolo 27. marca 1942, a všetko sa to začalo vyhláškou, v ktorej bolo uvedené, že dievčatá vo vymedzenom veku sa mali dostaviť na notársky úrad meste svojho bydliska. Odtiaľ putovalo asi 50 dievčat na Patrónku do Bratislavy, kde sa realizoval samotný zber z celého Slovenska. Podľa slov pamätníčky, mali šťastie, že z ich mesta nebolo veľa transportovaných dievčat, a teda mali vo vozňoch aspoň “trochu” voľnosti, miesta na dýchanie. Pamätníčka si spomína, že keď prišli, nachádzalo sa tam už množstvo ľudí. “Ležali a kúsok chleba mali.” Až keď sa naplnil počet 1 000 dievčat, vtedy dali pristaviť dlhý nákladný vlak s dobytčími vagónmi. Gardistami a esesmanmi boli zhromaždené na nástupišti, odkiaľ nastúpili do nákladných, špinavých vozňov. Samotný transport bol veľmi nepríjemný, keďže sa jednalo o špinavé vozne, bez možnosti použitia toalety. Cestu vôbec nepoznali a nevedeli, kde sa nachádzajú až kým vlak nezastavil vo Zwardoni, kde sa museli zoradiť v medzistupoch, boli prepočítané a naspäť nahnané do vozňov. Odtiaľ s nimi išli už len SSáci, až kým nedorazili do Auschwitzu.

Po vystúpení z vlaku, museli tých pár osobných vecí, ktoré mali nechať tam a znovu sa zaradiť do rozostupov. “Išli sme holí,” spomína. Pamätá si, že keď sa otvorila brána Auschwitzu, nachádzali sa tam lágre, ktoré predstavovali len “staré chajdy”, teda drevené budovy, a v nich sa nachádzali rady po troch posteliach so slamou a jednou dekou.  Boli tam rozdelení ako vrecia zemiakov či kapusty.

 

„Kampaň Cesta do neznáma vznikla v rámci projektu ‘Budovanie kapacít a udržateľného rozvoja o.z. Post Bellum SK’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou“.

Zdieľať

Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomáhajú zaznamenať životné osudy pamätníkov 20. storočia a rozprávať ich ďalej.