Bratislava, 10.07.2017
Od začiatku marca do 22. júna prebiehal na Slovensku pilotný ročník vzdelávacieho projektu Príbehy našich susedov. Občianskemu združeniu Post bellum v spolupráci so ZŠ Karloveská 61 sa tak podarilo priniesť unikátnu formu mimoškolského vzdelávania. „Sme veľmi radi, že sa nám projekt Príbehy našich susedov podarilo priniesť na Slovensko. Ide o jedinečný spôsob zážitkového mimoškolského vyučovania, ktorého hlavným cieľom je sprostredkovanie informácií o minulosti mladej generácií prostredníctvom rozhovorov s pamätníkmi.“- riaditeľka Post bellum o.z. Sandra Polovková
Počas štyroch mesiacov sa zapojení žiaci a žiačky postupne stali historikmi pri výskume archívnych materiálov, dokumentaristami pri rozhovoroch s pamätníkmi a novinármi pri spracovávaní príbehu daného pamätníka. V rámci prvého ročníka spracovali životné príbehy Otta Šimka a Lýdie Piovarcsyovej.
Otto sa narodil v roku 1924 do židovskej rodiny sudcu v Topoľčanoch. Svoje detstvo prežil v Nitre, kde ho zastihol aj vznik Slovenského štátu. Spolu s rodinou bol umiestnený do pracovného tábora vo Vyhniach. Po udelení rezortnej výnimky pre otca, si našiel prácu v Liptovskom Mikuláši. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa pripojil najskôr k povstaniu a potom k partizánom. Potom, ako bol zajatý, sa mu podarilo ujsť a do konca vojny sa schovával v Nitre. Po vojne vyštudoval právo, pre zamestnanie svojho otca ho však umiestnili do Martina na pozíciu sústružníka. Neskôr sa mu podarilo získať prácu v denníku Smena, kde sa venoval najmä zahraničiu. Potom ako nesúhlasil so vstupom vojsk do Československa v 1968 ho vyhodili a zamestnal sa ako podnikový právnik.
Lýdia, rodená Steinerová sa narodila v roku 1933 do rodiny majiteľov najstaršieho antikvariátu v Bratislave. Po vzniku Slovenského štátu a prijatí protižidovských zákonov im antikvariát arizoval spisovateľ Ľubo Ondrejov. Jej matku aj otca dal po pár mesiacoch od arizácie deportovať. To bolo naposledy, kedy ich Lýdia videla. Nejaký čas žila v Kežmarku u starých rodičov a do Bratislava sa vracala k časti svojej rodiny. Práve tu ju v roku 1945 chytili a deportovali do Terezína. Po konci vojny sa vrátila k starým rodičom do Kežmarku. V Prahe vyštudovala ekonómiu a nastúpila ako učiteľka v Kežmarku. V 70tych rokoch nastúpila v Bratislave na pozíciu vedúcej oboru školstva v Štátnej školskej správe.
Celý projekt vyvrcholil 22. júna verejnou záverečnou prezentáciou v štúdiu 12 za účasti médií, zástupcov kraja, rodinných príslušníkov a obidvoch pamätníkov. Pred plnou sálou predstavilo 12 zapojených detí svoje spracovania životných osudov pamätníkov. Prítomní tak mohli vidieť životný príbeh pána Otta Šimka spracovaný ako rozprávku, video, alebo fotokomix. Príbeh pani Lýdie Piovarcsyovej bol zase spracovaný v podobe videa, zvukovej nahrávky, alebo ako porovnanie s rozprávkou O Snehovej kráľovnej. Celý podvečer bol doplnený o autorskú hudbu Zuzany Mikulcovej, ktorá dotvorila atmosféru vyrozprávaných príbehov. Na záver prezentácie ešte vystúpili obaja pamätníci, na ktorých spracovania ich životov urobili veľký dojem.
O silnej atmosfére, ktorú v sále vytvoril kontrast medzi nízkym vekom zapojených žiačiek a žiakov a vážnosti spracovanej témy hovoria najlepšie ich slová. 
„Keď som s týmito deťmi stretol pri rozhovore, nevedel som si predstaviť, čo z toho vytvoria. Bol som veľmi prekvapený. Oni si to síce možno ešte neuvedomujú, ale to čo tu urobili, to je ako zdvihnutý varovný prst, aby sa už neopakovalo to čo sa stalo nám.“ – Otto Šimko
Projekt Príbehy našich susedov z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
