Nie je to tak dávno, keď v noci z 20. na 21. augusta násilne prenikli vojská Varšavskej zmluvy na územie bývalého Československa. 53 rokov, ktoré od tejto udalosti uplynulo, nestačilo na zacelenie rán a krívd, čo boli mnohým spôsobené. Vybrali sme pre vás príbehy troch pamätníkov reflektujúce dopady augusta 1968 a následných rokov normalizácie na životy obyvateľov ČSSR.
Emil Sedlačko, *1945
„Išiel som z Fatmy, tam hrala muzika, pivečko a domov na stavbársku slobodáreň, kde som býval. Naraz na bicykli okolo mňa prefrčal armáďak. Vial mu kabát, čapicu mal akosi nakrivo šiltom dozadu. Hnal jak hovado, rozopnutý, kravata mu tiež viala a letel jak blázon smerom na Sihoť. Rozmýšľam, to mne šibe, alebo jemu?! Za chvíľu druhý! Aj zopár vojenských áut preletelo. Pomyslel som si, že bol asi poplach druhého stupňa.“
Okupantom spolu s priateľmi zatarasili cestu zviazanými československými vlajkami. Počas násilných protestov sa ocitol na komandatúre. Zažil rok protestov a vzdoru proti vstupu okupačných vojsk na naše územie a potom mesiace prenasledovania. Každý deň za chrbtom cítil dohľad vtedajšej politickej a policajnej moci. Obvinili ho z falšovania peňazí, stratil prácu, psychicky ho deptali v cele na samotke. Vypočúvali a bili ho 48 hodín, zaujímalo ich, kto dal dole komunistickú hviezdu z Trenčianskeho hradu, kto posprejoval budovy. Komunisti mali dôkazy. Celý príbeh pána Emila si môžete prečítať v našej databáze Memory of Nations.
Zdenka Koláriková, rod. Kutová, *1933
Keď sa v auguste 1968 rodina vracala z prázdnin, zastavili sa u rodičov na Polianke: „Vtedy nás napadli „spojenecké” vojská. Prišli v noci ako zlodeji. Bolo to strašné. Všade tanky a vojaci. Hrôza a veľká bezmocnosť, a zároveň protest proti okupácii.“ Hneď po návrate do Pezinka celá rodina Koláriková prejavila svoj odmietavý postoj. Rozmnožovali letáky, organizovali podpisové akcie, ich synovia maľovali na cestu odkazy “Idite damoj” a kým farba schla, s papekom v ruke presmerovávali automobily aj niekoľko tankov. Pezinčanom na šaty pripínali trikolóru.
Práve tento jasný, verejne prejavený a hlavne nikdy nepopretý postoj ovplyvňoval celú rodinu až do roku 1989: „Stalo sa nám to osudným. Tí istí funkcionári, ktorí s mojím mužom boli u veliteľa a takisto nesúhlasili s okupáciou, sa postarali o naše potrestanie. Odvrátili sa od nás, obrátili kabáty a nás odhodili ako kus papiera.“ Perzekúcie, previerky, odvrátenie rodiny a priateľov, preloženie v práci, následné prepustenie. Pre rodinu nastalo ťažké obdobie. „Boli sme však dvaja, navzájom sme sa utešovali a podporovali. Nedali sme sa znechutiť.“ Spoločenský život Kolárikovcov sa vtedy obmedzil, nechceli priviesť do ťažkostí aj iných ľudí. Celý príbeh pani Zdenky si môžete prečítať v našej databáze Memory of Nations.
PhDr. Štefan Horský, *1929
V roku 1967 bol zvolený za šéfredaktora Hlavnej redakcie spravodajstva Slovenského rozhlasu, kde pracoval aj počas vpádu vojsk Varšavskej zmluvy. Spomína na to, že vchod do rozhlasu na Zochovej ulici strážili ruskí vojaci. Im však nikto vysielať nezakázal. Ďalej si s kolegami plnili povinnosť informovať ľudí, keď to národ najviac potreboval. Okrem aktuálneho diania v uliciach odvysielali aj vyhlásenia prezidenta Svobodu, Černíka, Dubčeka, ktorí hovorili, že je to agresia a potom aj iné, ktoré hovorili, že Rusi vstúpili na naše územie. Poslucháč si mal vybrať. Ilegálne vysielanie trvalo 10 dní z viacerých miest.
Šesťdesiat kvalifikovaných ľudí z rozhlasu prepustili a začali prijímať ľudí z ulice. „Vedúceho rozhlasových novín prišiel robiť káder z JRD Lamač,” objasnil Štefan, ktorého v roku 1968 odvolali z funkcie šéfredaktora, odstavili od rozhlasového mikrofónu a preložili do Metodicko-výskumného kabinetu. Celý príbeh pána Štefana si môžete prečítať v našej databáze Memory of Nations.
