Aktuality

Cenu Pamäti národa dostanú v tomto roku pamätníci piatich krajín, za Slovensko Dalma Špitzerová

Dňa 17. novembra o 17. hodine a 11. minúte zaznejú v celej Českej republike zvony. Pripomenú obete komunizmu a tisíce ľudí, ktorí sa postavili totalitnému režimu. V Národnom divadle v Prahe bude občianske združenie Post Bellum desiatykrát udeľovať ocenenie pre statočné osobnosti, tento rok prvýkrát z piatich krajín. Národnú triedu rozžiaria veľkoformátové projekcie a svetelná inštalácia.

Tohtoročné odovzdávanie Cien Pamäti národa bude výnimočné tým, že pri príležitosti 30. výročia pádu komunizmu budú ocenení nielen Česi a Slováci, ale aj osobnosti zo susedných krajín bývalého sovietskeho bloku – Maďarska, Poľska a Nemecka. Ceny Pamäti národa prenáša od 20.00 Česká televízia a Slovenská televízia.

Za Slovensko bude ocenená Dalma Špitzerová (1925).

Detstvo s piatimi súrodencami prežila v slovenskom Liptovskom Mikuláši, kde jej otec slúžil v synagóge ako chazan – spieval modlitby, mama učila francúzštinu a nemčinu. Keď v roku 1942 začali transporty do pracovných a koncentračných táborov, otec poslal Dalmu a jej dve staršie sestry do Maďarska, kam odcestovali na falošné doklady.

V Budapešti sa spočiatku zdalo, že sú v bezpečí. Zohnali si prácu, navzájom si pomáhali. Po zatknutí jednej zo sestier sa Dalma rozhodla priznať, že je tiež židovského pôvodu, a tak putovala so sestrami do internačného tábora v Užhorode. Odtiaľ sestry odviezli do Osvienčimu. Dalma sa dostala do nemocnice, pretože väzenská lekárka prehlásila, že trpí týfusom, hoci bola zdravá. Po neúspešných pokusoch o útek putovala do zberného tábora v Novákoch, kde strávila dva roky. Pracovala v dielni, kde sa šili brašne, a neskôr tam začala hrať divadlo. Jej prvou úlohou bola postava Emilie Marty v Čapkovej hre Věc Makropulos, v ktorej zažiarila.

V tábore v Novákoch sa zapojila do podzemného hnutia a po vypuknutí Slovenského národného povstania utiekla do Banskej Bystrice, kde sa pripojila k povstalcom. Najprv pracovala v tlačovom oddelení, po potlačení povstania odišla s partizánskou jednotkou do hôr, kde zostala až do oslobodenia. Po vojne sa stala divadelnou herečkou, po zrušení kabaretu Tatra v roku 1970 pracovala ako asistentka réžie v Slovenskej televízii. Po nežnej revolúcii založila súkromné herecké štúdio, s ktorým vyhrala medzinárodnú cenu v Paríži.

Ďalší laureáti

Władysław Frasyniuk (* 1954, Poľsko)

Šofér autobusu stál pri zrode Solidarity vo Wrocławi, ktorá sa pripojila ku stávkujúcim v Gdanských lodeniciach hneď v auguste 1980. V júli 1981 stál v čele Solidarity v regióne Dolné Sliezsko. Tesne pred vyhlásením výnimočného stavu vydal príkaz na uvoľnenie finančných prostriedkov z konta dolnosliezskej Solidarity, ktorý splnil pokladník Józef Pinior. Z wrocławskej pobočky Poľskej banky odniesol 80 miliónov zlotých.

Po vyhlásení výnimočného stavu 13. decembra 1981 sa desať mesiacov ukrýval, v októbri 1982 bol zatknutý a odsúdený na šesť rokov väzenia. Ako jeden z vodcov Solidarity odolal tlaku poľskej Štátnej bezpečnosti pri krutých výsluchoch. Krátko po prepustení na amnestiu v roku 1984 putoval do väzenia opäť, na slobodu sa dostal v roku 1986 a cítil, že sa spoločenská situácia zmenila. Že je čas vyjsť z podzemia a zahájiť formálny dialóg s komunistickou vládou. K tomu došlo vo februári 1989 počas rokovaní za okrúhlym stolom.

Rokovania skončili legalizáciou Solidarity a vyhlásením poloslobodných volieb 4. júna 1989. Solidarita v nich  zvíťazila a Tadeusz Mazowiecki sa stal prvým nekomunistickým premiérom v sovietskom bloku. V slobodnom Poľsku Władysław Frasyniuk založil prepravnú spoločnosť, angažoval sa v komunálnej politike vo Wrocławi a v rokoch 1991–2001 bol poslancom Sejmu. Po roku 2005 sa z politiky stiahol a v posledných rokoch sa zapájal do protivládnych demonštrácií ako občiansky aktivista

László Regéczy-Nagy (* 1925, Maďarsko)

Počas druhej svetovej vojny slúžil v maďarskej armáde. V roku 1945 ho zajali Briti a tento moment bol pre neho „prvým stretnutím s demokraciou“. Kvôli zajatiu západnými spojencami musel po nástupe komunistov k moci armádu opustiť. Živil sa potom ako pastier, skladník a šofér nákladného auta. Keď v roku 1949 britské veľvyslanectvo v Budapešti vyhlásilo konkurz na šoféra, prihlásil sa a miesto získal.

