Dňa 17. novembra o 17. hodine a 11. minúte zaznejú v celej Českej republike zvony. Pripomenú obete komunizmu a tisíce ľudí, ktorí sa postavili totalitnému režimu. V Národnom divadle v Prahe bude občianske združenie Post Bellum desiatykrát udeľovať ocenenie pre statočné osobnosti, tento rok prvýkrát z piatich krajín. Národnú triedu rozžiaria veľkoformátové projekcie a svetelná inštalácia.
Tohtoročné odovzdávanie Cien Pamäti národa bude výnimočné tým, že pri príležitosti 30. výročia pádu komunizmu budú ocenení nielen Česi a Slováci, ale aj osobnosti zo susedných krajín bývalého sovietskeho bloku – Maďarska, Poľska a Nemecka. Ceny Pamäti národa prenáša od 20.00 Česká televízia a Slovenská televízia.
Za Slovensko bude ocenená Dalma Špitzerová (1925).
Detstvo s piatimi súrodencami prežila v slovenskom Liptovskom Mikuláši, kde jej otec slúžil v synagóge ako chazan – spieval modlitby, mama učila francúzštinu a nemčinu. Keď v roku 1942 začali transporty do pracovných a koncentračných táborov, otec poslal Dalmu a jej dve staršie sestry do Maďarska, kam odcestovali na falošné doklady.
V Budapešti sa spočiatku zdalo, že sú v bezpečí. Zohnali si prácu, navzájom si pomáhali. Po zatknutí jednej zo sestier sa Dalma rozhodla priznať, že je tiež židovského pôvodu, a tak putovala so sestrami do internačného tábora v Užhorode. Odtiaľ sestry odviezli do Osvienčimu. Dalma sa dostala do nemocnice, pretože väzenská lekárka prehlásila, že trpí týfusom, hoci bola zdravá. Po neúspešných pokusoch o útek putovala do zberného tábora v Novákoch, kde strávila dva roky. Pracovala v dielni, kde sa šili brašne, a neskôr tam začala hrať divadlo. Jej prvou úlohou bola postava Emilie Marty v Čapkovej hre Věc Makropulos, v ktorej zažiarila.
V tábore v Novákoch sa zapojila do podzemného hnutia a po vypuknutí Slovenského národného povstania utiekla do Banskej Bystrice, kde sa pripojila k povstalcom. Najprv pracovala v tlačovom oddelení, po potlačení povstania odišla s partizánskou jednotkou do hôr, kde zostala až do oslobodenia. Po vojne sa stala divadelnou herečkou, po zrušení kabaretu Tatra v roku 1970 pracovala ako asistentka réžie v Slovenskej televízii. Po nežnej revolúcii založila súkromné herecké štúdio, s ktorým vyhrala medzinárodnú cenu v Paríži.
Ďalší laureáti
Władysław Frasyniuk (* 1954, Poľsko)
Šofér autobusu stál pri zrode Solidarity vo Wrocławi, ktorá sa pripojila ku stávkujúcim v Gdanských lodeniciach hneď v auguste 1980. V júli 1981 stál v čele Solidarity v regióne Dolné Sliezsko. Tesne pred vyhlásením výnimočného stavu vydal príkaz na uvoľnenie finančných prostriedkov z konta dolnosliezskej Solidarity, ktorý splnil pokladník Józef Pinior. Z wrocławskej pobočky Poľskej banky odniesol 80 miliónov zlotých.
Po vyhlásení výnimočného stavu 13. decembra 1981 sa desať mesiacov ukrýval, v októbri 1982 bol zatknutý a odsúdený na šesť rokov väzenia. Ako jeden z vodcov Solidarity odolal tlaku poľskej Štátnej bezpečnosti pri krutých výsluchoch. Krátko po prepustení na amnestiu v roku 1984 putoval do väzenia opäť, na slobodu sa dostal v roku 1986 a cítil, že sa spoločenská situácia zmenila. Že je čas vyjsť z podzemia a zahájiť formálny dialóg s komunistickou vládou. K tomu došlo vo februári 1989 počas rokovaní za okrúhlym stolom.
Rokovania skončili legalizáciou Solidarity a vyhlásením poloslobodných volieb 4. júna 1989. Solidarita v nich zvíťazila a Tadeusz Mazowiecki sa stal prvým nekomunistickým premiérom v sovietskom bloku. V slobodnom Poľsku Władysław Frasyniuk založil prepravnú spoločnosť, angažoval sa v komunálnej politike vo Wrocławi a v rokoch 1991–2001 bol poslancom Sejmu. Po roku 2005 sa z politiky stiahol a v posledných rokoch sa zapájal do protivládnych demonštrácií ako občiansky aktivista
László Regéczy-Nagy (* 1925, Maďarsko)
Počas druhej svetovej vojny slúžil v maďarskej armáde. V roku 1945 ho zajali Briti a tento moment bol pre neho „prvým stretnutím s demokraciou“. Kvôli zajatiu západnými spojencami musel po nástupe komunistov k moci armádu opustiť. Živil sa potom ako pastier, skladník a šofér nákladného auta. Keď v roku 1949 britské veľvyslanectvo v Budapešti vyhlásilo konkurz na šoféra, prihlásil sa a miesto získal.
