Politickí väzni 50. rokov František Suchý, Mária Matejčíková a František Lízna a väzeň koncentračného
tábora a partizán Otto Šimko. Štyria ľudia, ktorí sa dokázali postaviť totalitnej moci si 17. novembra
prevezmú v Prahe Ceny Pamäti národa. Odovzdáva ich je spoločnosť Post Bellum pôsobiaca v Českej
a Slovenskej republike.
Slávnostné odovzdávanie sa uskutoční v Národním divadle v Prahe od 20:00. Slávnostný večer bude
naživo prenášať Rozhlas a televízia Slovenska, Česká televize a Český rozhlas Plus. Odovzdávanie
bude moderovať Martin Veselovský. V priebehu večera vystúpi živý orchester Matěje Kroupy, Ondřej
Ruml, Jiří Pavlica a ďalší interpreti. Režisérom Cien Pamäti národa je Michael Čech.
„Odovzdávanie cien je každoročne vrcholom našej práce. Celý rok počúvame a dokumentujeme príbehy
ľudí, ktorí si aj napriek obrovským životným skúškam nezvolili ľahšiu cestu a nielen v našich očiach sú
skutočnými hrdinami, “ hovorí Sandra Polovková, riaditeľka Post Bellum SK.
Ako vyberáme laureátov?
Osobnosti, ktoré získajú Cenu Pamäti národa, nominujú zberači Post Bellum, teda zhruba dvesto
terénnych redaktorov, ktorí príbehy natáčajú a spracovávajú pre internetovú zbierku Pamäť národa. Tí
z tisícok zdokumentovaných svedectiev vytipujú asi 15 výnimočných príbehov. O nich ďalej hlasuje
takmer 7 500 ľudí: bádatelia z radov odbornej aj laickej verejnosti registrovaní na portáli Pamäť národa,
a ľudia z Klubu priateľov Pamäti národa – pravidelní súkromí darcovia a prispievatelia, bez ktorých by
sme spomienky pamätníkov mohli len ťažko zaznamenávať a rozprávať ďalej.
Kto sú tohtoroční laureáti?
Františka Líznu (1941) po prvý raz zavreli, pretože roztrhal sovietsku vlajku. Bolo mu 19 rokov.
Väznený bol potom ešte štyrikrát – za opustenie republiky, šírenie samizdatu a tlač letákov o politických
väzňoch. Živil sa ako robotník v lupkových baniach, na Velehrade sa staral o chorých. Práve tam objavil
svoju túžbu slúžiť blížnym a Bohu a v roku 1968 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Komunisti mu ale
odobrali povolenie ku kňazskej službe hneď po primičnej omši. Pracoval teda ďalej ako sociálny
pracovník a slobodu nachádzal okrem iného v pešom pútnictve. Neskôr sa významne zaslúžil ako
väzenský kňaz.
Druhým oceneným Čechom je František Suchý (1927), spolu so svojim otcom, ktorý bol riaditeľom
krematória, ukrýval popol popravených obetí nacizmu a komunizmu. Mená tých, ktorí mali byť
anonymne pochovaní do hromadného hrobu, tajne zapisovali a urny s popolom ukrývali na odľahlom
mieste cintorína, aby obete mohli byť raz pochované dôstojne. O ich úmrtí informovali príbuzných.
V roku 1949 boli jeho rodičia zatknutí za pomoc inej rodine pri úteku za hranice. Ich aj Františkova
situácia sa ešte zhoršila potom, ako polícia zatkla agenta americkej spravodajskej služby Koudelku. Ten
nevydržal kruté výsluchy a prezradil, že ho František Suchý ukrýval v garáži. Bol odsúdený na 25 rokov.
Vystriedal väznice Pankrác, Mírov, Opava, Bory, Leopoldov, časť trestu pôsobil ako technický
konštruktér. V roku1964 bol prepustený v polovici trestu, pracoval ako zámočník, neskôr ako
konštruktér.
Jedinou ženou medzi ocenenými je Slovenka Mária Matejčíková, rodená. Luptáková (1931). Keď jej
bolo 19 rokov, pomohla katolíckemu kňazovi, ktorý utiekol z väzenskej nemocnice a ktorému v minulosti
pomohla aj Máriina matka. Útek cez hranice sa ale nepodaril, skupina bola prezradená a „útekári“
dostali 10 rokov. Mária teda dobre vedela, aké nebezpečenstvo jej hrozí. Mesiac potom, čo mužovi
pomohla, ju zadržala ŠtB. Mária Matejčíková bola odsúdená za vlastizradu na päť rokov väzenia. Po
prepustení pracovala ako robotníčka v továrni na tabak a neskôr vo fabrike na spracovanie čadiča. Tam
sa zoznámila so svojim budúcim manželom, bývalým politickým väzňom Alexandrom Matejčíkom. V
roku 1968 sa neúspešne pokúsili založiť Klub angažovaných nestraníkov.
Druhým oceneným Slovákom je Otto Šimko (1924). Jeho židovská rodina sa vyhla transportu do
koncentračného tábora, perzekúcii ale nie. V roku 1942 museli nastúpiť do pracovného tábora v obci
Vyhne. Počas Slovenského národného povstania sa pridal k 9. liptovskému partizánskemu oddielu. Po
jednom strete s Nemcami ale musela jeho jednotka pred silným útokom ustúpiť. Otto sa počas ústupu
stratil, pretože pomáhal zranenému kamarátovi. Rozhodol sa ho dopraviť do nemocnice v Liptovskom
Mikuláši. V meste ho ale zatkla polícia a podrobila ho brutálnym výsluchom. Utiekol a po zvyšok vojny
sa skrýval. Po vojne vyštudoval právo. Keď ale v 50. rokoch začali politické procesy, ktoré boli
motivované aj antisemitsky, bol z práce vyhodený. Živil sa ako sústružník a neskôr ako robotnícky
korešpondent denníku Práca. V roku 1954 nastúpil do denníku Smena a vďaka znalostiam cudzích
jazykov čoskoro postúpil do oddelenia zahraničie. Počas normalizačných čistiek bol v roku 1971 opäť
prepustený a vrátil sa k povolaniu právnika.
