Sloboda, ktorá sa nám v podobe nových možností otvorila pred tridsiatimi rokmi neznamenala „koniec dejín“, ale prísľub nového začiatku. Mali sme dosť odvahy vstúpiť na novú, otvorenú cestu? Sme ešte schopní v nej pokračovať? Bude kultúra rukojemníkom ideológie? Ako súvisia sloboda a tvorivosť? Dokážeme využiť, alebo zneužijeme možnosti, ktoré nám poskytujú nové technológie?
Odpovede na tieto a ďalšie súvisiace otázky budeme hľadať v diskusii, ktorú organizuje občianske združenie Post Bellum v spolupráci s Kunsthalle Bratislava, v priestore jej aktuálnej výstavy Moc bezmocných (kurátorka Lenka Kukurová).
Podujatie sa uskutoční 26. februára 2020 v čase od 18:00 – 20:00.
Hostia: Bohunka Koklesová, historička umenia, Ladislav Čarný, výtvarník, Anton Vydra, filozof, publicista. Moderuje: Tomáš Zálešák. Vstup voľný.
●●●
Diskusia sa priamo odvoláva na posledné minuloročné číslo časopisu Príbehy 20. storočia s podtitulom Kultúra (bez) cenzúry. Štvrťročník pravidelne prináša témy bývalých totalitných režimov, odrážajúcich sa v konkrétnych príbehoch ľudí a prepája ich so súčasným kultúrnym a spoločenským dianím. Má ambície stať sa nadčasovou súčasťou knižníc, čo zdôrazňuje aj elegantná grafika a ilustrácie nášho „dvorného výtvarníka“ Matúša Maťátka a dizajn Viktórie Bitterovej. Editorom časopisu je rešpektovaný politológ Tomáš Zálešák, moderátor diskusie.
Časopis na webe: https://www.postbellum.sk/co-robime/publikacie/casopis/
Podujatie na facebooku: https://www.facebook.com/events/2196062367163700/
Citáty z časopisu Príbehy 20. storočia – Kultúra (bez) cenzúry
Totalita pracuje tak, že ti neprezradí pravidlá. Lebo tak ťa môže ovládať. Ty sa máš sám dovtípiť, čo môžeš a musíš. Máš sa zorientovať a byť uvedomelý. Keby vydali pravidlá, tak všetko, čo sa nevymykalo z pravidiel, by sa mohlo. Ale to totalita nesmie dopustiť. Základom nepísaných pravidiel je strach. Ty sa máš báť a my rozhodneme, či si urobil niečo zlé alebo nie.
(Ján Štrasser: interview)
Svoju verziu už mali hotovú. Kruh rozhovoru sa opakoval znova a znova podľa toho istého scenáru. Najprv prísne otázky, aké zvykne klásť detektív usvedčenému zločincovi, a potom chlácholivé uvoľnenie: „Vieme, že to nemáte z vlastnej hlavy. Kto to bol? Kto vás použil?“ Otázky kládli ako zasvätenci, ktorí už vopred poznajú odpoveď. Dodnes nechápem odkiaľ prišli na tú komickú konšpiračnú teóriu. Videli v nás nastrčené bábky.
(Daniel Pastirčák: Zakázaná výstava)
Kultúra je otvorená cesta. Môže sa stať, že túto cestu stratíme v dobových zmätkoch a pod nánosom všelijakej pakultúrnej a ideologickej špiny. Nesmieme však preto na ňu rezignovať. Je stále tu. A ak ju aj ihneď nevidíme, musíme ju znovu objaviť.
(Tomáš Zálešák: Vek úzkosti a falošní proroci)
Normalizácia zobrala človeku najplodnejšie roky života. Začali ste niečo robiť, začalo sa vám prípadne dariť a mali ste chuť robiť. A naraz zákaz činnosti. Postihlo to tých ľudí, ktorí by ešte vedeli niečo spraviť.
…
Tvorivosť je, akoby sa človek zúčastňoval na niečom takom, ako je stvorenie. Keď ju má človek v sebe, poháňa ho to ďalej a cíti dlh za to, že môže tvoriť. Keď môžem písať a viem čo, tak musím. Talent nie je len dar, ale aj prekliatie, lebo človeka neustále drží v napätí. Len či existuje.
(Naďa Földváriová: Príbeh Post Bellum)
Výsluchy, ktoré som kvôli tomu absolvoval na ŠtB, sa niesli vo veľmi zaujímavom „odbornom“ duchu. Dotyčný kapitán po mojom vysvetlení akceptoval, že umelecké výstupy nemusia mať podobu socialistického realizmu a môžu byť realizované v kontexte zakázaného abstraktného, alebo konceptuálneho umenia, keďže ide nielen o umeleckú, ale aj vedeckú interpretáciu. No v žiadnom prípade nesúhlasil s mojim výberom autorov a neustále sa ma snažil presvedčiť, aby som pri tom výbere zohľadnil akési kvalitatívne kritériá. Oznámil som mu, že všetci zúčastnení sú naozaj vynikajúci výtvarníci s odborným vzdelaním. Priamo po tej odpovedi som sa ho s úprimnou naivitou opýtal: „Aha, oni sú zakázaní. Mohli by ste mi dať zoznam zakázaných umelcov, aby som sa už nikdy nepomýlil?“ Zreval na mňa: „Vypadnite!!“ a ukázal na dvere.
(Ladislav Snopko: Samizdat a neoficiálna literatúra na Slovensku)
„Zvrátené ,buržoázne´ umenie, to bolo zaklínadlo. Nebola tu nejaká jasne formulovaná doktrína, ale o prijateľnosti niektorých foriem umeleckého prejavu rozhodovali umelci, ktorí mali vplyv v straníckych orgánoch (…) Umelecké myslenie, ktoré presahovalo ich chápanie a vkus, považovali za neprijateľné pre socialistickú spoločnosť.“
(Ladislav Čarný: Príbeh Post Bellum)
Niekedy nemusíte bojovať so silnými zbraňami, stačí pohľad civilne oblečeného dievčatka, ktoré sa uprene díva do kamery a týmto svojim postojom sa vyčleňuje zo sfanatizovaného davu hajlujúcich Slovákov. Jej osamelosť na zábere plnom ľudí hovorí o tom, že nie všetky hlasy boli v krajine jednotné. Netvrdím, že si to malé dievčatko uvedomovalo, ale verím, že fotograf áno.
(Bohunka Koklesová: interview)