Vďaka tomu pôsobil ako spojka medzi povstalcami a Západom počas maďarskej vzbury proti komunistickej diktatúre v októbri 1956. Povstanie krvavo potlačila sovietska armáda vedená generálom Konevom. László riskoval život, keď spoločne s priateľom, neskôr maďarským prezidentom Árpádom Gönczom, prepašoval na Západ posledné prehlásenie revolučného predsedu vlády Imreho Nagya, ktorý bol v roku 1958 popravený. László prepašoval na Západ tiež spisy Istvána Bibóa, ministra revolučnej vlády a politológa, s ktorým bol v roku 1957 odsúdený. Rozsudok znel 15 rokov nepodmienečne, na slobodu sa dostal po šiestich rokoch vďaka intervencii generálneho tajomníka OSN U Thanta.
Po prepustení v roku 1963 pracoval ako pomocný robotník , neskôr ako prekladateľ. V roku 1988 založil Výbor pre historickú spravodlivosť, organizáciu, ktorá združuje obete perzekúcií v období komunizmu, podobne ako Konfederácia politických väzňov. Deväťdesiatštyriročný László Regéczy-Nagy žije v Budapešti v domčeku s krásnym výhľadom. Je nemohúci, von už takmer nechodí, stará sa o neho jeho rodina, ktorá na neho počas komunizmu šesť rokov čakala.
Dietrich Koch (* 1937, Nemecko)
Teoretický fyzik Akadémie vied v Nemeckej demokratickej republike (NDR) v Lipsku protestoval v roku 1968 proti demolácii gotického Chrámu sv. Pavla. Ten od založenia univerzity v Lipsku v roku 1409 slúžil ako univerzitný kostol. Aj napriek tomu, že v ňom pôsobil Johann Sebastian Bach a ako zázrakom prečkal bombardovanie počas 2. svetovej vojny, súdruhovia v máji 1968 rozhodli, že ho vyhodia do povetria. Tri dni pred odstrelom Dietricha prvýkrát zatkla východonemecká tajná polícia Stasi počas protestného zhromaždenia pred kostolom. Nasledovalo prepustenie z práce.
O mesiac neskôr preto pomohol disidentom v Lipsku vyvesiť plagát vyzývajúci k obnoveniu kostola počas záverečného ceremoniálu Medzinárodnej súťaže J. S. Bacha, ktorý vysielala televízia. V sále vtedy sedelo tisíc ľudí a novinári z celého sveta. So svojím bratom Eckhardom zostavil časový spínač k rozvinutiu plagátu. Polícii trvalo dva roky, kým Dietricha dostala. V roku 1970 ho udal mladý socialista a agent Stasi zo západného Nemecka. O proteste počas Bachfestu sa dopočul náhodou od jedného z organizátorov protestu, ktorý emigroval do západného Nemecka.
Počas dvadsaťtrimesačnej väzby čelil Dietrich krutému nátlaku Stasi, aby udal spolupracovníkov a podpísal spoluprácu. Ako jeden z mála v NDR odolal a bol odsúdený na dva a pol roka väzenia s následným umiestnením na psychiatrii. V roku 1972 sa mohol vďaka intervencii filozofa Carla Friedricha von Weizsäckera vysťahovať do západného Nemecka. Vyštudoval filozofiu a učil na univerzite v Essene, kde žije so svojou ženou dodnes.
Miroslav Hampl (* 1932, Česká republika)
Ako devätnásťročný mladík nastúpil v máji 1952 do jáchymovských uránových baní, aby si odpracoval ročnú brigádu v ťažkom priemysle. V bani Svornosť pracoval ako kolektor – určoval rádioaktivitu rudy pre ťažbu. Veľmi rýchlo pochopil, že väzni, ktorí s ním pracujú, nie sú zločinci, ale obete komunistickej zlovôle. S mnohými z nich sa spriatelil. Počúval ich životné príbehy a rozhodol sa im pomáhať. Doručoval im listy, balíčky či bielizeň.
Jednému z nich pomohol na slobodu – do bane preniesol civilné šaty a ako prezlečeného politického väzňa ho previedol cez bránu. Jemu samotnému sa útek na Západ nepodaril – udal ho kamarát a on putoval na tri roky do lágru Ležnice v Hornom Slavkove. V dobe zatknutia v novembri 1952 vážil 90 kíl, po troch mesiacoch vyšetrovania a mesačnej samotke sa z neho stala troska. Vážil niečo málo cez 50 kilogramov. V takomto stave nebol schopný plniť normy a za trest bol zavretý v maličkej miestnosti bez okien s betónovou podlahou.
Prežiť mu pomohli väzni, ktorým ako civilný zamestnanec pomáhal. S ich pomocou plnil normy a vďaka tomu mal lepšiu stravu. Prepustili ho po odpykaní polovice trestu v septembri 1954. Myšlienky na útek na Západ sa vzdal až po tom, čo sa zamiloval do svojej budúcej ženy Evženie. Usadili sa v Šumperku, kde až do dôchodku pracoval ako murár. Je jedným zo zakladateľov miestnej pobočky Konfederácie politických väzňov.
Foto Lukáš Žentel
