Výročie konca 2. svetovej vojny a porážky nacistického Nemecka u nás oslavujeme oficiálne ako výročie „víťazstva nad fašizmom“. Avšak uvedomenie si jeho skutočnej dôležitosti a vyvodenie dôsledkov z udalostí by nemali končiť pri opakovaní hesiel verejných rituálov, ktoré väčšina občanov vnútorne neprežíva, iba unavene, ba niekedy s cynizmom registruje. To svedčí o viacerých nedoriešených problémoch, ktorých naliehavosť rastie v dobe, keď ústava slobody a zastupiteľská demokracia musia čeliť náporu radikálneho spochybňovania.
Víťazstvo v druhej svetovej vojny prinieslo, tak ako už mnohé víťazstvá pred ním, nejednoznačný koniec a lekcie, ktoré bolo možné rôzne interpretovať a dezinterpretovať. Ideologické skresľovanie zbavovalo, a v mnohých prípadoch dodnes zbavuje zmyslu kľúčové udalosti 20. storočia. Krajiny, ktoré sa po skončení vojny na desaťročia ocitli v komunistickom tábore majú v tomto svoju unikátnu skúsenosť, ktorá nebola vždy dostatočne pochopená ani zhodnotená v šťastnejších častiach Európy či v širšie poňatom slobodnom svete. A svoju unikátnu skúsenosť majú zvlášť národy bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré prešli utrpením nielen v boji proti nacistom či pod ich okupáciou, ale nespočetné množstvo ich príslušníkov padalo za obeť vlastnému totalitnému režimu. A koniec koncov, 8. mája skončila vojna v Európe. Kruté boje však naďalej pokračovali vo východnej Ázii a v Tichomorí, so známymi následkami, ktoré tiež patria k symbolike katastrofy 20. storočia.
Nacistický režim bol porazený silou zbraní a jeho ideológia skompromitovaná. Kúzlo jeho propagandy bolo zlomené, jeho obludné zločiny verejne odhalené. Zostali však rezíduá postojov, presvedčení, sebaklamov, úzkostí a nenávistí, ktoré kedysi pripravovali cestu nástupu totalitných režimov. Nie, nešlo zďaleka len o nacistické Nemecko či jeho satelity. Zlyhanie západných demokracií ešte pred vojnou súvisí so skutočnosťou, že plody vojnového víťazstva nežali len ony samé, a že porážka nacistického Nemecka neznamenala len víťazstvo slobodných zriadení. V takejto situácii bolo, a žiaľ aj naďalej je ľahké vyhlasovať nacizmus za akúsi geneticky vrodenú zvrátenosť Nemcov, za ich výlučnú vinu, a zabudnúť na vlastné zlyhania, aj na kolaboráciu, ktorej sa – v Nemecku či mimo neho – dopúšťali množstvá „normálnych“, „obyčajných“ a „slušných“ ľudí. Znamená to zabudnúť na pokušenie vymeniť nedokonalý život v slobode plnej neistôt za ilúziu dokonalosti dosiahnutej totálnym ovládnutím reality, sveta a človeka; pokušenie, voči ktorému nie je imúnny nikto z nás, najmä nie tí, ktorí si to odmietajú pripustiť. Ak teda chceme čeliť hrozbám recidívy javov známych z prvej polovice 20. storočia dnes, v dobe, keď sa ľudstvu technologicky sprístupňujú nové, nevídané možnosti manipulácie, donucovania a ničenia, nemôžeme tento zápas chápať len ako vec štátnych reprezentácií, medzinárodných organizácií či veľmocenskej politiky. Je to vec každého jednotlivca – a občana. A keďže počiatky totalitných hnutí bývali nenápadné, aj tento náš zápas je nenápadný, odohrávajúci sa v každodennom živote; v živote, ktorý sa musíme opäť učiť brať vážne.
Tomáš Zálešák, vedúci redaktor štvrťročníka Príbehy 20. storočia
