Aktuality

Pred 75 rokmi skončila druhá svetová vojna v Európe

Výročie konca 2. svetovej vojny a porážky nacistického Nemecka u nás oslavujeme oficiálne ako výročie „víťazstva nad fašizmom“. Avšak uvedomenie si jeho skutočnej dôležitosti a vyvodenie dôsledkov z udalostí by nemali končiť pri opakovaní hesiel verejných rituálov, ktoré väčšina občanov vnútorne neprežíva, iba unavene, ba niekedy s cynizmom registruje. To svedčí o viacerých nedoriešených problémoch, ktorých naliehavosť rastie v dobe, keď ústava slobody a zastupiteľská demokracia musia čeliť náporu radikálneho spochybňovania.

Víťazstvo v druhej svetovej vojny prinieslo, tak ako už mnohé víťazstvá pred ním, nejednoznačný koniec a lekcie, ktoré bolo možné rôzne interpretovať a dezinterpretovať. Ideologické skresľovanie zbavovalo, a v mnohých prípadoch dodnes zbavuje zmyslu kľúčové udalosti 20. storočia. Krajiny, ktoré sa po skončení vojny na desaťročia ocitli v komunistickom tábore majú v tomto svoju unikátnu skúsenosť, ktorá nebola vždy dostatočne pochopená ani zhodnotená v šťastnejších častiach Európy či v širšie poňatom slobodnom svete. A svoju unikátnu skúsenosť majú zvlášť národy bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré prešli utrpením nielen v boji proti nacistom či pod ich okupáciou, ale nespočetné množstvo ich príslušníkov padalo za obeť vlastnému totalitnému režimu. A koniec koncov, 8. mája skončila vojna v Európe. Kruté boje však naďalej pokračovali vo východnej Ázii a v Tichomorí, so známymi následkami, ktoré tiež patria k symbolike katastrofy 20. storočia.

Nacistický režim bol porazený silou zbraní a jeho ideológia skompromitovaná. Kúzlo jeho propagandy bolo zlomené, jeho obludné zločiny verejne odhalené. Zostali však rezíduá postojov, presvedčení, sebaklamov, úzkostí a nenávistí, ktoré kedysi pripravovali cestu nástupu totalitných režimov. Nie, nešlo zďaleka len o nacistické Nemecko či jeho satelity. Zlyhanie západných demokracií ešte pred vojnou súvisí so skutočnosťou, že plody vojnového víťazstva nežali len ony samé, a že porážka nacistického Nemecka neznamenala len víťazstvo slobodných zriadení. V takejto situácii bolo, a žiaľ aj naďalej je ľahké vyhlasovať nacizmus za akúsi geneticky vrodenú zvrátenosť Nemcov, za ich výlučnú vinu, a zabudnúť na vlastné zlyhania, aj na kolaboráciu, ktorej sa – v Nemecku či mimo neho – dopúšťali množstvá „normálnych“, „obyčajných“ a „slušných“ ľudí. Znamená to zabudnúť na pokušenie vymeniť nedokonalý život v slobode plnej neistôt za ilúziu dokonalosti dosiahnutej totálnym ovládnutím reality, sveta a človeka; pokušenie, voči ktorému nie je imúnny nikto z nás, najmä nie tí, ktorí si to odmietajú pripustiť. Ak teda chceme čeliť hrozbám recidívy javov známych z prvej polovice 20. storočia dnes, v dobe, keď sa ľudstvu technologicky sprístupňujú nové, nevídané možnosti manipulácie, donucovania a ničenia, nemôžeme tento zápas chápať len ako vec štátnych reprezentácií, medzinárodných organizácií či veľmocenskej politiky. Je to vec každého jednotlivca – a občana. A keďže počiatky totalitných hnutí bývali nenápadné, aj tento náš zápas je nenápadný, odohrávajúci sa v každodennom živote; v živote, ktorý sa musíme opäť učiť brať vážne.

Tomáš Zálešák, vedúci redaktor štvrťročníka Príbehy 20. storočia

Zdieľať

Rozprávajte!
My budeme počúvať

Máte tip na zaujímavého pamätníka, ktorého životný spomienky nesmú zmiznúť? Napíšte nám na pamatnici@postbellum.sk

Súťaž Príbehy 20. storočia –
hľadáme príbehy ľudí, na ktorých sa zabudlo

Prihláste sa sami alebo v tíme na pribehy20storocia.sk

Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomáhajú zaznamenať životné osudy pamätníkov 20. storočia a rozprávať ich ďalej.