Vďaka tomu pôsobil ako spojka medzi povstalcami a Západom počas maďarskej vzbury proti komunistickej diktatúre v októbri 1956. Povstanie krvavo potlačila sovietska armáda vedená generálom Konevom. László riskoval život, keď spoločne s priateľom, neskôr maďarským prezidentom Árpádom Gönczom, prepašoval na Západ posledné prehlásenie revolučného predsedu vlády Imreho Nagya, ktorý bol v roku 1958 popravený. László prepašoval na Západ tiež spisy Istvána Bibóa, ministra revolučnej vlády a politológa, s ktorým bol v roku 1957 odsúdený. Rozsudok znel 15 rokov nepodmienečne, na slobodu sa dostal po šiestich rokoch vďaka intervencii generálneho tajomníka OSN U Thanta.

Po prepustení v roku 1963 pracoval ako pomocný robotník , neskôr ako prekladateľ. V roku 1988 založil Výbor pre historickú spravodlivosť, organizáciu, ktorá združuje obete perzekúcií v období komunizmu, podobne ako Konfederácia politických väzňov. Deväťdesiatštyriročný László Regéczy-Nagy žije v Budapešti v domčeku s krásnym výhľadom. Je nemohúci, von už takmer nechodí, stará sa o neho jeho rodina, ktorá na neho počas komunizmu šesť rokov čakala.

Dietrich Koch (* 1937, Nemecko)

Teoretický fyzik Akadémie vied v Nemeckej demokratickej republike (NDR) v Lipsku protestoval v roku 1968 proti demolácii gotického Chrámu sv. Pavla. Ten od založenia univerzity v Lipsku v roku 1409 slúžil ako univerzitný kostol. Aj napriek tomu, že v ňom pôsobil Johann Sebastian Bach a ako zázrakom prečkal bombardovanie počas 2. svetovej vojny, súdruhovia v máji 1968 rozhodli, že ho vyhodia do povetria. Tri dni pred odstrelom Dietricha prvýkrát zatkla východonemecká tajná polícia Stasi počas protestného zhromaždenia pred kostolom. Nasledovalo prepustenie z práce.

O mesiac neskôr preto pomohol disidentom v Lipsku vyvesiť plagát vyzývajúci k obnoveniu kostola počas záverečného ceremoniálu Medzinárodnej súťaže J. S. Bacha, ktorý vysielala televízia. V sále vtedy sedelo tisíc ľudí a novinári z celého sveta. So svojím bratom Eckhardom zostavil časový spínač k rozvinutiu plagátu. Polícii trvalo dva roky, kým Dietricha dostala. V roku 1970 ho udal mladý socialista a agent Stasi zo západného Nemecka. O proteste počas Bachfestu sa dopočul náhodou od jedného z organizátorov protestu, ktorý emigroval do západného Nemecka.

Počas dvadsaťtrimesačnej väzby čelil Dietrich krutému nátlaku Stasi, aby udal spolupracovníkov a podpísal spoluprácu. Ako jeden z mála v NDR odolal a bol odsúdený na dva a pol roka väzenia s následným umiestnením na psychiatrii. V roku 1972 sa mohol vďaka intervencii filozofa Carla Friedricha von Weizsäckera vysťahovať do západného Nemecka. Vyštudoval filozofiu a učil na univerzite v Essene, kde žije so svojou ženou dodnes.

Miroslav Hampl (* 1932, Česká republika)

Ako devätnásťročný mladík nastúpil v máji 1952 do jáchymovských uránových baní, aby si odpracoval ročnú brigádu v ťažkom priemysle. V bani Svornosť pracoval ako kolektor – určoval rádioaktivitu rudy pre ťažbu. Veľmi rýchlo pochopil, že väzni, ktorí s ním pracujú, nie sú zločinci, ale obete komunistickej zlovôle. S mnohými z nich sa spriatelil. Počúval ich životné príbehy a rozhodol sa im pomáhať. Doručoval im listy, balíčky či bielizeň.

Jednému z nich pomohol na slobodu – do bane preniesol civilné šaty a ako prezlečeného politického väzňa ho previedol cez bránu. Jemu samotnému sa útek na Západ nepodaril – udal ho kamarát a on putoval na tri roky do lágru Ležnice v Hornom Slavkove. V dobe zatknutia v novembri 1952 vážil 90 kíl, po troch mesiacoch vyšetrovania a mesačnej samotke sa z neho stala troska. Vážil niečo málo cez 50 kilogramov. V takomto stave nebol schopný plniť normy a za trest bol zavretý v maličkej miestnosti bez okien s betónovou podlahou.

Prežiť mu pomohli väzni, ktorým ako civilný zamestnanec pomáhal. S ich pomocou plnil normy a vďaka tomu mal lepšiu stravu. Prepustili ho po odpykaní polovice trestu v septembri 1954. Myšlienky na útek na Západ sa vzdal až po tom, čo sa zamiloval do svojej budúcej ženy Evženie. Usadili sa v Šumperku, kde až do dôchodku pracoval ako murár. Je jedným zo zakladateľov miestnej pobočky Konfederácie politických väzňov.

Foto Lukáš Žentel

Zdieľať

Rozprávajte!
My budeme počúvať

Máte tip na zaujímavého pamätníka, ktorého životný spomienky nesmú zmiznúť? Napíšte nám na pamatnici@postbellum.sk

Súťaž Príbehy 20. storočia –
hľadáme príbehy ľudí, na ktorých sa zabudlo

Prihláste sa sami alebo v tíme na pribehy20storocia.sk

Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomáhajú zaznamenať životné osudy pamätníkov 20. storočia a rozprávať ich ďalej.